Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozpadol na Západorímsku ríšu (zanikla 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla roku 1453 po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša.

Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a mnohých iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.

Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na štyri fázy:
•osídľovanie
•kráľovstvo
•republika
•cisárstvo

Osídľovanie Apeninského polostrova (1400 pred Kr. - pribl. 753 pred Kr.)

Rímska ríša vznikla na Apeninskom polostrove. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia.

Okolo roku 1400 pred Kr. začali polostrov obsadzovať indoeurópske kmene Italikov, ktorí už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny. Boli to pastieri a roľníci. Okolo roku 1200 pred Kr. prišli tiež Venéti a ostatní Ilýri. Okolo roku 1000 pred Kr. prišli z Malej Ázie vyspelí Etruskovia (neindoeurópania). Postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Boli obchodníci, žili v mestských štátoch a stavali známe veľké hrobky. Okolo roku 750 pred Kr. napokon prišli Gréci a Feničania (Kartáginci). Gréci si založili najmä kolónie Kumy (prvá grécka kolónia vôbec), Neapolis, Tarent a Syrakúzy.

Pred príchodom Keltov, t.j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a Neapol žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj východné pobrežie Sicílie. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie(Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri).


Kráľovstvo (pribl. 753 pred Kr. - 510 pred Kr.)

Sedem pahorkov Ríma

Roku 753 pred Kr. podľa povesti kráľ Romulus s bratom Remom založili mesto Rím na siedmich pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber, ktorá oddeľovala územie Etruskov a italických Latinov. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatin) a na iných italické kmene Sabinovia (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem ich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov (pozri ďalej). V 7. storočí (podľa povesti roku 616 pred Kr.) sa Ríma totiž zmocnili Etruskovia.

Obdobie od vzniku federácie/mesta, až po vyhnanie Etruskov v roku 510 pred Kr. bolo obdobím kráľovstva. Vládlo celkovo sedem kráľov, z toho - aspoň podľa povesti - poslední traja boli Etruskovia - konkrétne Tarquiniovci.

Inštitúcie kráľovstva boli:
•kráľ (rex) - stál na čele štátu, bol vládca a najvyšší kňaz, bol volený
•senát - aristokratický poradný zbor kráľa, v podstate rada starších
•kúrijný snem - prijímal rozhodnutia kráľa; jedna kúria (obyvatelia Ríma sa delili na kmene a tie na kúrie - skupiny rodín) mala jeden hlas
•Obyvateľstvo tvorili:
•patricijovia (patres), čiže aristokracia (asi len potomkovia Etruskov, Sabinov a Latinov, čiže pôvodné rímske obyvateľstvo). Boli plnoprávni – mali všetky osobné, občianske a politické práva. Často boli tzv. patrónmi (ochranca, boháč), ktorí podporovali sociálne slabších príslušníkov národa z radu plebejcov, tzv. klienti (pozri dolu) - právny vzťah klient – patrón.
•plebejci ("plebs" = úhrnný názov pre nepatricijov, ľud), čiže potomkovia neskorších prisťahovalcov. Boli to slobodní roľníci, obchodníci a remeselníci (v dnešnom chápaní) bez občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi. Niektorí boli klientmi (pozri dolu), pričom do tohto právneho zväzku vstupovali slobodne – na základe vlastného rozhodnutia. Boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme. Boli hlavnou zložkou armády.
•klienti("chránenec", „závislý“), čiže ľudia závislí na bohatých ochrancoch, často prepustení otroci, ktorí pomáhali a lichotili. Boli chudobní, zaviazaní podporou patróna v politickom boji, tvorili vojsko, po voľbách agitovali pred súdom. Spravidla boli z radov plebejcov.
•bezzemkovia (proletári - "proles"=potomok) Boli slobodní nemajetní ľudia bez občianskych práv. Nemali žiaden majetok, mohli však mať deti (proles). Nemohli byť v armáde.
•otroci (servi)- Boli neplnoprávni, osobne neslobodní. Nemali ani slobodu, ani majetok, ani deti. V spoločnosti boli považovaní za niečo ako vec. Do otroctva sa človek mohol dostať tým, že sa veľmi zadĺžil. Bolo ich relatívne málo.

Kráľmi boli podľa legendy: Romulus, potom Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius, a napokon Tarquinius Superbus. Poslední traja boli Etruskovia. Titul kráľov bol rex a boli doživotne volení s najvyššími poctami. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so zaťatou sekerou – fasces (z tohoto názvu vznikol neskôr názov fašizmus, pretože držiteľ tohto zväzku mal v Starovekom Ríme moc rozhodovať o živote a smrti), kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga.

Významný kráľ bol druhý etruský kráľ Servius Tullius (578-534), ktorý je údajným autorom novej, tzv. timokratickej, ústavy, ktorou sa odstránilo rodové zriadenie. Podľa ústavy existoval centuriálny snem a 5 tried obyvateľstva podľa majetku. Každá trieda mala toľko hlasov v sneme, koľko vojenských stotín (centúrií) postavila.
Tarquinia Superba pre jeho povahu vyhnali aj s rodinou z Ríma. Rimania vyhlásili kráľovský titul (rex) za prekliaty a už nikdy ho nepoužili. Niektorí neskorší panovníci sa za kráľa vyhlásiť chceli, ale boli čoskoro zavraždení.

Republika (510 pred Kr. - 44 / 31 pred Kr.)

Po vyhnaní Etruskov vznikla Rímska republika so svojimi špecifickými inštitúciami (najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi). Spočiatku, do roku 287 pred Kr. , sa odohrávali boje medzi patricijami a plebejcami, ktoré sa skončili roku 287 pred Kr. úplným zrovnoprávnením oboch vrstiev a vznikom tzv. nobility, čiže úradníckych šľachticov - vplyvných patricijov a plebejcov- , ktorá bola na sklonku republiky označovaná ako optimáti. Súčasne, v rokoch 493 - 265 pred Kr. prebehlo ovládnutie Itálie (t. j. Apeninského polostrova) Rímom.

Po dobytí Itálie nasledovalo v rokoch 624 - 133 pred Kr. dobytie Stredomoria. Jeho najdôležitejším medzníkmi boli:
•tri Púnske vojny Ríma proti fénickému Kartágu ovládajúcemu západné Stredomorie (264-241; 218-201;149-146 pred Kr. ), ktorými bolo porazené Kartágo
•štyri Macedónske vojny ( 215-205 ;200-197; 171-168; 149-148 prde Kr. ), ktorými Rím získal Macedóniu
•dobytie Ilýrskeho kráľovstva roku 229 pred Kr.
•dobytie Pádskej nížiny roku 222 pred Kr.
•podmanenie Grécka roku 146 pred Kr.
•podmanenie Dalmatíncov v rokoch 157 - 155 pred Kr.
•Ovládnutie Stredomoria ukončil kráľ z Pergamonu, ktorý roku 133 pred Kr. odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu.
Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria viedli k sérii občianskych vojen (132 - 31 pred Kr.). Najdôležitejšími medzníkmi tohto obdobia boli:
•občianska vojna medzi Gaiom Mariom a Corneliom Sullom v rokoch 83-82 pred Kr. a nasledovná diktatúra víťazného Sullu do roku 79 pred Kr.
•Spartakovo povstanie otrokov (73-71 pred Kr. ), ktoré bolo porazené
•rozdelenie moci (tzv. Prvý triumvirát) medzi Pompeiom, Crassom a Caesarom (Cézar) v roku 60 pred Kr.
•občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom v rokoch 49-45 pred Kr., z ktorej vyšiel Caesar ako neobmedzený vládca
•zabitie Caesara stúpencami republiky v roku 44 pred Kr.
•rozdelenie moci (tzv. Druhý triumvirát) medzi Marcom Antoniom, Octaviánom a (do roku 36 pred Kr. aj) Lepidom v roku 43 pred Kr.
Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr., ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši. Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Augustus) sa stal rímskym cisárom.

Cisárstvo (31 pred Kr. - 476/1453 po Kr.)

Obdobie cisárstva delíme na dve fázy:
•principát
•neskorá antika (dominát).

Principát (44/31/27 pred Kr. - 284 po Kr. )

Principát je charakteristický tým, že boli formálne ponechané republikánske inštitúcie, ktoré však obmedzovala moc cisára - princepsa (po latinsky prvý občan).
Octavianus Augustus, zakladateľ juliovsko-klaudiovskej dynastie, vládol do roku 14 po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t.j. impériom (= súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju, začal budovať opevnenú rímsku hranicu Limes Romanus. Za jeho vlády, najneskôr roku 6 po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie a asi v roku 6 pred Kr. sa narodil aj Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanského náboženstva - nového náboženstva v ríši.

Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli Tiberius (14-37), Caligula (37-41) a Claudius (41-54), ktorý okrem iného dobyl južnú Britániu. Nasledoval Nero (54-68), za ktorého vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania.

V rokoch 68-69 vládli tzv. vojenskí cisári a v rokoch 69-96 tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69-79), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (Židom) povolali do Ríma za cisára. Postavil Koloseum v Ríme. Za vlády jeho syna Tita (79-81) vybuchol Vezuv a boli zničené Pompeje. Posledným Flaviovcom bol despotický Domitianus (81-96).

V roku 96 nastúpil na trón Nerva (96-98), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu - Trajána. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie 98-180 preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján (98-117) bol prvý netaliansky cisár, cisári po ňom už boli Netaliani. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Za Hadriána (117-138) už bolo treba prejsť k obranným vojnám a bola porazená vzbura Židov (132-135). Za vlády Antonia Pia (138-161) zavládol mier a spravodlivosť. Posledný adoptovaný cisár Marcus Aurelius (161-180), tzv. „filozof na tróne“, bojoval s Markomanmi a Kvádmi aj na území Slovenska. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k Trenčínu, kde prezimovali v zime 179-180. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale.

Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky 180 - 395) začal cisár Commodus (180-193), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. V rokoch 193-284 nasledovala vláda tzv. vojenských cisárov, z ktorých prvý bol Septimus Severus (193 - 211). Vypukol chaos a bojovalo sa s Germánmi a Partmi.

Neskorá antika / Dominát (284 - 476/565 po Kr. )

V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Príčinami bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny, ale najmä kolonát. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom - chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v naturáliách a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali domény - veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu.
Za tejto situácie cisár Dioklecián (284-305) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus - odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli devalvácia meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov, a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. V každej vládol jeden „august“ (on sám na východe) a každý august mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“. Rím prestal byť hlavným mestom. Dioklecián prenasledoval kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánovych reformách označuje ako dominát. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v Splite.
Po Diokleciánovom odchode došlo k bojom o trón, z ktorých víťazne vyšiel Konštantín Veľký (306/324 - 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopolis (dnes: Istanbul).

Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Constantius II., stal pánom celej ríše (350-361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361-363), ktorý začal vojnu s Peržanmi a prenasledoval kresťanov. Jeho nástupca Jovianus (363-364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné územia a ukončil prenasledovanie kresťanov. Po jeho smrti bol povolaný na trón Valentinianus (364-375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu Valensa (364-378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru, pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17. novembra 375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli, keď na východe vpadli do Európy Húni a začali tlačiť na germánske kmene, čím vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín.

Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375-383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406), a ktorého vojsko donútilo prijať za spolucisára na západe Valentiniana II. (375-392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše, za čo sa mu „odvďačili“ pustošením. Roku 378 zomrel v pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia (379-395). Tento začal hromadne usadzovať Gótov ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma za povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa posledný krát konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius sa po vzburách na západe - a z toho vyplývajúcej smrti Gratiana (383) a Valentiniana II. (392) a krátkej vláde Eugenia (392-394) na západe - na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 - 395).

Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395 definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napr. spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník - Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej ríši a Východorímskej ríši, nazývanej tiež Byzantská ríša.

Západorímska ríša (395 - 476)

V tejto ríši došlo k rozkladu miestnej správy, náboženským a sociálnym konfliktom, ktoré oslabili cisársku moc a obranyschopnosť. Rozhodujúci vplyv získala žoldnierska germánska armáda a jej velitelia (Stilicho, Odoaker). V 5. storočí vznikli na jej území germánske kráľovstvá Vizigótov a Vandalov (429 v Afrike) a začali sa tu usadzovať aj iné kmene (Anglosasi a Ostrogóti). Roku 410 Vizigóti a roku 455 Vandali zničili Rím. Roku 476 zosadením šesťročného cisára Romula Augustula germánskym vodcom v službách západorímskej ríše Odoakerom de facto zanikla Západorímska ríša. Tento rok sa tiež tradične považuje za koniec staroveku.

Západorímska ríša formálne pretrvávala do roku 480 v Dalmácii a do roku 486 v severozápadnej Galii.

Východorímska ríša/Byzantská ríša (395 - 1453)

Byzantská ríša, ktorej sa v prvej polovici 6. storočia podarilo dočasne obsadiť veľkú časť území bývalej Západorímskej ríše, po dlhom a komplikovanom vývoji zanikla roku 1453 po dobytí Konštantínopolu, jej hlavného mesta, Osmanmi (Turkami), ktorých expanzia do Európy sa začala začiatkom 14. storočia. Tento rok sa niekedy tradične považuje za koniec stredoveku.