Počas Kennedyho administratúry vystriedala nový štýl „pružná odveta“, čo opäť znamenalo vzrast konvenčnej výzbroje USA, tak aby mohli účinnejšie zasahovať aj do lokálnych konfliktov kdekoľvek na svete, nielen sa uspokojiť s pripravenosťou na globálnu konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Zároveň však vznikla tzv. koncepcia MAD (mutual assured destruction, čiže „zaručené vzájomné zničenie“), keď nikto nemohol predpokladať, aké následky ponesie aj ten štát, ktorý zaútočí ako prvý, v prípade odvety protivníka. Vrcholom v technologickej vyspelosti bola Strategická obranná iniciatíva prezidenta Reagana.
„Klasikou“ v zbrojnej konfrontácii je už dnes Kubánska raketová kríza, kedy Sovietsky zväz umiestnil rakety stredného doletu na Kubu. Odvetou USA bola námorná blokáda Kuby a požiadavka okamžitého stiahnutia rakiet z Kuby. ZSSR odpovedal požiadavkou na stiahnutie rakiet z Turecka a záruku, že USA nenapadnú Kubu. USA pristali na sovietske podmienky riešenia a ZSSR stiahol rakety. V každom prípade to však bola porážka ZSSR a Chruščov dosiahol presný opak toho, čo zamýšľal: namiesto upevnenia pozície ZSSR museli Sovieti znášať označenie „provokatérov“. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že v tých dňoch sa svet nachádzal na okraji priepasti. K reálnej jadrovej konfrontácii bolo naozaj blízko. To bol však do určitej miery aj určitý pozitívny prvok tejto krízy: obe mocnosti si uvedomili nebezpečenstvo možných následkov vzájomnej konfrontácie, čo viedlo k zavedeniu tzv. horúcej linky medzi Moskvou a Washingtonom, čoskoro sa dosiahla Dohoda o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní. Napriek tomu, Sovietsky zväz aj naďalej posilňoval svoj jadrový arzenál, poučený z Kubánskej krízy, kedy musel ustúpiť pred väčším potenciálom USA. 4. kapitola Vojna slov
Vlastná propaganda a predovšetkým zahraničné vysielanie boli dôležitým nástrojom ovplyvňovania. Tu treba podotknúť, že zatiaľ čo na Západe sa žurnalistika vyvíjala aj po vojne smerom k demokratizmu a slobode slova a tlače, na Východe bol tento vývoj zvrátený politikou Sovietskeho zväzu, ktorý presadzoval ten trend, že médiá sa stali doslova akousi „hlásnou trúbou“ komunistickej strany. Vo vzťahu k zahraničiu prezentovali médiá jednoznačne odmietavý a kritický postoj pri súčasnej vehementnej podpore domáceho režimu. Takto to bolo aj pri zahraničnom rozhlase. Cenzúra, lži, prekrúcanie faktov sa stali prostriedkami „informovania“ občanov. Na druhej strane, zahraničný rozhlas zo Západu, predovšetkým to boli rádio Slobodná Európa a Rádio Oslobodenie (neskôr rádio Sloboda), sa snažili prezentovať názory ľudí tej krajiny, do ktorej vysielali, nie reprezentovať politiku Ameriky. Nepochybne kvalitou vysielania, aktuálnosťou a pravdivosťou obsahu boli západné rádiá lepšie.