Viac ako jedna tretina príjmov z priemyselnej výroby smerovala na reparácie pre ZSSR. Na protest proti doslova katastrofálnej situácii vypukla 17. júna 1955 vzbura robotníkov vo východnom Berlíne. To odhalilo slabiny systému presadzovaného Sovietskym zväzom. Ešte alarmujúcejším signálom bol masový odchod obyvateľov z NDR do SRN. Berlín bol ozajstným obrazom vývoja situácie, keďže ľudia tu prechádzali doslova z jednej krajiny do druhej. 13. augusta 1961 orgány NDR postavili prekážky okolo celého západného Berlína. Napriek takémuto vývoju uzrela svetlo sveta v sedemdesiatych rokoch nová „východná politika“ Williho Brandta. V praxi sa to prejavilo uzavretím Moskovskej dohody z roku 1970 o uznaní nemeniteľnosti povojnových hraníc Nemecka, či v decembri 1972 uzavretím Základnej zmluvy medzi NDR a SRN. Zmeny však nastali aj vo vnútri a prejavili sa aj v životoch radových ľudí (napr. povolením vstupu občanov západného Berlína do NDR a pod.). Celkovo tak došlo k určitému otepleniu vzťahov a dá sa povedať, že už vtedy sa začal proces samotného rozpadu východonemeckého štátu a zbúrania múru v Berlíne. Dá sa povedať, že napriek rozdeleniu a dovtedajšej zdanlivo beznádejnej situácii vo vzťahoch medzi Východom a Západom v medzinárodnej politike sa Nemci nikdy nezmierili s rozdelením Nemecka. Začiatok uplatňovania Brandtovej „východnej politiky“ aj časovo spadá do obdobia celosvetového uvoľňovania napätia (prezidentúra Nixona a Brežneva).

3. kapitola V tieni bomby
Jadrová hrozba bola tým prvkom studenej vojny, ktorý bol pre ňu doslova príznačný. Dá sa povedať, že podstatným spôsobom ovplyvnila dejiny sveta v druhej polovici 20. storočia. V januári 1950 sa skončil jadrový monopol USA, keď ZSSR zostrojil svoju prvú atómovú bombu. Od tohto momentu sa začali preteky v zbrojení, aké nemali obdobu v dovtedajších dejinách ľudstva. Vyvíjali sa stále nové druhy zbraní, ale išlo predovšetkým o preteky v kvantite. Cieľom bolo predčiť protivníka v počte a účinnosti vlastnej výzbroje. Tento fenomén často určoval politický vývoj predovšetkým v USA a v ZSSR. Po kórejskej vojne vznikla Eisenhowerova politika „nového štýlu“. USA si uvedomili, že v počte konvenčnej výzbroje sa Sovietskemu zväzu nemôžu rovnať, preto zvolili lacnejší prístup: prostriedky na zbrojenie sa vydávali šetrnejšie a preferovali sa jadrové zbrane, tu mali USA pred ZSSR aj vďaka časovému náskoku výraznú prevahu pred ZSSR. Zrodila sa politika zastrašovania – hrozba protivníkovi vlastným zbrojným potenciálom. Vznikla určitá „rovnováha teroru“.