V roku 1848 prebehla celou Európou revolučná vlna. Príčiny vypuknutia revolúcie i ciele revolucionárov boli vo viacerých krajinách rovnaké. Ich cieľom bolo zlikvidovať absolutizmus, poddanstvo, uzákoniť rovnosť pred zákonom, ústavný režim, zastupiteľstvo ľudu a zaistiť slobodu národom.
Z Francúzska a nemeckých štátov sa revolučná vlna 13. marca 1948 rozšírila do Viedne, kde povstanie zvrhlo metternichovský absolutizmus a otvorilo cestu konštitučnej monarchii. Čoskoro tu však vystúpila do popredia národnostná otázka, ktorá často odsunula sociálne problémy do úzadia.
Situácia vo Viedni vyvolala v Pešti 15. marca veľké ľudové zhromaždenie. Proti centralizačným snahám viedenského dvora stálo niekoľko programov – federalizácia ríše, austroslavistická koncepcia samostatného a maďarského Uhorska i požiadavky malých národov, požadujúcich jazykové i politické práva – vlastný snem, samosprávu na určitom území a pod. Väčšinu z týchto požiadaviek uhorský snem 18. marca schválil a 11. apríla ich schválil panovník Ferdinand V pod názvom "marcové zákony". Zrušenie podanstva uzákonilo rovnosť všetkých obyvateľov pred zákonom a absolutistickú formu vlády v habsburskej monarchii prvýkrát nahradilo konštitučné zriadenie.
Marcovými zákonmi sa Uhorsko stalo nezávislým štátom, s rakúskymi a českými krajinami ho spájala iba osoba panovníka. Predsedom uhorskej vlády sa stal Ľudovít Baťán, ministrom financií Ľudovít Košut. Uhorská vláda venovala veľkú pozornosť hospodárskej modernizácii krajiny, jej negatívom však bola snaha o premenu Uhorska na maďarský národný štát. Odmietala uznať rovnoprávne postavenie ostatných národov, ktoré sa potom dožadovali splnenia svojich národných práv, žiadali vytvorenie národných provincií s vlastnou správou a inštitúciami.
Až do jesene roku 1848 ríšska vláda a cisársky dvor Viedne nezasahovali do vnútorných záležitostí v Uhorsku a jeho vývoja. 28. septembra, po zavraždení zástupcu panovníka v Pešti, panovník rozpustil uhorský snem a v krajine vyhlásil výnimočný stav. Za zástupcu a hlavného veliteľa cisárskeho vojska bol vymenovaný Chorvát Josip Jelačića. Obyvateľstvo Viedne bolo pobúrené a znepokojené zbližovaním sa viedenskej vlády so Slovanmi, silneli tu protislovanské nálady a Viedenčania, čím ďalej, tým viac sympatizovali s Maďarmi.
6. októbra sa Viedenčania vzbúrili a cisár Ferdinand V utiekol z Viedne do Olomouca a snem sa presídlil do Kroměříža. Ferdinand V bol nahradený svojím 18-ročným synovcom Františkom Jozefom I. Nová vláda vo Viedni na čele s F. Schwarzenbergom likvidovala snahy uhorskej vlády o nezávislosť. Cisárska armáda na čele s generálom Windischgrätzom začala v polovici decembra obsadzovať Uhorsko a 5. januára 1849 obsadila Pešť.
Uhorská vláda sa spolu so snemom presťahovala do Debrecína. Panovník rozpustil snem a vydal tzv. Oktrojovanú ústavu (7. 3. 1849), ktorá síce uznala zrušenie poddanstva a formálne zaručovala občiansku rovnosť a rovnoprávnosť národov monarchie, ale spôsob, akým bola vydaná, vyvolal veľké sklamanie. Opäť rástli sympatie k maďarskej strane. Maďarská armáda do konca apríla vytlačila cisársku armádu takmer z celého územia Uhorska. 14. apríla uhorský snem detronizoval(zosadil z trónu) Habsburgovcov, vyhlásil samostatnosť Uhorska a vymenoval Ľudovíta Košuta za jeho guvernéra. František Jozef I sa medzitým dohodol s ruským cárom o intervencii ruských vojsk do Uhorska, a tak bola porazená maďarská armáda, kapitulácia bola podpísaná 13.augusta 1849 pri Világoši. Po porážke revolúcie bola v Uhorsku nastolená vojenská diktatúra. Avšak zrušenie poddanstva a rovnosť všetkých obyvateľov pred zákonom zostali zachované.
Revolúcia 1948/49 a Slovensko
Zmena politického režimu po vydaní marcových zákonov bola na Slovensku vítaná, avšak snaha uhorského snemu a vlády premeniť Uhorsko na maďarský národný štát nie.
11. mája 1848 boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa, v Ondrášovej pri Liptovskom sv. Mikuláši. Obsahovali 14 bodov, predovšetkým uznanie slovenskej svojbytnosti, rozdelenie stolíc podľa národnostného kľúča, vytvorenie slovenskej územnej jednotky s vlastným snemom a slovenčinou ako úradným jazykom, pomerné zastúpenie v uhorskom sneme. Okrem národných požiadaviek Žiadosti obsahovali úplne zrušenie poddanstva a volebné právo pre všetkých obyvateľov Uhorska.
Reakciou uhorskej vlády na slovenské požiadavky bolo vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu, ktorým sa však podarilo ujsť z Uhorska do Prahy. V Prahe sa 2. až 12. júna uskutočnilo zasadnutie predstaviteľov slovanských národov Rakúskej monarchie. Medzi 400 delegátmi bolo asi 20 Slovákov. Účastníci zjazdu prijali myšlienku austroslavizmu - premenu monarchie na federáciu slobodných národných štátov na čele s dynastiou Habsburgovcov. 12. júna v Prahe vypuklo povstanie, potlačené generálom Windischgrätzom.
Dňa 16. septembra 1848 Slováci vo Viedni založili Slovenskú národnú radu, ako najvyšší politický a vojenský orgán. SNR zorganizovala dobrovoľnícky zbor, ktorý 18. septembra obsadil Myjavu. 19. 9. tu Štúr vyhlásil nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády a vyzýval obyvateľov, aby sa zapojili do ozbrojeného povstania. Na obsadenom území (Myjava, Brezová pod Bradlom, Stará Turá) SNR zriadila slovenskú správu a vydávala vlastné nariadenia. Povstanie bolo porazené 28. septembra a jeho účastníci boli zatknutí, niektorí aj popravení (Karol Holuby, Vilko Šulek).
Slováci začali vidieť možnosť v splnenia ich národných požiadaviek v spolupráci s vládou vo Viedni, ktorá sľubovala, že bude presadzovať spravodlivé riešenie národnostnej otázky v monarchii a zachová sociáne a občianske práva získané marcovou revolúciou. Predstavitelia slovenského národného hnutia žiadali odčleniť Slovensko od Uhorska a ako veľkokniežatstvo ho zaradiť priamo pod správu rakúskej vlády. Túto požiadavku obsahoval prosbopis z marca 1849. Slovensko malo mať vlastný snem, štátnu správu podliehajúcu priamo Viedni a úradnú reč slovenčinu. Panovník delegáci prisľúbil spravodlivé riešenie tejto otázky.
