4. Teórie

O Atlantíde už vyšlo cez 2500 kníh a článkov. Takže si asi viete predstaviť, koľko rôznych teórií bolo vymyslených. Vybral som najznámejšie a najpravdepodobnejšie z nich. Niektoré sú založené na faktoch a iné sú len výplodom fantázie. Skúmaním všetkého, čo sa týka Atlantídy, sa zaoberá veda atlantológia. Spolupracuje pritom s rôznymi vedeckými obormi napr. archeológia, archeoastronómia, genetika, antropológia, geológia, vulkanológia, oceánografia, lingvistika, lodná konštrukcia a navigácia.

Najprijateľnejšia teória je podľa mňa tá, ktorá hovorí, že sa Atlantída nachádzala v Atlantickom oceáne. Pred 200 miliónmi rokov sa Pangea, pôvodný obrovský kontinent rozdelil na dve polovice, ktoré sa postupne od seba vzdialili. Posunom morského dna sa na dne oceánu vytvorila trhlina, ktorá sa tiahne od severného polárneho kruhu až po Antarktídu. Atlantída, ktorá pravdepodobne ležala na mieste, označenom na mape červeným krúžkom, sa potopila po páde meteoritu na zem, ktorý spustil reťazový výbuch sopiek pozdĺž Severného Stredoatlantického chrbta. Za pozostatky z Atlantídy sa považujú Azory a Madeira. Nemecký raketový vedec Otto Muck objavil na dne oceána dva krátery, ktoré mohli vzniknúť dopadom meteoritu, čo by potvrdzovalo túto teóriu. Ďalším dôkazom môže byť, že všetky národy okolo Atlantického oceána majú vo svojej mytológii zmienku o potope spôsobenej nebeským telesom. Aj malé zvieratká, v našom prípade lumíkovia (škrečkovité hlodavce) môžu slúžiť ako dôkaz tejto teórie. Zoológovia si nevedia vysvetliť správanie lumíkov pri nórskom pobreží. Stovky tisíc sa ich každé tri-štyri roky vydá v húfoch plávať cez Atlantik a skôr, ako natrafia na pevnú zem, v panike sa utopia. Najzvláštnejšie na tom je to, že neznášajú vodu. Čo ich núti urobiť tento samovražedný čin? Možno sa v ich génoch zachovalo inštinktívne správanie prapredkov, ktorí pred miliónmi rokov plávali za potravou na Atlantídu. V roku 1940 predpovedal „Spiaci prorok“(Edgar Cayce): „Poseidia bude jedným z prvých pozostatkov Atlantídy ktoré znovu povstanú k životu. Dôjde k tomu v rokoch 1968 a 1969, čo nie je príliš dlhá doba!“ V roku 1968 bola skutočne objavená tzv. „Cesta Bimini“. V hĺbke 6 m pod hladinou sa pri ostrove Bimini na Bahamách našiel úkaz podobajúci sa na cestu. Najmenej 5000 kamenných blokov je naukladaných v rade dlhom 630 m na konci zahnutý do tvaru písmena J. Odborníci zistili že môže ísť o časť hradieb, ktoré slúžili na ochranu kotviacich lodí. Tento prístav bol posledným miestom kde sa dali doplniť zásoby pitnej vody pred dlhou cestou zo Severnej Ameriky(Atlantíďania tam ako jediní ťažili meď) do Atlantídy.

Ďalšia teória hovorí, že sa Atlantída nachádzala v Stredozemnom mori. V roku 1600 pred n.l. tam vybuchol sopečný ostrov Théra a sčasti sa potopil do mora. Pred výbuchom mal ostrov Théra tvar, ktorý zodpovedal Platónovmu opisu Zlatého mesta. Výbuch podmorskej sopky, zemetrasenia a obrovské vlny tsunami zasiahli celé Stredomorie. Obloha bola zastretá sopečným popolom niekoľko rokov, bola zničená úroda, prišli choroby, hladomor a vojny. Keď po mnohých storočiach prišli na ostrov prví ľudia, nazvali ho Kallysto. Dnes ho poznáme pod názvom Santorini ako jedno z obľúbených turistických miest.
Podľa inej teórie existovala atlantská civilizácia na severozápadnom pobreží Čierneho mora a bola zničená pri pretrhnutí prírodnej hrádze na mieste dnešného Istanbulu. Herkulovými stĺpmi v tomto prípade by bol Bosporský prieliv.

Ďalšie teórie:
Spartel (potopený ostrov neďaleko španielskeho prístavu Cádiz), Brazília (časť Atlantídy), Antarktída (Atlantída, ktorá zapadla večným snehom a ľadom), Sardínia, Malta, Cyprus, Írsko, Karibské ostrovy, Sahara, Srí Lanka, atď.

5. Zachránení
Atlantídu postihli tri prírodné katastrofy, ktoré ju postupne zničili. Pri prvej sa potopila značná časť ostrova do mora a niektorí ľudia v panike utiekli do iných častí sveta (tzv. Veľký príchod). Po druhom otrase ostali nad vodou len vyvýšeniny a pahorky a odišla ďalšia skupina ľudí (tzv. Malý príchod). Tí, čo ostali na ostrove, snažili sa obnoviť všetko, čo bolo zničené.
Konečná katastrofa prišla celkom nečakane a podľa Platóna sa všetko odohralo „v priebehu jedného dňa a noci“. Zachránení sa usídlili v iných krajinách. V legendách stredoamerických Mayov sa hovorí o príchode Itzamna - Pána nebies a Ixchel – Bielej pani. Priniesli pôvodným obyvateľom civilizáciu, zasvätili ich do matematiky, stavby chrámov, hieroglyfov, astrológie, medicíny, poľnohospodárstva a umenia. Na zachovaných maľbách je Itzamna zobrazovaný ako muž s fúzmi, neindiánskymi črtami a dlhým nosom.