Na bojisku pri Slavkove vyhaslo 27 000 životov,
Napoleon potom ovládol celú Európu
Na rušnej hlavnej ceste, ktorá spája Brno s Vyškovom, na návrší zvanom Žuráň, stojí kamenný pamätník. Vcelku neatraktívne, nezaujímavé miesto. Bola by to neznáma nudná pahorkatina na Morave, keby... Keby 2. decembra 1805 práve z tohto miesta nevelil francúzskej armáde vo svojej najslávnejšej bitke cisár Napoleon Bonaparte.
Napoleonov sen:
Hlavným, dá sa povedať celoživotným, cieľom a snom Napoleona I. Bonaparteho bolo vytvoriť novú zjednotenú Európu. Podriadil tomu život. A osud mu prial. Počas Veľkej francúzskej revolúcie, v ktorej padla monarchia a potom počas štátnych prevratov, cez vládu teroru, konzulov a republiky rýchlo postupoval na vojenskom aj politickom rebríčku. Začiatkom roku 1805, keď mal 36 rokov, sa zdalo, že má svoj cieľ na dosah ruky. Z neznámeho cudzinca, z malého delostreleckého nadporučíka, ktorého roku 1791 prevelili na Korziku s príkazom dobyť ju pre revolučné Francúzsko, sa za trinásť rokov stal cisár všetkých Francúzov, ktorý priamo alebo politicky ovládal celú kontinentálnu Európu. V ceste mu stálo už len jedno, impérium Veľká Británia.
Zmena plánu:
Na jar roku 1805 Napoleon pripravoval inváziu do Anglicka. Na pobreží kanála La Manche stála takmer tristotisícová, v bojoch zocelená armáda, vedená skúsenými dôstojníkmi. Na náprotivnom brehu bola iba malá pozemná armáda, ktorá mala za sebou prehratú vojnu s kolóniami v Amerike a na európskom kontinente nebola zvyknutá bojovať. Anglicko bolo námornou a nie pozemskou vojenskou veľmocou. Disponovalo obrovským neporaziteľným loďstvom s vynikajúcim dôstojníckym zborom a so skúsenými námorníkmi.
Napoleon na zabezpečenie invázie a prepravy svojej armády takéto loďstvo tiež potreboval. A tak mu ho v lodeniciach v Bologni a Paríži horúčkovito stavali. Problémom však bol nedostatok skúsených námorných dôstojníkov. Tragicky sa to napokon ukázalo na jeseň v námornej bitke pri španielskom myse Trafalgar. Anglický admirál Horatio Nelson v nej zničil francúzske vojnové loďstvo, hoci sám bol v bitke smrteľne zranený. Na jar roku 1805 však Napoleon ani nikto iný takýto vývoj udalostí nemohol predpokladať. Ohrození Angličania, právom sa obávajúci o svoj osud, na čele s premiérom Williamom Pittom mladším, vynakladali veľké úsilie na vytvorenie tretej protinapoleonskej koalície. Napokon sa jej členmi stali okrem Anglicka Rakúsko a Rusko. V polovici augusta sa Napoleon dozvedel o pohyboch nepriateľských rakúsko-ruských armád. Smerovali k východnej francúzskej hranici. Keďže spojeneckí cisári nereagovali na jeho mierové návrhy, Napoleon sa vzdal úmyslu vylodiť sa v anglickom Doveri a 23. septembra 1805 vyhlásil v senáte vojnu Rakúsku a Rusku.
Vojsko, oficiálne nazývané Anglická armáda, premenoval na Veľkú armádu – Grande Armé a vydal sa na pochod na Viedeň. Za osem týždňov prešiel dvetisíc kilometrov od La Manche po Moravu a porazil dve európske veľmoci. Obsadil obidva brehy Dunaja, čím zaskočil rakúsku armádu, ktorej nedovolil spojiť sa s ruskými vojskami, a zároveň obkľúčil pevnosť Ulm. Rakúskeho generála Macka s jeho dvadsaťštyritisíc mužmi prinútil vzdať sa bez boja. Potom prinútil na ústup päťdesiattisícový ruský expedičný zbor pod velením Kutuzova, ktorý mal chrániť hlavné mesto ríše. Bezbrannú Viedeň obsadil 13. novembra generál Murat. Bonaparte obradne prebral kľúče od mesta, odmietol návrh rakúskeho cára na mier a ubytoval sa v jeho paláci v Schönbrunne. Rakúska armáda sa stiahla na Moravu, kam ustúpil aj vyčerpaný zbor generála Kutuzova, aby sa spojil s prichádzajúcimi ruskými posilami pod vedením generála Buxhowdena.
Cisári na Morave:
Cisár František ušiel najprv do Bratislavy a odtiaľ do Olomouca, kam prišiel z Berlína aj ruský cár Alexander. Deň po obsadení Brna Francúzmi sa tam dvadsiateho novembra ubytoval Napoleon. Na Morave boli pripravení všetci aktéri veľkej drámy európskych a svetových dejín, ktorá sa stala známou ako Bitka troch cisárov. „Dobre, nemôžem byť všade,“ povedal údajne Napoleon, keď sa dozvedel o katastrofe pri Trafalgare. Hoci po obsadení Viedne sa zdalo, že o vojne je rozhodnuté, realita nebola až taká priaznivá pre takéto vyhlásenia. Po správe o víťazstve Angličanov na mori cisár František opäť nadobudol istotu v konečné víťazstvo a ani cár Alexander nepokladal vojnu za prehratú. Obaja cisári sa zároveň pokúšali získať na svoju stranu pruského kráľa Fridricha Viliama III. A hoci sa Prusi ku koalícii nakoniec nepripojili, boli sily spojencov v neprospech Francúzov. V podvečer bitky mali 85 000 vojakov – 70 000 Rusov a 15 000 Rakúšanov.
Mali spolu 15 000 jazdcov a 230 diel. Francúzov bolo len 75 000 a z toho 11 000 jazdcov. No diel mali viac – 250. Napoleonova armáda bola navyše veľmi vyčerpaná dlhým pochodom, nedostatkom jedla, bojmi a šarvátkami. Pomer síl sa mohol každým dňom ešte viac zmeniť v neprospech Napoleona – príchodom čerstvých rakúskych posíl alebo vstupom Pruska do vojny na strane koalície. Okrem toho sa blížila zima, v ktorej vtedajšie armády nedokázali bojovať. A na jar mohla byť situácia v Európe už úplne iná. Napoleonovi nešlo len o okamžité víťazstvo, ale o úspech celej vojny, o trón a korunu a konečne o osud celého Francúzska. Pretože si to všetko dobre uvedomoval, želal si, aby k rozhodujúcej bitke došlo hneď, a to niekde medzi Brnom a Vyškovom. Lenže generál Kutuzov, hlavný veliteľ spojeneckej armády, sa priamemu boju s Francúzmi ako vždy vyhýbal. Napoleon musel preto prinútiť spojencov k boju ľsťou.
A tak hlavný veliteľ Veľkej armády začal predstierať slabosť a strach, nepripravenosť na boj a traumu z námornej porážky. Dokonca poslal svojho pobočníka s ponukou podmienok prímeria, o ktorých však vedel, že ich spojenci neprijmú. Cár Alexander I. a jeho štáb mladých dôstojníkov, ktorí túžili dosiahnuť slávu víťazstvom nad Napoleonom, týmto správam nakoniec uverili a nechali sa k boju vyprovokovať. Napriek neustálym návrhom Kutuzova unaviť Napoleonovu armádu taktickým ustupovaním bol nakoniec prijatý útočný strategický plán rakúskeho generála Weyrothera. Ten vychádzal z úplne mylného predpokladu, že Napoleon nebude útočiť, ale bude sa len brániť.
Chvíle pred bitkou:
Napoleon ako majster taktiky a stratégie už dva dni pred bitkou podrobne preskúmal celé budúce bojisko. Napriek tomu, že vyhral viac než päťdesiat bitiek, víťazstvo pri Slavkove považoval za jedno zo svojich najvýznamnejších a s nostalgiou a pýchou naň spomínal dokonca aj vo vyhnanstve na Ostrove svätej Heleny. Bol hrdý, že operáciu tak dopodrobna naplánoval a vnútil svoju vôľu silnejšiemu nepriateľovi. Ešte po polnoci v predvečer bitky vyšiel osobne s malým sprievodom až na prednú hranicu k predsunutým hliadkam.
Napriek výstrahám pokračoval ďalej, až narazil na kozácku hliadku a len vďaka oddanosti osobnej stráže neprišiel o život. Napoleonov pobočník, gróf Ségur, v pamätiach spomínal, ako cisár po návrate zoskočil z koňa a v tme sa potkol o akísi konár. Ktorýsi z granátnikov rýchlo zapálil otep slamy, aby mu posvietil na cestu. Napoleon, nečakane osvietený plameňom, sa ako zjavenie objavil uprostred noci medzi svojimi vojakmi.
Bolo to v deň výročia jeho korunovácie. Zo všetkých strán sa zbiehali vojaci so zapálenými fakľami a zo všetkých strán sa ozývalo: „Nech žije cisár!“ Stovky a stovky ohňov. Bolo to neuveriteľné divadlo, ktoré muselo zapôsobiť aj na nepriateľa. Vojaci pred bojom veľmi nespali. „Je zlé spať v novembri na ľadovej zemi bez poriadneho výstroja. Keď vstávate, údy máte ako rozlámané, fúzy rozstrapkané ako knôt v lampe, na každom chlpe kvapka rosy, zuby vás bolia, dlho si musíte trieť ďasná, aby ste v nich rozprúdili krv...“ Takto spomínal jeden z účastníkov bitky na noc pred ňou. Už od druhej hodiny stál na pahorku Žuráň aj francúzsky cisár a začal riadiť boj. Rozloha slavkovského bojiska je približne desať krát dvanásť kilometrov. Spojenecké vojská boli rozostavené medzi dedinami Telnice a Tvarožná. Boje sa začali na juhu pri Telnici. Sústredená paľba z predoviek vraj znie, ako keď sa trhá mušelín. Taký zvuk zaznieval z hmly a šera v to ráno. Napoleon svoj plán založil práve na hmle, ktorá sa drží v roklinách. Nimi sa Francúzi nepozorovane dostali v podstate až na dotykovú čiaru s nepriateľom. A keď vyšlo slnko, Rusi a Rakúšania boli Francúzom na dostrel. Vtedy vydal Napoleon rozkaz na útok.
Chyba generála Weyrothera:Dominantou bojiska je Pratecký kopec, kde dnes stojí Mohyla mieru, pamätník všetkým obetiam bitky. Vyvýšenina je kľúčom k ovládaniu celého okolia. Generál Weyrother však túto skutočnosť nedocenil a veľmi neprozreteľne vydal rozkaz na jej opustenie a na útok do hmly. Kutuzov, ktorý chcel vyčkať, až sa hmla zdvihne, aby vedel posúdiť bojové postavenie nepriateľa, bol proti svojej vôli nútený rozkaz vykonať. A vtedy vyšlo na slnko. Slavkovské slnko. Hoci bitka trvala až do večera, prakticky bolo o nej rozhodnuté už dopoludnia okolo jedenástej hodiny. Na bojisku zostalo 27 000 mŕtvych. Francúzov však z toho bolo iba 7 000. Napoleon bol spokojný. Ba viac, bol hrdý na to, čo sa mu podarilo a dal to neskrývane najavo. „Bitka pri Slavkove je najkrajšia zo všetkých mojich bitiek,“ hovorieval pyšne.
Druhý deň ráno vydal vyhlásenie pre armádu aj pre verejnosť:„Vojaci, som s vami spokojný. V slavkovský deň ste plne potvrdili to, čo som očakával. Ovenčili ste svoje orly nesmrteľnou slávou. Stotisícová armáda pod vedením ruského a rakúskeho cisára bola za necelé štyri hodiny rozbitá a rozprášená, a čo uniklo vašim čepeliam, to sa utopilo v jazerách. Štyridsaťpäť zástav, viac ako 150 diel, štandarda ruskej cárskej gardy, 20 generálov, 30 000 zajatcov a viac ako 20 000 mŕtvych, to je výsledok toho dňa, ktorý zostane naveky slávny. Vojaci! Len čo dosiahneme všetko, čo je nevyhnutné na zabezpečenie šťastia a blahobytu našej vlasti, odvediem vás späť do Francúzska. Tam budete predmetom mojej najnežnejšej starostlivosti. Môj ľud vás s radosťou privíta a postačí, aby ste povedali: ,Bol som v bitke pri Slavkove,´ a oni vám odpovedia: ,To je hrdina.“ Na Slavkovskú bitku sa však nepozeral takto vždy. Len deň pred bojom napísal svojmu ministrovi zahraničných vecí Talleyrandovi: „Zajtra asi dôjde k dosť vážnej bitke s Rusmi. Urobil som všetko pre to, aby som sa jej vyhol, lebo je to zbytočne prelievaná krv. Vymenil som si s cárom niekoľko listov a poznal som z nich, že je to znamenitý muž, ktorý je len na scestí...“ Tretia protinapoleonská koalícia bola pri Slavkove rozmetaná. Dôsledky prehry ovplyvnili európsku politiku a boli pre Rakúsko veľmi ťažké. Mier uzavretý 26. decembra v Bratislave ukončil éru „tisícročnej“ Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Cisár František, ktorý len pred rokom prijal titul dedičného cisára rakúskeho, sa musel nadobro zriecť titulu cisára rímsko-nemeckého. Rakúsko sa muselo vzdať svojho tradičného vplyvu a území v Taliansku a južnom Nemecku, Tirolsko a Vorarlberg odstúpiť Bavorsku, vzdať sa Benátska a dalmátske pobrežie prenechať Francúzsku. V Európe vznikli nové kráľovstvá v Bavorsku a vo Württembersku. Neutrálnemu Prusku Napoleon ponúkol majetok anglického kráľa – Hanoversko.
