referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alfonz
Sobota, 28. januára 2023
Napoleon Bonaparte - Bitka troch cisárov
Dátum pridania: 15.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kata12122
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 167
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 6.1
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 10m 10s
Pomalé čítanie: 15m 15s
 

Mali spolu 15 000 jazdcov a 230 diel. Francúzov bolo len 75 000 a z toho 11 000 jazdcov. No diel mali viac – 250. Napoleonova armáda bola navyše veľmi vyčerpaná dlhým pochodom, nedostatkom jedla, bojmi a šarvátkami. Pomer síl sa mohol každým dňom ešte viac zmeniť v neprospech Napoleona – príchodom čerstvých rakúskych posíl alebo vstupom Pruska do vojny na strane koalície. Okrem toho sa blížila zima, v ktorej vtedajšie armády nedokázali bojovať. A na jar mohla byť situácia v Európe už úplne iná. Napoleonovi nešlo len o okamžité víťazstvo, ale o úspech celej vojny, o trón a korunu a konečne o osud celého Francúzska. Pretože si to všetko dobre uvedomoval, želal si, aby k rozhodujúcej bitke došlo hneď, a to niekde medzi Brnom a Vyškovom. Lenže generál Kutuzov, hlavný veliteľ spojeneckej armády, sa priamemu boju s Francúzmi ako vždy vyhýbal. Napoleon musel preto prinútiť spojencov k boju ľsťou.

A tak hlavný veliteľ Veľkej armády začal predstierať slabosť a strach, nepripravenosť na boj a traumu z námornej porážky. Dokonca poslal svojho pobočníka s ponukou podmienok prímeria, o ktorých však vedel, že ich spojenci neprijmú. Cár Alexander I. a jeho štáb mladých dôstojníkov, ktorí túžili dosiahnuť slávu víťazstvom nad Napoleonom, týmto správam nakoniec uverili a nechali sa k boju vyprovokovať. Napriek neustálym návrhom Kutuzova unaviť Napoleonovu armádu taktickým ustupovaním bol nakoniec prijatý útočný strategický plán rakúskeho generála Weyrothera. Ten vychádzal z úplne mylného predpokladu, že Napoleon nebude útočiť, ale bude sa len brániť.

Chvíle pred bitkou:

Napoleon ako majster taktiky a stratégie už dva dni pred bitkou podrobne preskúmal celé budúce bojisko. Napriek tomu, že vyhral viac než päťdesiat bitiek, víťazstvo pri Slavkove považoval za jedno zo svojich najvýznamnejších a s nostalgiou a pýchou naň spomínal dokonca aj vo vyhnanstve na Ostrove svätej Heleny. Bol hrdý, že operáciu tak dopodrobna naplánoval a vnútil svoju vôľu silnejšiemu nepriateľovi. Ešte po polnoci v predvečer bitky vyšiel osobne s malým sprievodom až na prednú hranicu k predsunutým hliadkam.

Napriek výstrahám pokračoval ďalej, až narazil na kozácku hliadku a len vďaka oddanosti osobnej stráže neprišiel o život. Napoleonov pobočník, gróf Ségur, v pamätiach spomínal, ako cisár po návrate zoskočil z koňa a v tme sa potkol o akísi konár. Ktorýsi z granátnikov rýchlo zapálil otep slamy, aby mu posvietil na cestu. Napoleon, nečakane osvietený plameňom, sa ako zjavenie objavil uprostred noci medzi svojimi vojakmi.

Bolo to v deň výročia jeho korunovácie. Zo všetkých strán sa zbiehali vojaci so zapálenými fakľami a zo všetkých strán sa ozývalo: „Nech žije cisár!“ Stovky a stovky ohňov. Bolo to neuveriteľné divadlo, ktoré muselo zapôsobiť aj na nepriateľa. Vojaci pred bojom veľmi nespali. „Je zlé spať v novembri na ľadovej zemi bez poriadneho výstroja. Keď vstávate, údy máte ako rozlámané, fúzy rozstrapkané ako knôt v lampe, na každom chlpe kvapka rosy, zuby vás bolia, dlho si musíte trieť ďasná, aby ste v nich rozprúdili krv...“ Takto spomínal jeden z účastníkov bitky na noc pred ňou. Už od druhej hodiny stál na pahorku Žuráň aj francúzsky cisár a začal riadiť boj. Rozloha slavkovského bojiska je približne desať krát dvanásť kilometrov. Spojenecké vojská boli rozostavené medzi dedinami Telnice a Tvarožná. Boje sa začali na juhu pri Telnici. Sústredená paľba z predoviek vraj znie, ako keď sa trhá mušelín. Taký zvuk zaznieval z hmly a šera v to ráno. Napoleon svoj plán založil práve na hmle, ktorá sa drží v roklinách. Nimi sa Francúzi nepozorovane dostali v podstate až na dotykovú čiaru s nepriateľom. A keď vyšlo slnko, Rusi a Rakúšania boli Francúzom na dostrel. Vtedy vydal Napoleon rozkaz na útok.

Chyba generála Weyrothera:
Dominantou bojiska je Pratecký kopec, kde dnes stojí Mohyla mieru, pamätník všetkým obetiam bitky. Vyvýšenina je kľúčom k ovládaniu celého okolia. Generál Weyrother však túto skutočnosť nedocenil a veľmi neprozreteľne vydal rozkaz na jej opustenie a na útok do hmly. Kutuzov, ktorý chcel vyčkať, až sa hmla zdvihne, aby vedel posúdiť bojové postavenie nepriateľa, bol proti svojej vôli nútený rozkaz vykonať. A vtedy vyšlo na slnko. Slavkovské slnko. Hoci bitka trvala až do večera, prakticky bolo o nej rozhodnuté už dopoludnia okolo jedenástej hodiny. Na bojisku zostalo 27 000 mŕtvych. Francúzov však z toho bolo iba 7 000. Napoleon bol spokojný. Ba viac, bol hrdý na to, čo sa mu podarilo a dal to neskrývane najavo. „Bitka pri Slavkove je najkrajšia zo všetkých mojich bitiek,“ hovorieval pyšne.

Druhý deň ráno vydal vyhlásenie pre armádu aj pre verejnosť:

„Vojaci, som s vami spokojný. V slavkovský deň ste plne potvrdili to, čo som očakával. Ovenčili ste svoje orly nesmrteľnou slávou. Stotisícová armáda pod vedením ruského a rakúskeho cisára bola za necelé štyri hodiny rozbitá a rozprášená, a čo uniklo vašim čepeliam, to sa utopilo v jazerách. Štyridsaťpäť zástav, viac ako 150 diel, štandarda ruskej cárskej gardy, 20 generálov, 30 000 zajatcov a viac ako 20 000 mŕtvych, to je výsledok toho dňa, ktorý zostane naveky slávny. Vojaci! Len čo dosiahneme všetko, čo je nevyhnutné na zabezpečenie šťastia a blahobytu našej vlasti, odvediem vás späť do Francúzska. Tam budete predmetom mojej najnežnejšej starostlivosti. Môj ľud vás s radosťou privíta a postačí, aby ste povedali: ,Bol som v bitke pri Slavkove,´ a oni vám odpovedia: ,To je hrdina.“ Na Slavkovskú bitku sa však nepozeral takto vždy. Len deň pred bojom napísal svojmu ministrovi zahraničných vecí Talleyrandovi: „Zajtra asi dôjde k dosť vážnej bitke s Rusmi. Urobil som všetko pre to, aby som sa jej vyhol, lebo je to zbytočne prelievaná krv. Vymenil som si s cárom niekoľko listov a poznal som z nich, že je to znamenitý muž, ktorý je len na scestí...“ Tretia protinapoleonská koalícia bola pri Slavkove rozmetaná. Dôsledky prehry ovplyvnili európsku politiku a boli pre Rakúsko veľmi ťažké. Mier uzavretý 26. decembra v Bratislave ukončil éru „tisícročnej“ Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Cisár František, ktorý len pred rokom prijal titul dedičného cisára rakúskeho, sa musel nadobro zriecť titulu cisára rímsko-nemeckého. Rakúsko sa muselo vzdať svojho tradičného vplyvu a území v Taliansku a južnom Nemecku, Tirolsko a Vorarlberg odstúpiť Bavorsku, vzdať sa Benátska a dalmátske pobrežie prenechať Francúzsku. V Európe vznikli nové kráľovstvá v Bavorsku a vo Württembersku. Neutrálnemu Prusku Napoleon ponúkol majetok anglického kráľa – Hanoversko.
 
späť späť   1  |   2   
 
Zdroje: časopis Plus sedem dní
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.