Púnske vojny
Púnske vojny bola séria troch po sebe nasledujúcich vojnových konfliktov medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom. Vojny sú známe pod názvom púnske vojny, pretože Riamania nazývali obyvateľov Kartága Poeni, Puni (kvôli ich fenickým predkom).
Príčinou konfliktu bol boj o nadvládu v západnom Stredomorí. Výsledkom troch vojen bolo víťazstvo Ríma, ktorý získal v ich priebehu rozsiahle územia (provincia Sicília, Sardínia a Korzika, Hispánia, Achaia (= Grécko), Africa). Kartágo bolo v roku 146 pred Kr. zrovnané so zemou.
Na strane Rimanov bola skutočnosť, že ich vojsko tvorili občania, zatiaľ čo Kartágo sa spoliehalo predovšetkým na žoldnierske vojsko (Gréci, Berberi, Hispánci). V prvej púnskej vojne sa Rimania naučili stavať lode podľa vzoru kartáginských lodí, ale víťazili predovšetkým vďaka kvalitnému pozemnému vojsku.
Púnske vojny, predovšetkým druhú, pokladali Rimania za jedny z najťažších a najnebezpečnejších vojen, pretože nepriateľ preniesol vojnu na ich územia v Itálii.
Priebeh
Kartágo a Rím
Vzťahy medzi Rímom a Kartágom do 3. stor. pred Kr. Pôvodne boli vzťahy medzi Rímom a Kartágom viac mierové, pretože záujmy obidvoch štátov sa nekrížili. Naopak, až do 3. stor. pred Kr. uzatvorili Rimania s Kartágom tri zmluvy, ktoré vymedzovali práva obidvoch politických partnerov. Prvú zmluvu uzatvorili pravdepodobne v prvých rokoch existencie rímskej republiky. Touto zmluvou si Kartágo zabezpečilo určitý obchodný monopol v západnom Stredomrí, pretože Rím ešte neašpiroval na politickú, ani ekonomickú nadvládu v tejto oblasti. Zmluva zároveň garantovala do určitej miery ochranu italských pobrežných miest pred útokom Kartága.
Druhú zmluvu uzatvorili oba štáty v roku 348 pred Kr.
Rimania s Kartagincami obnovili a predĺžili platnosť zmluvy v roku 279 pred Kr., keď sa Rím i Kartágo cítili ohrození politikou epirského kráľa Pyrrha na území Itálie.
Príčiny púnskych vojen. V prvej polovici 3. stor. pred Kr. expanzívnou politikou ovládli Rimania celú Itáliu a dostali sa do bezprostredného kontaktu s Kartágom, ktoré v tomto období ovládalo časť územia na Sicílii.
Kartágo ako mestský štát, zameraný na obchodnú činnosť, hľadalo neustále nové trhy, zdroje surovín i odbytiská. Okrem toho ako poľnohospodársky vyspelý štát hľadal aj nové územia pre extenzívnu poľnohospodársku výrobu a priestor pre odbyt svojich poľnohospodárskych produktov. To všetko nútilo Kartágo do rozširovania nových záujmových sfér vplyvu. Sicília bola pre Kartágo dôležitá ako potravinová základňa, ale aj ako vojenský oporný bod, odkiaľ bolo možné podnikať ďalšie výpravy do západného i východného Stredomoria.
Zároveň sa stala Sicília základňou Kartága pre prenikanie na sever na ostrov Sardíniu, Korziku a Elbu, kde boli dôležité zdroje kovových rúd. Hľadanie zdrojov rôznych surovín priviedlo Kartágo aj do Hispánie, kde sa nachádzali ložiská striebra a medi, ale Iberský polostrov bol zároveň dôležitým tranzitným územím na prenikanie k Britským ostrovom, odkiaľ sa získaval dôležitý cín. Púnske kolónie na Hispánii (Gades - Cádiz, Malaca - Malaga) predstavovali aj dôležité základne pre ďalšie námorné výpravy za "Heraklove stĺpy" do Atlantického ocánu, kde pokračovali buď v cestách na sever k Britským ostrovom alebo na juh pozdĺž západného pobrežia Afriky.
Toto všetko predstavovalo vo všeobecnosti budúce možné miesta a skutočné príčiny konfliktov medzi Kartágom a Rímom, hoci jednotlivé púnske vojny prepukli kvôli iným problémom.
Prvá púnska vojna (264-241 pred Kr.)
Zámienka k vojne. Bezprostredným podnetom k prvej vojne s Kartágom boli udalosti na Sicílii a v meste Messane. Na začiatku 3. stor. pred Kr. si syrakúzsky tyran Agathoklés najal žoldnierov z Kampánie, ktorí sa nazývali Mamertini ("Martovi synovia"). Po Agathoklovej smrti (v roku 289 pred Kr.) sa žoldnieri zmocnili prístavného mesta Messany, aby si vytvorili základňu a oporný bod, kde by sa mohli chrániť. Pred tlakom gréckych miest, a najmä Syrakúz (tam už vládol Hieron II.), sa obrátili so žiadosťou o podporu na Kartágo i Rím. Zatiaľ čo v Ríme vládnuce kruhy (senátorská aristokracia) váhali s vyslaním pomoci, pretože sa nechceli zapliesť do konfliktu mimo Itálie, predstavitelia Kartága okamžite poslali vojsko, ktoré obsadilo Messanu a podmanilo si aj Mamertinov. Bezprostredné susedstvo kartaginského vojska s Itáliou napokon aj v Ríme vyprovokovalo vojenské nálady, ľudové zhromaždenie odhlasovalo vyslanie vojska na Sicíliu a r. 264 pred Kr. vojenský konflikt naplno prepukol.
Priebeh bojov. Rimania pomerne rýchlo ovládli Messanu, z ktorej ustúpilo kartaginské vojsko. Pod dojmom prítomnosti Rimanov na Sicílii sa Hieron II. spojil s Kartagincami, ale čoskoro prešiel na stranu Rimanov. Základňou a oporou Kartága na Sicílii sa stalo bohaté a silno opevnené mesto Akragas (dn. Agrigento) na južnom pobreží. Rimania ho po dlhom obliehaní v roku 262/261 dobyli. I po strate tohto oporného bodu malo Kartágo výhodu v silnom loďstve, pomocou ktorého kontrolovalo vody okolo Sicílie.
Rimania až do prvej púnskej vojny námorné loďstvo nepoužívali a nemali ani skúsenosti z námorných bojov. Preto keď sa im podarilo zajať nepoškodenú kartaginskú loď, s pomocou sicílskych Grékov vybudovali podľa jej vzoru flotilu bojových lodí. Tie prispôsobili pre vlastné potreby sklopnými plošinami (lat. corvus), ktoré po priblížení sa k nepriateľskej lodi spustili, obe lode pevne spojili a námorný boj tak premenili vlastne na akýsi pozemný boj.
V roku 260 pred Kr. zviedli Rimania prvú úspešnú námornú bitku pri Mylách (pri severozápadnom pobreží Sicílie). Rímskym veliteľom bol Gaius Duilius a Rimania zničili svojou novou taktikou asi 50 kartaginských lodí. Ešte zdrvujúcejšiu porážku utrpelo Kartágo v bitke pri myse Eknomos (takisto pri severozápadnom pobreží Sicílie) r. 256 pred Kr. Toto víťazstvo otvorilo Rimanom cestu pre vyslanie pozemného vojska priamo do Afriky. Konzuli Lucius Manlius Vulso a Marcus Attilius Regulus zhromaždili silné vojsko, ktorého jedna časť (pod Vulsonovým velením) zostala na Sicílii, zatiaľ čo Regulus sa vylodil v Afrike. Na rímsku stranu sa začalo pridávať domáce obyvateľstvo, nespokojné s kartaginskou nadvládou. V takejto situácii bolo Kartágo ochotné rokovať o mieri, ale rímske podmienky boli také tvrdé, že ich Kartaginci odmietli a pokračovali v boji. Regulovo vojsko sa dostalo do ťažkostí a na jar roku 255 pred Kr. utrpelo ťažkú porážku. Len časť vojska zachránilo rímske loďstvo, ktoré následná búrka na mori zničila pri spiatočnej ceste. Väčšina rímskeho vojska v Afrike bola zničená alebo padla do zajatia. Medzi zajatcami bol aj konzul M. Attilius Regulus.
Konzula Regula chceli Kartaginci využiť ako mierového posla. Prepustili ho na čestné slovo a poslali ho do Ríma, aby predniesol návrh mierových podmienok v [[senát|senáte. Regulus však radil spoluobčanom, aby mierové podmienky neprijali. Po rozhodnutí senátu sa vrátil späť do Kartága, kde bol popravený.
V nasledujúcich rokoch sa boje opäť preniesli na územie Sicílie. Opornými bodmi Kartága boli mestá Lilybaeum a Drepanum, zatiaľ čo Rimanom sa podarilo dobyť mesto Panormos (dnešné Palermo). Keď sa stal vrchným veliteľom púnskeho vojska na Sicílii Hamilkar Barkas (=Blesk), začal ohrozovať územie južnej Itálie. Preto sa Rimania rozhodli vybudovať nové loďstvo, ktoré by odrezalo kartáginské vojsko od zásobovania z materskej krajiny. Peniaze na stavbu lodí získali štátnymi pôžičkami od bohatých občanov Ríma. Nové rímske loďstvo roku 241 pred Kr. pod velením C. Lutatia Catula v bitke pri Aigetských ostrovoch (na západ od Sicílie) porazilo opätovne kartaginské loďstvo. Táto porážka donútila kartaginskú stranu začať rokovania o mierových podmienkach.
Mierové podmienky. Rimania využili oslabenie Kartága a diktovali mu veľmi tvrdé požiadavky. Zmocnili sa území na Sicílii, ktoré pôvodne ovládalo Kartágo a zabezpečili nezávislosť Syrakúz a ich vládcovi Hieronovi II. Kartágo muselo prepustiť všetkých rímskych zajatcov a v priebehu desiatich rokov muselo zaplatiť 3200 talentov vojnových náhrad.
Dôsledky prvej púnskej vojny. Kartágo bolo vojnou oslabené a stratilo vplyv v Tyrhénskom mori a na Sicílii. Ťažká povojnová situácia spôsobila, že sa omeškali platby gréckym žoldnierov v kartaginských službách, ktorí sa v roku 238 pred Kr. pod velením Xanthippa vzbúrili. K vzbúrencom sa opätovne pridávali aj príslušníci domorodých kmeňov, takže Hamilkar Barkas len s vypätím všetkých síl vzburu potlačil. Kartágu čiastočne pomohol aj samotný Rím, ktorý prepustil zo zajatia kartaginských vojakov, čím Kartágo posilnilo svoje vojenské sily. Rím však využil ťažké postavenie svojho nepriateľa a roku 238 ovládol aj Sardíniu, ktorej obyvateľstvo sa takisto vzbúrilo proti kartaginskej nadvláde a požiadalo Rimanov o pomoc, a Korziku, ktorú pôvodne kontrolovalo Kartágo. To sa nemohlo zapliesť do novej vojny s Rímom a preto sa muselo s touto stratou zmieriť.
Správa nových území. Získaním Sicílie, Sardínie a Korziky museli Rimania riešiť problém správy a administratívy nových území. Z dobýtych území sa stali provincie, prvé územia, ktoré Rím získal mimo územia Itálie. V prvých rokoch po dobytí spravoval provinciu víťazný vojvodca, ktorý zároveň vyberal na dobytom území dane. Veľkú časť pôdy na dobytom území Rimania okupovali, stal sa z nej ager publicus (štátna pôda), ktorú prideľovali ako korisť vojakom, alebo ju prenajímali za peniaze. Od roku 242 pred Kr. v Ríme volili tretieho a štvrtého prétora, do ktorých kompetencie spadala správa prvých dvoch provincií.
Druhá púnska vojna (218-202 pred Kr.)
Politická situácia. Po strate Sicílie, Sardínie a Korziky prišlo Kartágo o rozsiahle trhy, čo ich prinútilo sústrediť na efektívnejšie ovládnutie Hispánie. Veliteľa Hamilkara Barkasa poslali roku 237 pred Kr., aby znovu ovládol územia na juhovýchode i vo vnútrozemí Iberského polostrova. Domáce kelto-iberské obyvateľstvo sa podarilo len ťažko ovládnuť, ale neskôr sa stalo dôležitou zásobarňou kartaginských vojenských síl. Hamilkarovi sa podarilo zmocniť sa bohatých nálezísk kovových rúd a striebra, čím Kartágo mohlo splávať vojenské reparácie voči Rímu. Hranica kartaginského vplyvu sa posunula až k rieke Ebro (podľa zmluvy z roku 226 pred Kr.). Na kontrolu novozískaných území založilo Kartágo nové centrá - Acra Leuce (Biely útes - dn. Alicante), a predovšetkým Nové Kartáho (dn. Cartagena).
Rimania pozorne sledovali vývoj v Hispánii a v roku 231 a 226 poslali posolstvá, ktoré rokovali o záujmových sférach medzi obomi štátmi. S mestom Saguntum, ktoré ležalo na juh od rieky Ebro (a teda v kartaginskej sfére vplyvu) uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu.
Keď roku 229 Hamilkar Barkas zahynul, veliteľom kartaginských síl v Hispánii sa stal jeho zať Hasdrubal (v roku 221 ho zavraždili) a po ňom Hamilkarov syn Hannibal, ktorý svojho otca sprevádzal na vojenských výpravách od detstva. Bol to vynikajúci vojenský veliteľ, ktorého vojaci, i napriek dôslednému vyžadovaniu vojenského poriadku, obľubovali a poslúchali.
Príčina vojny. Bezprostrednou a priamou príčinou prepuknutia nového ozbrojeného konfliktu sa stali udalosti v Sagunte. Vnútorné rozpory v rámci saguntskej spoločnosti viedli časť obyvateľov k úteku z mesta, pričom sa obrátili o pomoc na Hannibala. Ten i napriek spojeneckej zmluve Sagunta s Rímom obliehal osem mesiacov mesto a v roku 219 ho dobyl.
Rimania na dobytie Sagunta reagovali diplomaticky. Do Kartága poslali posolstvo, ktoré žiadalo, aby bol Hannibal za porušenie zmluvy vydaný Rimanom. Vojenskí velitelia sa postavili proti jeho vydaniu, čo znamenalo vyhlásenie vojny.
Priebeh bojov. Rimania predpokladali, že vojenské akcie sa budú odohrávať v Hispánii, na Sicílii, príp. na území Afriky. Preto poslali menšie loďstvo do Massalie (dn. Marseille) v čele s konzulom P. Corneliom Scipionom. Druhý konzul Tiberius Sempronius Longus odišel s väčšou časťou loďstva na Sicíliu.
Hannibal však prekvapil Rimanov neočakávanou taktikou. Zozbieral vojsko asi 50 000 pešiakov, 9 000 jazdcov a skupinku bojových slonov, prekročil rieku Rhodanus (dn. Rhôna) a pozdĺž pobrežia sa dostal k úpätiu Álp. Namáhavým pochodom prekročil Alpy a zostúpil na územie Itálie. Zo svojho vojska stratil takmer polovicu pešiakov, ale na jeho stranu sa pridávalo keltské obyvateľstvo sídliace v severnej Itálii. Takisto počítal s tým, že keď vstúpi priamo na rímske územie, budú sa k nemu pridávať rímski spojenci nespokojní s nadvládou Ríma.
Prvé bitky. Hannibalov postup vyvolal zmätky v rímskej stratégii. Rimania narýchlo postavili proti nemu vojsko, ktoré však Hannibal v bitke pri rieke Ticino porazil (roku 218 pred Kr.). Druhú porážku utrpeli Rimania na riečke Trebii. Zo 40 000 rímskej armády sa zachránila asi jedna štvrtina.
Na rok 217 pred Kr. bol za jedného z konzulov zvolený Gaius Flaminius. Postavil nové vojsko, s ktorým sa pokúšal zabrániť Hannibalovi postupovať v ceste na juh. Kartaginské vojsko však cez močiare obišlo rímske postavenie a v bitke pri Trasimenskom jazere Rimania utrpeli tretiu ťažkú porážku. Spolu s 15 000 vojakmi v boji zahynul aj veliteľ Flaminius.
Neúspechy rímskeho vojska vyvolali znepokojenie v Ríme, pretože Hannibalovi nebránilo žiadne vojsko v ceste na hlavné mesto. Nemal však obliehacie zariadenia, ani sa k nemu, podľa pôvodného očakávania, nepridávali rímski spojenci, preto zamieril na juh Apeninského polostrova, aby tam získal spojencov. V Ríme bol vymenovaný diktátor Quintus Fabius Maximus, ktorý však potreboval zvýšiť morálku rímskeho vojska. Nepodstupoval otvorenú zrážku s Hannibalovým vojskom, ale menšími oddielmi znepokojoval jeho zásobovacie jednotky a bránil mu v dostatočnom zásobovaní. Preto dostal aj prímenie Cunctator (Váhavý), ale zároveň si znepriatelil určité vrstvy v Ríme, takže nezískal ďalšiu podporu v boji.
Bitka pri Cannách. Na rok 216 pred Kr. boli zvolení za konzulov Lucius Aemilius Paulus a Gaius Terentius Varro. Každý jeden velil časti rímskeho vojska, pričom sa nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe a taktike. Ich rozpory vyvrcholili v bitke pri Cannách (roku 216 pred Kr.) na juhu Itálie, kde Rimania utrpeli najťažšiu porážku v dejinách obdobia republiky. V bitke zahynulo asi 50 000 rímskych vojakov.
Hannibal rozmiestnil svoje vojsko v poloblúku. V strede sústredil oddiely svojich spojencov, svoje najkvalitnejšie oddiely rozmiestnil na krídlach. V úvode bitky kartaginské jazdecké oddiely rozohnali rímsku jazdu. Medzitým začala boj aj pechota. Spočiatku Hannibalove jednotky v strede ustupovali a Rimania sa nechtiac dostali do situácie, že ich začali ohrozovať bočné krídla Hannibalovho vojska. Keď sa vrátila Hannibalova jazda z prenasledovania, rímske vojsko sa dostalo do úplného obkľúčenia a bolo zničené. Len časti oddielov sa podarilo zachrániť, časť padla do zajatia, ale väčšina rímskych vojakov padla v boji. S nimi zahynul aj konzul L. Aemilius Paulus, druhý konzul z bojiska ušiel.
Diplomatické rokovania. Hannibalovo víťazstvo pri Cannách spôsobilo, že od Ríma začali odpadávať niektoré spojenecké mestá v Kampánii. Najvýznamnejším z nich bolo mesto Capua, neskôr aj Tarent a sicílske Syrakúzy. Na stranu Kartága sa pridala aj Macedónia. Macedónsky kráľ Filip V. začal proti Rímu vojnu (prvá macedónska vojna, 215-205 pred Kr.). Rimanom sa však podarilo na svoju stranu získať Aitólsky spolok, ktorý viazal macedónske vojenské sily, takže Rimania mali voľné ruky proti Hannibalovi.
Boje v Itálii. I napriek ťažkým porážkam v Itálii sa Rimania nevzdávali a pokračovali v opatrnom boji proti Hannibalovi. V roku 212 pred Kr. obliehali Capuu, aby ju potrestali za to, že sa pridala na kartaginskú stranu. Aby Hannibal pomohol svojmu spojencovi, podnikol na jar roku 211 manifestačný pochod k bránam Ríma. Obyvateľstvo bolo vystrašené, všade sa ozývali výkriky „Hannibal ante portas“ (Hannibal pred bránami). Priamo však na mesto nezaútočil, obmedzil sa na pustošenie vidieka. Rimania využili jeho nerozhodnosť a po dlhom obliehaní Capuu dobyli. Mnohých popredných občanov popravili, mnohých predali do otroctva, mesto stratilo výsadné postavenie, ktoré malo dovtedy.
Boje na Sicílii. Sicílsky vládca Hieronymos (nástupca Hierona II.) sa roku 215 pred Kr. pridal na kartaginskú stranu a dúfal, že rozšíri svoje územia. Rimania poslali proti nemu vojsko, ktorému velil Marcus Claudius Marcellus (roku [[213 pred Kr.). Rimania obliehali dobre opevnené Syrakúzy z pevniny i z mora a trvalo niekoľko mesiacov, kým mesto dobyli. Počas záverečných bojov zahynul aj syrakúzsky matematik a fyzik Archimedes, ktorý počas obliehania zostrojil viacero účinných obranných zariadení a pomáhal tak brániť rodné mesto.
Veliteľ rímskeho vojska síce vydal rozkaz, aby Archimeda ušetrili, ale fyzik sa náhodou v zamyslení dostal do konfliktu s rímskym vojakom. Archimedes totiž na brehu mora riešil nejaký matematický problém a keď mu vojak stúpil na výpočty, nakreslené v piesku pláže, Archimedes sa na neho oboril so slovami „Neruš moje kruhy!“ čo pobúrilo rímskeho vojaka a Archimeda prebodol.
Boje v Hispánii. Od počiatku vojny prebiehali boje aj na území Hispánie. Hannibal zveril jej územie veleniu svojich bratov. Rimania sem poslali ako veliteľa Gnaea Cornelia Scipiona, ktorému v roku 217 prišiel s vojskom na pomoc jeho brat Publius Cornelius Scipio (konzul z roku 218). Spoločne sa im podarilo zmocniť sa Sagunta a časti územia Hispánie, ale v roku 211 boli obaja porazení v bitke a zahynuli. V nasledujúcom roku poslali Rimania do Hispánie Publia Cornelia Scipiona (bol to syn Publia Cornelia Scipiona, konzula z roku 218 a synovec Gnaea Cornelia Scipiona). V minulých rokoch sa vyznamenal v bojoch na rieke Ticine i v bitke pri Cannách. V Hispánii bol ako súkromná osoba, bez toho, aby zastával akýkoľvek úrad. I napriek tomu mu bolo udelené prokonzulské impérium a zverené velenie nad vojskom. V roku 209 pred Kr. dobyl Nové Kartágo a do roku 206 ovládol podstatnú časť Hispánie.
Záverečné boje. Hannibal začal mať v Itálii problémy. Bol nedostatočne zásobovaný, z Kartága nedostával účinnú podporu, obyvatelia Itálie sa k nemu nepripájali tak, ako si predstavoval. V roku 209 Rimania dobyli Tarent (veliteľom tu bol 80-ročný Fabius Maximus). Z Hispánie prešiel do Itálie Hannibalov brat Hasdrubal, ktorý mu mal priviesť čerstvé vojenské posily, ale v bitke na rieke Metauros bol porazený a v boji zahynul (roku 207). Jeho hlavu potom Rimania doručili do Hannibalovho tábora.
V roku 205 bol Scipio zvolený za konzula a v nasledujúcom roku sa vylodil s vojskom v Afrike. Kartaginci odvolali Hannibala z Itálie a v roku 202 v bitke pri Zame utrpel jedinú porážku vo svojom boji proti Rímu. Na strane Rimanov bojoval aj numidský kráľ Masinissa, ktorý chcel posilniť svoje politické postavenie na úkor Kartága.
Uzavretie mieru. Mierovú zmluvu medzi Kartágom a Rímom podpísali v roku 201 pred Kr. Podmienky boli pre Kartágo veľmi tvrdé. Stratilo všetko loďstvo, zostalo mu len desať strážnych lodí. Muselo zaplatiť Rímu vojenské náhrady škôd vo výške 10 000 talentov, pričom splácanie bolo rozdelené na dobu päťdesiat rokov. Rimania tak chceli systematicky oslabovať ekonomiku svojho politického súpera odčerpávaním jeho prebytočných finančných zdrojov. Kartágo muselo vydať do Ríma rukojemníkov z najvýznamnejších rodín. Stratilo aj rozsiahle územia v Afrike, z ktorých podstatnú časť Rimania pripojili k Masinissovmu numidskému kráľovstvu. Napokon Kartágo nesmelo viesť žiadne vojny mimo územia Afriky, na území Afriky mohli viesť vojnu len so súhlasom Ríma.
Hannibalova smrť. I napriek porážke pri Zame Hannibal nestratil popularitu medzi obyvateľstvom. V roku 196 pred Kr. zastával najvyšší úrad v Kartágu a prísnou kontrolou financií sa mu podarilo dosiahnuť, že Kartaginci ponúkli Rímu predčasné splatenie finančných povinností. To značne znepokojilo Rimanov i rímskych spojencov v Afrike. Tí poslali do Ríma posolstvo, ktoré Hannibala obvinilo z porušovania dohôd. Do Kartága prišla komisia, ktorá mala prešetrovať akési konflikty na hraniciach s Numídiou. Hannibal sa však obával zrady a preto ušiel na poslednú chvíľu z Afriky. Odišiel na Východ na dvor sýrskeho kráľa Antiocha, ktorému radil v jeho politike proti Rímu. Avšak po Antiochovej porážke v roku 190 musel ujsť aj zo Sýrie, pretože Rimania aj tu žiadali jeho vydanie (v roku 188, keď sa podpisoval mier v Apamei). Jeho posledným útočiskom bol dvor bithýnskeho kráľa Prusia, ktorému pomáhal v boji proti pergamskému kráľovi Eumenovi. Aj tu ho však našli Rimania a keď im ho chcel kráľ Prusias pravdepodobne vydať, Hannibal ušiel a v bezvýchodiskovej situácii spáchal v roku 183 pred Kr. samovraždu - otrávil sa jedom.
Tretia púnska vojna (149-146 pred Kr.)
Tretia púnska vojna bola likvidačnou vojnou. Rimania čakali len na vhodný okamžik, aby definitívne zničili svojho najväčšieho súpera v západnom Stredomorí.
Situácia v Kartágu. Napriek ťažkým likvidačným mierovým podmienkam sa Kartágo snažilo obnoviť svoje hospodárstvo. Na území, ktoré zostalo pod kontrolou Kartága, sa rozvíjala poľnohospodárska výroba. Pracovné postupy, používané na veľkostatkoch, sa stali neskôr inšpiráciou aj pre rímskych veľkostatkárov. Kartaginskí remeselníci vyrábali ešte stále dostatok výrobkov, ktoré ponúkali na trhoch v Afrike i mimo nej. Obchodníci naďalej zabezpečovali obchod s drahými kovmi (zlato, striebro), luxusnými surovinami (slonovina) a ďalšími výrobkami. Mnohí Rimania navštívili v prvej polovici 2. stor. pred Kr. Kartágo a boli prekvapení jeho ekonomickou prosperitou.
Popredný rímsky politik Marcus Porcius Cato tiež navštívil Kartágo a do Ríma priviezol košík čerstvých fíg na dôkaz toho, že Kartágo prosperuje a stále je nebezpečným súperom Ríma.
Kartágo treba zničiť. Práve Marcus Porcius Cato bol jedným z najúhlavnejších nepriateľov Kartága a všade presadzoval myšlienku, že toto mesto treba zničiť. Na všetkých zasadnutiach senátu, na ktorých sa zúčastnil, vystúpil s vetou „Ceterum censeo, Cartaginem delendam esse!“ (A napokon, myslím si, že Kartágo treba zničiť!). Vyjadroval tak názor skupiny rímskych politikov, ktorí sa definitívne chceli zbaviť obchodného súpera v západnom Stredomorí.
Prepuknutie bojov. Najväčší problém, ktorý muselo riešiť Kartágo, predstavoval numidský kráľ Masinissa. Bol si vedomý ochrany Ríma a skutočnosti, že Kartágo bez súhlasu Ríma nesmie viesť žiadnu vojnu, preto neustále útočil na kartaginské územie a postupne zaberal pohraničné oblasti pod svoju vládu. V roku 150 pred Kr. Kartaginci predsa len porušili mierové podmienky a zaútočili proti Masinissovi. To okamžite využili Rimania a vyhlásili Kartágu vojnu. Rímske vojsko sa vylodilo v Afrike a Kartágo bolo odrezané od okolitého sveta. Jediná spojnica mu zostávala po mori, ale jeho loďstvo nebolo schopné odolávať útoku rímskych lodí. Predstavitelia Kartága si uvedomili, že ich mesto sa nedokáže dlho brániť Rímu a preto veľmi rýchlo požiadali o mier. Na znak dobrej vôle boli ochotní odovzdať všetky zbrane.
Pád Kartága. Rímsky veliteľ Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Mladší (adoptívny vnuk P. Cornelia Scipiona Afrického Staršieho) však žiadal, aby jednou z podmienok prímeria bolo aj to, že všetko obyvateľstvo sa vysťahuje z Kartága niekoľko kilometrov do vnútrozemia. Obyvatelia Kartága túto požiadavku odmietli a pripravili sa na rozhodujúci boj. Rimania museli obliehať dobre chránené mesto s mohutnými hradbami. V záverečných mesiacoch vojny sa bojovalo o každú štvrť, o každú ulicu, o každý dom. Napokon bola dobytá aj kartaginská akropola a mesto bolo úplne zničené. Zo 700 000 obyvateľov údajne zostalo nažive len asi 50 000, ktorých predali do otroctva. Všetci ostatní obyvatelia zahynuli pri obrane rodného mesta. To bolo úplne zničené (hoci napr. veliteľ Scipio nesúhlasil s touto požiadavkou zo strany Ríma) a napokon ho Rimania rituálne prekliali, aby tam už nikdy nevzniklo žiadne osídlenie.
Rím definitívne zničil svojho súpera v západnom Stredomorí.
Dôsledky pre Rím
Púnske vojny a s nimi spojené politické, hospodárske či sociálne udalosti mali vážne dôsledky pre všetky stránky rímskej spoločnosti. Niektoré sa prejavovali okamžite, niektoré sa prejavili až s väčším časovým odstupom. Rímska spoločnosť sa musela priebežne prispôsobovať novým vznikajúcim faktorom, musela reagovať na nové skutočnosti.
Vojenské dôsledky. Oproti vojnám, ktoré viedol rímsky štát do r. 264 pred Kr. nastala nová skutočnosť. Púnske vojny sa odohrávali mimo územia Itálie (okrem Hannibalovej invázie na Apeninský polostrov) a trvali celé desaťročia. Ak v predchádzajúcom období trvali vojenské operácie obyčajne od marca do októbra a na zimu sa rímske vojsko sťahovalo buď do Ríma alebo do zimných táborov, v priebehu púnskych vojen boli rímski vojaci - občania vzdialení zo svojich domovov celé roky. Zo sezónneho vojska v predchádzajúcom období sa postupne formovalo vojsko, ktoré bolo v zbrani veľmi dlhé obdobie a na štát sa presúvali povinnosti so zásobovaním a výstrojom vojenských oddielov. Rimania sa počas vojen stretávali so žoldnierskym, profesionálnym vojskom Karthága (z veľkej časti tvorili žoldnierske vojsko Gréci) a postupne sa ukazovala potreba transformácie rímskeho vojska z vojska typu domobrany na profesionálnu žoldniersku armádu. Táto premena sa však uskutočnila až na konci 2. stor. pred n. l. (vojenská reforma Gaia Maria).
Púnske vojny si vyžadovali zmeny aj v najvyššom velení, a vlastne takmer na všetkých stupňoch velenia rímskej armády. Hoci boli rímski úradníci schopní politici, niektoré vojenské udalosti ukázali, že meniacu sa armádu nemôžu riadiť „neprofesionáli“, pretože dochádzalo k príliš veľkým stratám a problémom už len z dôvodu sporov o kompetencie pri velení armáde. Dlhotrvajúce vojny si vyžadovali schopných a dôkladne pripravených profesionálnych veliteľov, ktorí by dokázali nielen veliť vojsku, ale zabezpečiť jeho zásobovanie a vystrojovanie, stratégiu presunov, schopnosť presvedčiť vojakov i politikov o účelnosti jednotlivých krokov. Príkladom toho, že do popredia sa dostávajú muži, ktorí aj keď neboli úradníkmi, mali vojenské schopnosti, je Publius Cornelius Scipio, ktorého v roku 210 pred Kr. postavili do čela rímskej armády v Hispánii, hoci v tom čase nezastával žiadny úrad, z ktorého by mu vyplývali vojenské právomoci.
Hospodárske dôsledky. Do púnskych vojen bolo rímske poľnohospodárstvo založené na stredných a menších majetkoch (villa). Hoci existovali určité rozdiely vo veľkosti poľnohospodárskych majetkov a určite existovali aj veľkostatky, vo svojej podstate malo rímske poľnohospodárstvo charakter stredných majetkov, na ktorých pracovalo rádovo len niekoľko otrokov, kontrolovaných a riadených bezprostredne majiteľom.
Víťazné vojny znamenali podstatné rozšírenie pôdneho fondu Rimanov. Ak sa do púnskych vojen veľká časť dobytej pôdy rozdeľovala po malých častiach, alebo zostrávala v kolektívnom vlastníctve ako ager publicus (štátna pôda), v púnskych vojnách sa už pôda nedelila na menšie majetky, ale ponechávala sa predovšetkým vo veľkých častiach. Najmä na Sicílii, ale aj v Hispánii a napokon v Afrike Rimania preberali kartaginské zvyklosti poľnohospodárskej výroby na veľkostatkoch (latifundium). Na nich bolo možné efektívnejšie vyrábať a pestovať poľnohospodárske plodiny alebo chovať dobytok. Na takýchto majetkoch pracovali desiatky a stovky otrokov pod kontrolou osobitných správcov. Víťazné vojny na Západe, ale postupne i na Východe, znamenali prísun desaťtisícov zajatcov. Práca otrokov tak vytláčala prácu drobných a stredných slobodných poľnohospodárov aj v prípade stredných a malých majetkov.
Prudké rozširovanie veľkostatkov (latifundií) znamenalo aj zmeny v štruktúre pestovaných plodín. Úrodná pôda Sicílie, Hispánie a Afriky sa stala základom pre pestovanie lacného obilia a chov rozsiahlych stád dobytka. Takto lacno dopestovanému obiliu nemohla konkurovať poľnohospodárska výroba v Itálii, ktorá sa musela orientovať na výrobu iných plodín. Dochádza k „reštrukturalizácii“ poľnohospodárskej výroby na Apeninskom polostrove - v čoraz väčšej miere sa prechádza na pestovanie náročnejších, ale aj výnosnejších plodín - vínnej révy, olív, fíg a pod. Tento prechod sa však mohol uskutočniť len na pozemkoch, ktorých majitelia mali dostatok finančných prostriedkov alebo možností.
Sociálne dôsledky. Najmä po prvej a druhej púnskej vojne sa výrazne menilo postavenie Rimanov, ktorí vlastnili stredné a menšie majetky. Počas ich neprítomnosti pustli ich majetky, pretože nemal kto pracovať na poliach alebo nemal kto kontrolovať prácu otrokov. Zadlžovali svoje majetky a v prípade neschopnosti splatiť svoje dlhy im veritelia zaberali pozemky. Takisto sa stávalo, že veľkostatkári násilím zaberali pozemky svojich ekonomicky slabších susedov, vyháňali ich z ich pôdy. Keď sa vojaci vracali po dlhých rokoch späť, často nenašli ani svoje rodiny ani svoje majetky. Stávali sa bezzemkami a odchádzali do Ríma, aby aspoň tam našli prácu a príležitostné zdroje obživy. Ale aj tieto možnosti ubúdali, pretože prácu slobodných vytláčala práca neporovnateľne lacnejších otrokov. Bývalí slobodní roľníci a občania začali v Ríme vytvárať veľkú masu lumpenproletariátu a žili na úkor štátu. V čase volebných zhromaždení sa nechali vydržiavať a živiť politikmi, uchádzajúcimi sa o volebné hlasy.
V samotnom Ríme vznikala dosť nebezpečná a výbušná situácia, pretože občania, zbavení svojich majetkov, mali ešte stále občianske práva a štát sa musel o nich postarať. Sociálna situácia nemajetných občanov napokon vyústila do reforiem bratov Gracchovcov v 30. a 20. rokov 2. stor. pred Kr. a do Mariovej vojenskej reformy.
Organizácia štátnej správy. V priebehu podmaňovania si Itálie Rimania nemuseli riešiť problém štátnej správy, pretože právomoci mestských úradníkov spadali aj na nové dobyté územia a systém štátnej správy bol ešte natoľko efektívny, že stačil na riadenie nových území.
Územné zisky po púnskych vojnách však stavali Rimanov pred nové otázky a problémy. Novozískané územia ležali „za morom“, netvorili integrálnu súčasť Itálie. V prvých mesiacoch po dobytí spravoval nové územia vojenský veliteľ, ktorý zároveň zabezpečoval politické i hospodárske záujmy rímskeho štátu. Neskôr však bolo potrebné upravovať štátnu správu vzhľadom na nové územia. Sicília, Sardínia a Korzika sa stali prvými provinciami, závislými zámorskými územiami Ríma. Rimania nevytvárali kvalitatívne nové správne inštitúcie, ale zmeneným pomerom prispôsobovali svoje staré úrady. Správu novozískaných provincií viedli bývalí konzuli alebo prétori (obyčajne vo funkcii prokonzulov alebo proprétorov), ktorí mali k dispozícii kvestora pre súdne, hospodárske a administratívne účely. Ako narastal počet provincií, zvyšoval sa počet kvestorov (neskôr až na štyridsať).
Význam púnskych vojen
Rím vyšiel z dlhodobých púnskych vojen značne posilnený. Rozšíril svoje územie, zlikvidoval svojho najvážnejšieho politického a ekonomického súpera v západnom Stredomorí. Počas dlhodobých vojenských akcií sa vytvorili predpoklady a základy pre vznik stálej a žoldnierskej armády.
Na druhej strane púnske vojny pôsobili na Rimanov stále ako memento najťažších vojenských konfliktov, v priebehu ktorých bol dokonca bezprostredne ohrozený aj Rím. Preto bolo základnou povinnosťou rímskych politikov nepripustiť možnosť, aby v budúcnosti už žiaden nepriateľ neohrozoval hlavné mesto ríše. Keď v 2. stor. po Kr. prepukli tzv. markomanské vojny na strednom Dunaji, viacerí historici ich porovnávali práve s púnskymi vojnami, pretože aj počas týchto vojen sa stalo, že nepriateľ, germánske kmene, prenikli hlboko na rímske územie - až do oblasti dn. Benátok.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Púnske vojny
Dátum pridania: | 30.11.1999 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | dpolakova | ||
Jazyk: | Počet slov: | 5 975 | |
Referát vhodný pre: | Gymnázium | Počet A4: | 17.4 |
Priemerná známka: | 2.97 | Rýchle čítanie: | 28m 0s |
Pomalé čítanie: | 43m 30s |
Podobné referáty
Púnske vojny | SOŠ | 2.9176 | 877 slov | |
Púnske vojny | SOŠ | 2.9514 | 2339 slov | |
Púnske vojny | GYM | 2.9785 | 7569 slov | |
Punské vojny | SOŠ | 2.9764 | 695 slov |