Mediálny boj zapadá do celkového konfliktu studenej vojny v celom kontexte jej histórie.

5. kapitola Východná Európa – vzdorujúce satelity
po vzniku studenej vojny mali komunistické režimy vo východnej Európe pre ZSSR veľký význam, jednak z hľadiska strategického (ako nárazníková zóna voči Západu), jednak z hľadiska hospodárskeho, ale aj ideologického (bolo dôležité dokázať, že socialistická revolúcia nadobúda zákonite celosvetový charakter). Predovšetkým po roku 1947 nastala tu rýchla sovietizácia, čiže budovanie a prestavba spoločnosti presne podľa sovietskeho vzoru. Ešte charakteristickejším znakom bola tzv. stalinizácia v päťdesiatych rokoch. Medzi režimami vo východnej a strednej Európe bol vždy nerovnoprávny vzťah, jednak v politike (kde ZSSR doslova diktoval kroky ako v domácej, tak i v zahraničnej politike), jednak v ekonomike (ekonomické väzby predovšetkým na socialistické krajiny prostredníctvom RVHP), jednak vo verejnom živote. Keď ZSSR stiahol svoje vojská z Rakúska výmenou za jeho neutralitu, vzbudilo to určité nádeje aj v strednej a východnej Európe. Tieto nádeje však veľmi rýchlo zmrazil vznik NATO a Varšavskej zmluvy. Zatiaľ čo Stalin držal východoeurópske režimy pevnou rukou, Chruščovovým nástupom k moci sa „začali problémy“: svojou kritikou stalinského režimu podkopal autoritu vodcov týchto režimov, ktorí boli vernými epigónmi Stalinovej politiky. Strach z represií ustúpil do úzadia. Keď v Maďarsku v roku 1956 vypukla revolúcia a Imre Nagy vyhlásil neutralitu Maďarska a odstúpenie od Varšavskej zmluvy, Sovieti to už považovali za dôvod na inváziu a revolúciu doslova rozdrvili. Nasledujúci režim Jánosa Kádára bol absolútne závislý od ZSSR. V Československu v roku 1968 chceli reformní vodcovia spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. Túto reformu považovali v Moskve za obzvlášť nebezpečnú, pretože hrozilo, že sloboda diskusie, uvoľnenie cenzúry a ostatné demokratizačné opatrenia môžu viesť k úplnému odmietnutiu socializmu a nastoleniu prozápadného režimu. Ubezpečenia Alexandra Dubčeka vodcom v Moskve nestačili. Nasledovala „bratská pomoc“ a úplné zmrazenie reformného procesu na nasledujúcich 20 rokov. V Poľsku bol vývoj špecifický, a to z niekoľkých dôvodov: svoje relatívne pevné postavenie si stále udržiavala katolícka cirkev (aj vďaka zvoleniu K. Wojtylu za pápeža), roľníctvo si tu úzkostlivo strážilo svoju nezávislosť od štátu, a napokon, z histórie prameniace protiruské cítenie.