Na bojisku pri Slavkove vyhaslo 27 000 životov,
Napoleon potom ovládol celú Európu

Na rušnej hlavnej ceste, ktorá spája Brno s Vyškovom, na návrší zvanom Žuráň, stojí kamenný pamätník. Vcelku neatraktívne, nezaujímavé miesto. Bola by to neznáma nudná pahorkatina na Morave, keby... Keby 2. decembra 1805 práve z tohto miesta nevelil francúzskej armáde vo svojej najslávnejšej bitke cisár Napoleon Bonaparte.

Napoleonov sen:

Hlavným, dá sa povedať celoživotným, cieľom a snom Napoleona I. Bonaparteho bolo vytvoriť novú zjednotenú Európu. Podriadil tomu život. A osud mu prial. Počas Veľkej francúzskej revolúcie, v ktorej padla monarchia a potom počas štátnych prevratov, cez vládu teroru, konzulov a republiky rýchlo postupoval na vojenskom aj politickom rebríčku. Začiatkom roku 1805, keď mal 36 rokov, sa zdalo, že má svoj cieľ na dosah ruky. Z neznámeho cudzinca, z malého delostreleckého nadporučíka, ktorého roku 1791 prevelili na Korziku s príkazom dobyť ju pre revolučné Francúzsko, sa za trinásť rokov stal cisár všetkých Francúzov, ktorý priamo alebo politicky ovládal celú kontinentálnu Európu. V ceste mu stálo už len jedno, impérium Veľká Británia.

Zmena plánu:

Na jar roku 1805 Napoleon pripravoval inváziu do Anglicka. Na pobreží kanála La Manche stála takmer tristotisícová, v bojoch zocelená armáda, vedená skúsenými dôstojníkmi. Na náprotivnom brehu bola iba malá pozemná armáda, ktorá mala za sebou prehratú vojnu s kolóniami v Amerike a na európskom kontinente nebola zvyknutá bojovať. Anglicko bolo námornou a nie pozemskou vojenskou veľmocou. Disponovalo obrovským neporaziteľným loďstvom s vynikajúcim dôstojníckym zborom a so skúsenými námorníkmi.

Napoleon na zabezpečenie invázie a prepravy svojej armády takéto loďstvo tiež potreboval. A tak mu ho v lodeniciach v Bologni a Paríži horúčkovito stavali. Problémom však bol nedostatok skúsených námorných dôstojníkov. Tragicky sa to napokon ukázalo na jeseň v námornej bitke pri španielskom myse Trafalgar. Anglický admirál Horatio Nelson v nej zničil francúzske vojnové loďstvo, hoci sám bol v bitke smrteľne zranený. Na jar roku 1805 však Napoleon ani nikto iný takýto vývoj udalostí nemohol predpokladať. Ohrození Angličania, právom sa obávajúci o svoj osud, na čele s premiérom Williamom Pittom mladším, vynakladali veľké úsilie na vytvorenie tretej protinapoleonskej koalície. Napokon sa jej členmi stali okrem Anglicka Rakúsko a Rusko. V polovici augusta sa Napoleon dozvedel o pohyboch nepriateľských rakúsko-ruských armád. Smerovali k východnej francúzskej hranici. Keďže spojeneckí cisári nereagovali na jeho mierové návrhy, Napoleon sa vzdal úmyslu vylodiť sa v anglickom Doveri a 23. septembra 1805 vyhlásil v senáte vojnu Rakúsku a Rusku.

Vojsko, oficiálne nazývané Anglická armáda, premenoval na Veľkú armádu – Grande Armé a vydal sa na pochod na Viedeň. Za osem týždňov prešiel dvetisíc kilometrov od La Manche po Moravu a porazil dve európske veľmoci. Obsadil obidva brehy Dunaja, čím zaskočil rakúsku armádu, ktorej nedovolil spojiť sa s ruskými vojskami, a zároveň obkľúčil pevnosť Ulm. Rakúskeho generála Macka s jeho dvadsaťštyritisíc mužmi prinútil vzdať sa bez boja. Potom prinútil na ústup päťdesiattisícový ruský expedičný zbor pod velením Kutuzova, ktorý mal chrániť hlavné mesto ríše. Bezbrannú Viedeň obsadil 13. novembra generál Murat. Bonaparte obradne prebral kľúče od mesta, odmietol návrh rakúskeho cára na mier a ubytoval sa v jeho paláci v Schönbrunne. Rakúska armáda sa stiahla na Moravu, kam ustúpil aj vyčerpaný zbor generála Kutuzova, aby sa spojil s prichádzajúcimi ruskými posilami pod vedením generála Buxhowdena.

Cisári na Morave:

Cisár František ušiel najprv do Bratislavy a odtiaľ do Olomouca, kam prišiel z Berlína aj ruský cár Alexander. Deň po obsadení Brna Francúzmi sa tam dvadsiateho novembra ubytoval Napoleon. Na Morave boli pripravení všetci aktéri veľkej drámy európskych a svetových dejín, ktorá sa stala známou ako Bitka troch cisárov. „Dobre, nemôžem byť všade,“ povedal údajne Napoleon, keď sa dozvedel o katastrofe pri Trafalgare. Hoci po obsadení Viedne sa zdalo, že o vojne je rozhodnuté, realita nebola až taká priaznivá pre takéto vyhlásenia. Po správe o víťazstve Angličanov na mori cisár František opäť nadobudol istotu v konečné víťazstvo a ani cár Alexander nepokladal vojnu za prehratú. Obaja cisári sa zároveň pokúšali získať na svoju stranu pruského kráľa Fridricha Viliama III. A hoci sa Prusi ku koalícii nakoniec nepripojili, boli sily spojencov v neprospech Francúzov. V podvečer bitky mali 85 000 vojakov – 70 000 Rusov a 15 000 Rakúšanov.