Vnútropolitický vývoj na Slovensku v rokoch 1993-1994

Vznik samostatnej Slovenskej republiky.
Vzniku samostatného štátu predchádzalo relatívne napätie a polarizácia v spoločnosti. Sociologické výskumy na jeseň roku 1992 hovorili o pomere 46% za rozdelenie k 40% proti rozdeleniu v slovenskej spoločnosti. Prevažná väčšina zástancov ako aj odporcov federácie sa dožadovala referenda. To sa však nikdy neuskutočnilo a SR a ČR vznikli 1.1.1993 na základe politických dohôd a ústavného zákona o rozpade ČSFR prijatého Federálnym zhromaždením. Ekonomický vývoj
V slovenskej spoločnosti prevládali obavy o budúcnosť slovenskej ekonomiky odrezanej od českého hospodárstva. Ku katastrofickým scenárom o kolapse národného hospodárstva síce nedošlo, ale pokles ekonomickej výkonnosti bol badateľný. Vo februári 1993 nastala menová odluka a začala platiť slovenská koruna. Pod tlakom nepriaznivých ekonomických ukazovateľov bola NBS v júli 1993 nútená pristúpiť k 10%-nej devalvácii voči konvertibilným menám.

Konštituovanie nových orgánov.
Hneď po vzniku SR sa vytvárali a obsadzovali ústavné orgány. Predseda vlády V. Mečiar na základe presunutých prezidentských právomocí vymenoval predsedu a ostatných sudcov ústavného súdu, vznikol NKÚ, GP SR, SIS a ostatné štátne orgány a verejnoprávne korporácie. Pomerne dlhú dobu nemal nový štát prezidenta. V prvom kole neuspel kandidát HZDS Roman Kováč, čo poukázalo na rozdielne názorové prúdy vo vládnucom hnutí. Prezidentom sa stal až Michal Kováč, zvolený ústavnou väčšinou 15.februára 1993. Predseda vlády Vladimír Mečiar ho hneď požiadal o odvolania člena vlády, ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Dôvodom bola Mečiarova nespokojnosť s Kňažkovou prácou ako i jeho nedisciplinované stranícke správanie, keď v prvom kole prezidentských volieb kritizoval Mečiarove "nariadenie" voliť Romana Kováča.
Odvolaný minister následne opustil poslanecký klub HZDS a spolu s ďalšími siedmimi poslancami založil Klub nezávislých poslancov. HZDS tak stratilo v parlamente jednofarebnú väčšinu a bolo odkázané na pomoc SNS.

Rozštiepenie SNS
Predseda Slovenskej národnej strany Ľudovít Černák zastával v Mečiarovej vláde post ministra hospodárstva. V marci 1993, v deň, keď prezident odvolal ministra zahraničných vecí, podal demisiu aj Černák. SNS následne viedla s HZDS rozhovory o zostavení novej koaličnej vlády. Mečiar však nepristúpil na prehnané podmienky SNS, ktorá si uvedomovala svoju kľúčovú pozíciu.

Aj v SNS existovali dva názorové prúdy: Černákovo krídlo chcelo s oslabenej pozície HZDS vyťažiť čo najviac, kým krídlo vedené Slotom, Andelom a Móricom sa dožadovalo okamžitého vstupu do vlády. SNS smerovala k rozštiepeniu.
V októbri sa síce podarilo uzatvoriť koaličnú zmluvu a následne v novembri vytvoriť novú vládu, ale táto nová koaličná "väčšina" bola nefunkčná, lebo poslanci SNS nehlasovali jednotne. Vedenie SNS vyslovilo svojmu predsedovi nedôveru, načo Černák z SNS odišiel vytvoril poslanecký klub Národných demokratov. Vláda opäť stratila v parlamente väčšinovú podporu.

Rozpory v HZDS
Podpredseda vlády Roman Kováč a minister zahraničných vecí Jozef Moravčík tvorili vo vedení HZDS krídlo, ktoré sa snažilo zabezpečiť pre vládu parlamentnú väčšinu. Svoj postoj odôvodňovali tým, že pre vládu je potrebná vnútorná politická stabilita a preto by HZDS malo upustiť od konfrontačnej politiky a spolupracovať s niektorou opozičnou stranou. Keď svoj názor, ktorý nazývali “Alternatívou politického realizmu”, verejne prezentovali, boli odvolaní z vlády a vylúčení z hnutia. Moravčíkovi stúpenci v parlamente vytvorili Alianciu demokratov Slovenska a prešli do opozície. Vládne strany tak disponovali v Národnej rade počtom hlasov, ktorý bol hlboko pod cifrou 76. Východiskom z nepríjemnej situácie sa zdali byť predčasné voľby alebo spolupráca s SDĽ.

Postoj prezidenta.
Vzťah medzi premiérom a prezidentom sa neustále zhoršoval. Dôvodom bola počiatočná neochota prezidenta odvolať na premiérovu žiadosť Milana Kňažka z postu ministra zahraničných vecí, ako i nevymenovanie Mečiarovho chránenca Ivana Lexu za ministra privatizácie. V novoročnom prejave prezident vyzýval politické strany po vláde širšej koalície, čím by sa dosiahla stabilita politickej scény. Doterajšia nedôvera voči prezidentovi zo strany Vladimíra Mečiara prešla do otvoreného nepriateľstva.

Vládna kríza v marci 1994
Udalosti z marca 1994 posudzujú jednotlivé politické subjekty rozdielne. Hovorí sa buď o ústavnej výmene vlády alebo o kríze ústavného zriadenia, či dokonca o parlamentnom puči.
Veci do pohybu dal prezident svojou správou o stave SR, ktorú predniesol na pôde parlamentu 9.3.1994. V správe poukázal na nepriaznivú ekonomickú situáciu, ktorú zdôvodňoval slabou kredibilitou nového štátu u zahraničných investorov. Otvorene kritizoval spôsob a uplatňovanie konfrontačnej politiky premiéra Mečiara, z čoho vyplývala vratká politická stabilita. Ako riešenie navrhol predčasné voľby.
Poslanec KDH Pitner navrhol vyslovenie nedôvery predsedovy vlády. Rozprava o tomto bode trvala 2 dni a na jej konci vystúpil premiér Mečiar.

V prejave navrhol SDĽ vstup do vlády, tá si však ako podmienku kládla jeho odstúpenie z postu predsedu vlády a odchod SNS z koalície, čo bolo pre Mečiara neprijateľné. V tajnom hlasovaní mu bola vyslovená nedôvera a celá vláda bola nútená podať demisiu.
Prezident poveril Jozefa Moravčika zostavením novej vlády. Tá po svojom vymenovaní právne napadla a následne zrušila 13 privatizačných rozhodnutí predchádzajúceho kabinetu.
Stanovil sa termín predčasných volieb na 29.septembra a 1.októbra, do ktorých už Kňažkovi, Moravčíkovi a Černákovi stúpenci išli spolu pod názvom Demokratická únia Slovenska.

Pozícia maďarských strán.
Strany Maďarskej koalície formulovali svoje požiadavky v tzv. Komárnianskej výzve z januára 1994. Požadovali v nej väčší rozsah práv pre maďarskú menšinu na južnom Slovensku. I keď odmietli vytvorenie územnej autonómie, vyslovili sa za autonómiu kultúrnu, vzdelávaciu i jazykovú a taktiež za samostatné zastupiteľské orgány na obecnej úrovni. Ich obavy z možnej asimilácie maďarského etnika vychádzali z neblahých skúseností z činnosti slovenského parlamentu 1993-ťom roku, ktorý vydal zákon nanucujúci používať koncovky ženských priezvísk podľa slovenskej gramatiky. Rozpory pretrvávali aj okolo užívania maďarských názvov obcí na južnom Slovensku. Maďarské strany sa rozhodli pre tichú podporu Moravčíkovej vlády, s tým, že očakávali jej podporu pri riešení vyššie uvedených sporných otázok. Po voľbách 1994
Voľby na jeseň roku 1994 priniesli očakávané víťazstvo HZDS, ktorému marcový "parlamentný puč" politicky veľmi pomohol a ich preferencie za krátku dobu vzrástli. Napriek tomu HZDS spolu so svojim tradičným partnerom SNS nebolo schopné utvoriť vládu. Situácia sa zdala byť patovou. Jazýčkom na váhach sa ukázalo Združenie robotníkov Slovenska, ktoré sa tesne pred voľbami odtrhlo od SDĽ. I keď v jeho volebnom programe bola deklarovaná silne ľavicová orientácia a neochota vstúpiť do vlády, už prvé zasadnutia národnej rady sa niesli v duchu spolupráce SNS - HZDS - ZRS, zvlášť schôdza NR SR v noci na 4. novembra.
Nová parlamentná väčšina na nej zriadila komisiu na vyšetrenie krízy v marci 1994, komisiu na preskúmanie platnosti petičných hárkov DÚ, odvolala generálneho prokurátora, vedenie NKÚ, členov Rady STV a Rady SRo, členov FNM, prijala novelu zákona o veľkej privatizácii a zrušila privatizačné rozhodnutia Moravčíkovej vlády po 6. septembri 1994. Napriek zjavnej kooperácii na pôde parlamentu, nová koalícia dlho nebola ochotná utvoriť vládu. Stalo sa tak až 13. decembra.

Záver
Roky 1993 a 1994 sú obdobím postupnej adaptácie politických subjektov na nové podmienky existencie samostatnej Slovenskej republiky.

Zároveň je to doba zostrujúcej sa politickej polarizácie, ktorá znemožňovala spoluprácu a pokojný rozvoj slovenskej demokracie. Napätie, ktoré sa z politickej arény prenášalo aj na spoločnosť, sa v podstate zmiernilo až po voľbách na jeseň 1998.