Univerzita svätého Cyrila a Metoda v Trnave
Príbeh Bonnie a Clydea je prelomový svojím pozitívnym hodnotením a zobrazením kriminálnych aktivít a života spoločensky neprispôsobivých jedincov, ktoré boli po jeho uvedení príčinou mnohých protestov verejných inštitúcií v USA ako glorifikovanie zločinu. Celým dejom sa prelína motív neustálych útokov a pocitu neistoty, ktorý pohltil hlavné postavy, strata domova a rodiny v prospech zločinu, čo je však vnímané ako podstatne negatívny fakt. Sprvu nezáväzná, uvoľnená atmosféra s Bonnie, ktorá je veľmi ľahkovážna a neviazaná, sa postupne mení na boj a sériu útekov, kde sa štvaným hrdinom postupne v celej nahote zjavuje absurdita ich konania a okrem Clydea si ju všetci aj pripustia. Bonnie dozrieva, prejavuje sa ako žena túžiaca po cite avšak ten je neuspokojený, čo u nej vyvoláva hnev a ľútosť zároveň. Odcudzenie sa Bonnie rodine ako ženy, ktorá bola pôvodne pevne včlenená do rodiny, je tu vnímané tragicky a je to v konflikte s láskou Clydea nie k Bonnie, ale k zločinu a jeho neschopnosti predstaviť si a vytvoriť rodinný život. Zatiaľ čo Clyde je milovaný svojou partnerkou, ju vníma Bonnie nie ako milovanú ženu, ale ako partnera pri uskutočňovaní svojich zámerov. Niektoré scény sú nápadne podobné westernom, čo je podčiarknuté aj klasickou westernovou hudbou a zvýrazňuje aj čiastočne humornú ľahkovážnosť hlavných hrdinov a zľahčovanie spoločenskej závažnosti ich konania. Pripojením ďalších členov gangu túžiacich po sláve sa situácia hrdinov ešte zdramatizovala, pretože sa začali množiť vzájomné konflikty a problémy. Spoločne zisťujú, že po zločinoch už nie je cesta späť, uvedomujú si to no nechcú si to pripustiť, snívajú o slobodnom živote v ústraní ďaleko od ľudí. Aj napriek tomu, že vidia nebezpečnosť svojho konania, život už nemôžu vrátiť späť do pôvodných koľají. Smutný koniec zapríčinený zradou vo vlastných radoch cíti divák ako zradu osobnú, pretože sú divákovi sympatickí, zločinci tu vystupujú ako hrdinovia a práve ruka zákona je tá zlá. Príliš rozvláčny úvod, ktorý nedostatočne uvádza diváka do situácie a strohé, nedopovedané jadro príbehu len zvýrazňuje atmosféru smútku na konci, rýchlom a jedinom možnom ukončení príbehu.