Napriek tomu, že vojna neprinášala USA žiaden priamy osoh, a dokonca aj doma rýchlo rástol odpor proti tejto na prvý pohľad nezmyselnej vojne, USA si z pozície sily a z pozície svetovej superveľmoci „nemohli dovoliť“ ustúpiť z Vietnamu s nálepkou porazeného. Politika zadržiavania neuspela.
V prípade Afganistanu chceli zasa Sovieti zabrániť tomu, aby sa aj Afganistan stal prozápadným štátom, preto za každú cenu podporoval skorumpovaný režim Hifizullaha Amina. Jeho kardinálnou chabou bolo, že chcel nahradiť pevne zakorenený islam marxizmom-leninizmom. Existuje niekoľko spoločných príčin, prečo neboli veľmoci v týchto vojnách úspešné:
a) v oboch prípadoch dostávali nepriatelia výdatnú pomoc zo zahraničia. Severovietnamskí partizáni boli priamo podporovaní Sovietskym zväzom a Čínou, mudžahídi v Afganistane bojovali s podporou Saudskej Arábie a Iránu a prostredníctvom CIA dostávali zbrane
b) Američania i Rusi bojovali v ťažkom a neznámom teréne, v prípade Vietnamu to bola džungľa, v Afganistane hory
c) Pre hnutie odporu to boli vlastenecké vojny proti agresorovi, o to odvážnejšie a vytrvalejšie bojovali proti nepriateľovi
d) Režimy podporované či už USA alebo Sovietskym zväzom boli len skorumpovanými nastavenými figúrkami, čo výrazne prispelo k tomu, že mali len minimálnu podporu vlastného národa
Obe superveľmoci v týchto vojnách museli zniesť trpké priznanie porážky a poníženie, nielen v domácej politika, ale predovšetkým na medzinárodnej scéne rapídne poklesla ich prestíž. Utrpeli ťažké ľudské a finančné straty. V USA sa to prejavilo ďalšou neochotou USA zasahovať v lokálnych konfliktoch vo svete, pre ZSSR bol Afganistan prvou výnimkou z pravidla, že krajina, ktorá sa vydá na cestu socializmu, nesmie sa z nej už vrátiť za žiadnu cenu. Obe tieto vojny výrazne ovplyvnili ďalšiu zahraničnú politiku veľmocí, ale aj ich vzájomné vzťahy.

8. kapitola Bojisko studenej vojny - Angola
V priebehu päťdesiatych rokov dekolonizácia v Afrike otvorila široké pole pôsobnosti pre obe superveľmoci. ZSSR mal prirodzený záujem rozšíriť počet socialistických režimov aj v Afrike. Boli tu jednak historické dôvody, ale predovšetkým dôvody ideologické, ekonomické a strategické. Cieľom Moskvy bolo podporovať priateľsky naklonené režimy. V princípe vystupoval ZSSR ako ochranca afrických krajín pred západným imperializmom.
Angola sa stala krajinou konfliktu oboch veľmocí. V roku 1975 dalo Portugalsko Angole nezávislosť a okamžite vypukla občianska vojna o moc v krajine, keďže tu neexistovalo jednotné oslobodzovacie hnutie. Moskva a Havana podporovala Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), Čína a čiastočne aj Juhoafrická republika Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) a USA Národnú úniu za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA).