referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vratko
Pondelok, 29. novembra 2021
Český stredoveký štát
Dátum pridania: 14.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: princesss
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 937
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 5.7
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 9m 30s
Pomalé čítanie: 14m 15s
 

Česká kotlina mala v 9. storočí vhodné životné podmienky prevznik štátu. Boli to husté lesy a kotlina bola obklopená pohoriami. Žilo tu viacero kmeňov (Česi, Lužania, Pšovania, Děčania, Lemuzi, Chorváti, Zlinčania, Doudlešbovia), ktoré sa venovali orbovému poľnohospodárstvu, výrobe železa, hrnčiarstvu a tkaniu látok. V 2. polovici 9. storočia si kmeň Čechov pod vedením rodu Přemyslovcov podmanil ostatné kmene. Prvým známym českým kniežaťom bol Bořivoj(882–894), ktorý prijal krst z rúk arcibiskupa Metoda. Po jeho smrti Svätopluk obsadil Čachy a tým obmedzil vládu Přemyslovcov. Přemyslovci sa snažili vymaniť spod nadvlády mojmírskej dynastie, čo sa im podarilo po zániku Veľkej Moravy.

Počas vlády kniežat Spytihneva(894–915) a Vratislava(915–921) sa upevnila celistvosť štátu. Bořivojov vnuk, knieža Václav(921–935) bol ústupčivý voči cirkvi a nemeckému cisárovi, ktorému platil daň za udržanie mieru. S touto politikou nesúhlasil jeho brat Boleslav a pár veľmožov, preto ho vylákali na Boleslavov hrad a tam ho zavraždili. Knieža Boleslav(929–967) dlho odmietal posielať nemeckému cisárovi vojenskú pomoc a vazalský poplatok. Keď cisár vojensky ohrozil Čechy, Boleslav nakoniec uznal zvrchovanosť nemeckej ríše. Za pomoci českých vojsk cisár Oto I. zvíťazil nad Maďarmi roku 995 pri rieke Lech. Boleslav využil toto víťazstvo na rozšírenie hraníc českého štátu o Moravu, severozápadné Slovensko a Krakovsko. Aby vymedzil vplyv cisára Ota, zamýšľal osamostatniť Čechy aj cirkevne.

Tento úmysel uskutočnil jeho nástupca Boleslav II.(967–999), ktorý roku 973 založil biskupstvo v Prahe, ktoré bolo podriadené mohučskému arcibiskupovi. Prvým biskupom bol Sas Detmar, druhým sv. Vojtech z rodu Slavníkovcov. V tom čase kresťanstvo v Čechách zápasilo s pohanskými prežitkami. Preto Vojtech dvakrát opustil vlasť a nakoniec zomrel ako mučeník na misijnej ceste k pohanským Prusom(997). S jeho menom sú spojené začiatky poľského arcibiskupstva v Hnezde(1000–za vlády Boleslava Chrabrého) a uhorského arcibiskupstva– za vlády Štefana I. Aby zabezpečil mocenské postavenie Přemyslovcov dal Boleslav vyvraždiť celý rod Slavníkovcov. Po smrti Boleslava II. prepukli v přemyslovskom rode krvavé rozbroje, ktoré využil poľsky panovník Boleslav Chrabrý. Najprv pripojil k Poľsku Krakovsko, neskôr obsadil Moravu a zabral aj Slovensko. Spory ustali až za kniežaťa Břetislava I.(1035–1055), ktorý po smrti po smrti Boleslava Chrabrého natrvalo pripojil Moravu k Čechám. V 10. storočí sa podarilo Přemyslovcom spojiť Čechy do jednotného štátneho celku.

Centrom sa stala Praha. I tu existovala hradská sústava. Knieža bol vlastmíkom všetkej pôdy. Postupne ju dával ako léno prislúžnikom svojej družiny (dominikál). Na pôde pracovali poddaní. Ďalej panovník udeľoval pôdu jednotlivým obciam (rustikál), ktoré museli odvádzať naturálne dávky a robotovať.

Samostatný český štát postupne posilňoval svoje postavenie. Koniec 12. storočia je v Čechách obdobím hospodárskeho rozmachu. Postavenie Přemysla Otakara I. (1197–1230) sa posilnilo natoľko, že roku 1212 od cisára Fridricha v Zlatej bule sicílskej dosiahol uznanie kráľovskej hodnosti českého panovníka na „večné časy“ a priznanie hodnosti rišského kniežaťa (kurfista), s ktorou súviselo právo voliť nemeckého cisára. Znamenala uznanie práva investitúry a nedeliteľnosti českých krajín. Za Přemysla I. a jeho syna Václava I. (1230–1253) význam českého štátu vzrástol. Keď sa Václav pokúšal zmocniť dedičstva rakúskych krajín, dostal sa do sporu s nemeckými feudálmi a s uhorským kráľom Belom IV. V spore pokračoval jeho syn Přemysl Otakar II. (1253–1278), ktorý po veľkom zápase pripojil k Čechám Rakúsko, Štajersko a neskôr slovinské oblasti až k Jadranskému moru. V zahraničnej politike nemal trvalé úspechy.

Nový nemecký kráľ Rudolf Habsburský (1273–1291) prinútil Přemysla II. vzdať sa alpských krajín. Keď sa roku 1278 Přemysl II. znovu pokúsil získať tieto krajiny, v boji na Moravskom poli zahynul. Za nedospelého Přemyslovho syna sa zmocnil vlády brandeburský markgróf Oto. Pri moci sa udržiaval pomocou nemeckých žoldnierov a mestského patriciátu. Títo cudzinci nemilosrdne vykorisťovali české obyvateľstvo. Okrem toho sa v Čechách šíril mor a hlad. Vtedy sa česká šľachta vzbúrila. Po tomto smutnom období sa ujal vlády Václav II. (1238–1305) , syn Přemysla II. Za jeho panovania zbohatol najmä nemecký patriciát. V zahraničnej politike sa orientoval na Poľsko. Dočasne sa stal poľským kráľom a jeho syn Václav III. bol zvolený aj za uhorského kráľa. Po smrti Václava II. a po krátkej vláde Václava III. (1305–1306 – bol zavraždený v Olomouci) sa moci v Poľsku opäť ujali Piastovci a uhorský trón získali neapolskí Anjuovci. Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili a vybudovanie českého štátu, uchádzali sa o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Nový panovník Jan Luxemburský (1310–1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské práva, bol obratným diplomatom. Rozšíril český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu.

Žil zväčša v cudzine a za jeho neprítomnosti ho zastupoval jeho syn Karol, ktorý sa stal po otcovej smrti v bitke pri Kreščaku čeckým kráľom a nemeckým cisárom. Karol IV. (1346–1378) sa staral o kultúrne a politické povznesenie Čiech. Od roku 1333 bol markgrófom moravským. V Zlatej bule (1356) potvrdil z cisárskej moci slobodu Čiech oproti zvyšku ríše a roku 1348 založil štátoprávnu inštitúciu Česká koruna, založil univerzitu a Nové mesto v Prahe. Obnovil Pražský hrad, vybudoval katedrálu sv. Víta a hrad Karlštejn. Dosiahol aj povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo, čím sa české krajiny cirkevne osamostatnili. Za jeho vlády neúmerne vzrástla moc vysokého duchovenstva. Hranice štátu rozšíril o Brandenbursko, Dolnú Lužicu a zvyšok Sliezska. Nedokázal však dosiahnuť trvalé udržanie prosperity. Karolov nástupca Václav IV. (1378–1419) nedosiahol otcovo postavenie. Za jeho vlády vzrástli rozpory vnútri vládnucej triedy a tým sa aj urýchlilo prepuknutie husitského revolučného hnutia. Príčiny vypuknutia husitských povstaní bol morálny úpadok cirkvi a prehĺbenie sociálnych protirečení. Podkladom bolo učenie Jána Husa o „dobrom a spravodlivom pánovi“ a jeho následné upálenie v Kostnici 6. júla 1415. Celé obdobie husitských povstaní začalo 20. júla 1419 Pražskou defenestráciou.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Český stredoveký štát SOŠ 2.9712 1951 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.