Rím – kráľovstvo a republika

Periodizácia dejín Ríma

• 753 p.n.l.-510 p.n.l. – Kráľovská doba
• 510 p.n.l.- 31 p.n.l. – Rímska republika
• 31 p.n.l. – 476 – Cisárstvo
• 395 – Rozdelenie ríše na Západnú a Východnú

Itália dostala svoj názov od Grékov, podľa kmeňov Italov. V dobe železnej tu boli dve kultúry: terramárska a villanovská.
V Taliansku bola pestrá zmes kmeňov:Ligurovia, Veneti, Sikulovia a príbuzné kmene, ktoré dostali súhrnný názov Italikovia – z nich najvýznamnejší kmeň Latinov a domáci starousadlíci – Etruskovia.

Kráľovský Rím
Rím bol založený roku 753 p.n.l., podľa tradície Romulom a Remom. Potom ako sa Romulus a Remus dozvedeli, že majú kráľovský pôvod, rozhodli sa založiť mesto na Palatínskom pahorku. Nevedeli sa dohodnúť ako sa mesto bude volať, v boji zvíťazil Romulus, Remus bol zabitý, a tak mesto dostalo názov Roma.
Králi Ríma.

1. Romulus vybudoval opevnené mesto, jeho obyvateľmi sa stali ľudia susedných kmeňov, slobodní roľníci, otroci, ktorí túžili po novom živote.
2. Numa Pompilius
3. Tullus Hostilius
4. Ancus Marcius
5. Tarquinus Priscus
6. Servius Tullius
7. Tarquinius Superbus

Rím za čias kráľovstva

Rím – poľnohospodárske mesto, remeslá sa považovali za nečisté. Základnou spoločenskou jednotkou bola rodina. Rodiny tvorili rody. Rody tvorili rímsky národ, bolo ich tristo – patríciovia. Plebejci – prisťahovalci, obyvatelia územia rozšíreného výbojmi. Vznikol medzi nimi spor. Kráľ Servius Tullius prijal ústavu, na základe ktorej bolo obyvateľstvo (muži) rozdelené podľa majetku na 5 tried. Každá trieda mala zostaviť určitý počet vojenských jednotiek – stotín, teda centúrií. Prvá trieda – najbohatšia mala zostaviť 80 centúriií a mala najväčšie slovo pri rozhodovaní.

Posledný kráľ Turquinius Superbus dokončil Jovov chrám, k dokončeniu zavolal aj pracovnú silu z ľudu, čo bolo pre slobodných rímskych občanov nezvyčajné. Občania sa museli podielať aj na stavbe tzv. veľkej stoky na splašky z mesta. Podriadili sa kráľovi aj vtedy, keď prikázal aby sa časť mesta vysťahovala, pretože „jeho množstvo bolo mestu na obtiaž“. Ľud ho nasledoval aj do vojny s Ardeou. Syn kráľa Sextus Tarquinius znásilnil manželku vojvodu, ktorá potom spáchala samovraždu. Toto bola posledná kvapka ľudu, ktorí kráľa aj s celou rodinou vyhostil z krajiny. Rimania od vtedy nikdy neprekonali odpor voči titulu kráľ.
Rok 510 p.n.l. je koniec kráľovstva a začiatok republiky.

Patríciovia a Plebejci

Patríciovia boli vládnucou triedou a plebejci boli ovládaní. Obe tieto skupiny boli slobodné, na rozdiel od otrokov. Plebejci boli síce rímskymi občanmi, zúčastňovali sa ľudových zhromaždení, mali právo byť vojakmi, ale nemohli zastávať funkciu konzulov, senátov, kňazov, nemohli uzatvárať sobáše s patrícijmi. Plebejci sa domáhali pridelenia pôdy z území porazených nepriateľov. Asi roku 494 p.n.l. sa uskutočnilo vysťahovanie ľudu – seccesio plebis, kedy plebejci – vojaci - v noci odišli z mesta na Svätú horu, kde ostali niekoľko dní. V Ríme nastal strach, ľudia sa báli o svoju bezpečnosť. Podarilo sa im plebejcov prehovoriť, aby sa vrátili späť. Plebejci si však určili podmienky:

1. Nikto nebude potrestaný
2. Patríciovia im museli odpustiť všetky dlhy aj s úrokmi
3. Zriadenie úradu na ochranu plebejcov – tento úrad sa nazval tribún ľudu – mal právo veta, bránil záujmi plebejcov.
   494 p.n.l. – plebejci dosiahli prijatie zákonov dvanástich tabúľ, ktoré dávali rovnaké právo všetkým najvyšším aj najnižším
   367 p.n.l. – právo podľa ktorého musel byť vždy jeden z konzulov plebejcom

Správny systém rímskej republiky:
Dvaja konzulovia – najvyšší správcovia štátu a sudcovia
Diktátor – volený na pol roka. Vo výnimočných situáciach, napr. vo vojne, mal neobmedzené právomoci
Cenzori – robili majetkový odhad
Nobilita – privilegovaná patricijsko-plebejská vrstva aristokracie, ich najvyšší politický orgán bol senát
Kvestori – finančníci
Prektori – pomáhali v súdnych sporoch konzulom

Expanzia Ríma

Rimania bojovali s ostatnými kmeňmi Apeninského polostrova, hlavne s Latinmi, s ktorými uzavreli tzv. latinský spolok. Rimania pomáhali Latinom bojovať s kmeňmi, ktoré ich napádali zo severu. Rimania bojovali aj s Galmi a Etruskami. Galovia 21.6. 390 p.n.l. obsadili Rím, ktorého obyvatelia utiekli, ale najzdatnejší muži sa stiahli na Kapitolu. Galovia mesto vypálili, po siedmich mesiacoch mesto opustili, lebo sa dozvedeli, že ich ženy a deti sú v ohrození kmeňmi Venetov. V priebehu dejín Galovia ešte šesťkrát tiahli pred Rím, ale boli vždy porazení.

Vojna s Grékmi 304p.n.l. – 272p.n.l.

Po tom ako Tarenčania(Gréci) potopili rímske lode kotviace v rímskom prístave v Hadrii sa rozpútala vojna. Tarenčania si na pomoc zavolali épeirského kráľa Pyrrha, ten dvakrát zvíťazil, no mal veľké straty. Tarent roku 272p.n.l. kapituloval
265 p.n.l.- potom ako sa na rímsku stranu pridalo etruské mesto Volsinia sa uzavrel proces zjednocovania Talianska pod Rímskou nadvládou.

Púnské vojny

Príčinou sporu Ríma a Kartága sa stala Sicília.
Prvá púnska vojna 264 p.n.l. – 241 p.n.l.
Rím mal výhody na súši a Kartágo na mori, preto Rimania ukradli loď a vyrobili si podľa nej loďstvo, prirobili im mostíky, a tak sa mohli Rimania dostať na kartáginské lode, kde mohli bojovať ako na súši.
241 p.n.l. – pri západnom pobreží Sicílie Rimania porazili kartáginské loďstvo, v mierovej zmluve ich donútili opustiť Sicíliu, Rimania sa zmocnili aj Sardínie a Korziky, ktoré sa stali provinciami. V Kartágu a v okolí vypukla občianska vojna. Povstanie nakoniec potlačil Hamilkar Barkas.

Druhá púnská vojna 218 p.n.l.- 202 p.n.l.

Kartágo sa pozbieralo z porážky, chceli poraziť Rím. Rimania medzitým bojovali s Galmi a boli oslabení. Na čele kartáginského vojska stál Hannibal, ktorý sa rozhodol tiahnuť na Rím cez Alpy a spojil sa s Galmi. 212 p.n.l. sa Hannibal dostal k Rímu, ale nedosiahol už väčšie vojenské úspechy. Publius Cornelius Scipio (Africanus) vypravil silné vojsko do Hispánie, kde obsadil kartáginské mestá.

204 p.n.l. sa Scipio vylodil v Afrike a Hannibal sa musel stiahnúť z Itálie.
202 p.n.l. Kartágo utrpelo porážku pri meste Zama. Kartágo sa muselo vzdať všetkých území mimo Afriky, muselo vydať slony, lode, zaplatiť v 50 ročných splátkach 10000 talentov (262000 kg striebra).
V tomto období Rím bojoval s Macedóncami.
Tretia púnska vojna 149 p.n.l. až 146 p.n.l.
Kartágo sa pomerne rýchlo spamätalo z porážky, Hannibal presadil rôzne reformy. Kartágo chcelo svoj dlh splatiť naraz, to sa nepáčilo Rímu. Keď sa Rimania presvedčili o znovunadobudnutej sile Kartága, vypukla tretia vojna. Rimania zaútočili priamo na mesto, ktoré sa bránilo dva roky. V roku 146 p.n.l.. bolo Kartágo porazené a zrovnané so zemou.

Vojnami získal Rím veľké územia. Vojakmi boli poľnohospodári, ktorí kvôli vojnám nechali svoje polia spustnúť. Poľnohospodárstvo začali ovládať bohatí hospodári, ktorí využívali silu otrokov a odkupovali pôdu od malých poľnohospodárov, ktorí sa sťahovali do Ríma, kde si hľadali prácu a žili na úkor bohatých. Reformu rímskej spoločnosti navrhol Tiberius Gracchus – chcel štátnu pôdu rozdeliť bezzemkom. Keď pergamenský kráľ Attalos III. zanechal svoju zem dedičstvom Rímu, Gracchus chcel peniaze z jeho pokladnice rozdeliť roľníkom. Bol zavraždený. Jeho brat Gaius Gracchus chcel dokončiť to, čo jeho brat začal. Spravil reformy v prospech roľníkov. Tiež bol zavraždený.

Povstania otrokov.
Po celom Ríme vznikali povstania otrokov. Najväčšie povstanie z roku 73 p.n.l. viedol Spartakus. Povstalci odišli na Vezuv. Spartakus chcel otrokov odviesť do krajín ich pôvodu, a tak tiahli na sever, lenže Rimania im odrezali cestu. Povstalci sa vydali na Sicíliu. Rímske vojsko ich obklúčilo a definitívne porazilo. 6000 otrokov ukrižovali na ceste z Capuy do Ríma pozdĺž Appiovej cesty.

Občianske vojny.
V druhom storočí p.n.l. sa v Ríme vytvorili dve súperiace skupiny:

1. Optimáti – Lucius Cornelius Sulla – bránil záujmy bohatej, konzervatívnej aristokracie
2. Populári – Gaius Marius – stúpenec reforiem, ktoré mali zabrániť rozporom v spoločnosti

Ich spor vyústil do občianskej vojny. Keď vypukla vojna proti Mithridatovi VI. senát menoval Sullu za hlavného veliteľa. Ten opustil Rím, aby zhromaždil vojsko, medzitým populári ovládli Rím. Sulla sa z vojskom vrátil do Ríma a ovládol ho, prenasledoval populárov. Nechal odhlasovať zákony, ktoré obmedzili moc ľudového tribunálu a odišiel na východ bojovať proti Mithridatovi. Po jeho odchode sa Márius a Lucius Cornelius Cinna zmocnili Ríma a spísali proskripcie – zákony, podľa ktorých každý mohol zabiť sullovcov a zhabať ich majetok. Po Mariovej smrti sa vládcom Ríma stal Cinna, Sulla medzitým porazil Mithridata a pokúsil sa ovládnuť jeho majetok, vrátil sa do Itálie, obsadil Rím a začal prenasledovať populárov. Nechal si udeliť titul diktátor. Jeho diktatúra znamenala posilnenie aristokratických vrstiev. Moc tribúnov bola obmedzená.


Prvý triumvirát.

V roku 60 p.n.l. – tajná dohoda Pompeia, Crassa a G.J.Caesara . Ani jeden nedosiahol politické ciele prirodzenou cestou, tak si vzájomne pomáhali udržať si svoju funkciu.
59 p.n.l. – Caesar sa stal konzulom a zmiernil Sullove nariadenia. Svoju správu v Gálii začal rozširovať
56 p.n.l. sa stretli v meste Lucca, aby sa dohodli na ďalšom postupe, Pompeius a Crassus sa neskôr stali konzulmi a po skončení konzulátu si nechali odhlasovať správu území. Pompeius – Hispánia, Crassus – územie na východe. Spojenectvo sa skončilo, keď Crassus zahynul vo vojne na východe a Pompeius sa zbližoval so senátom (chceli zbaviť Caesara moci a légií, ktoré mal v Gálií). Caesar ich odmietal rozpustiť a tak roku 49 p.n.l. prekročil riečku Rubikon na severe Itálie a postupoval na Rím. Pompeius ušiel do Grécka, kde začal zhromažďovať vojsko. Caesar sa zmocnil Ríma a porazil Pompejových stúpencov v Hispánií.
48 p.n.l. Caesar porazil nové Pompejove vojsko pri mestečku Farsalos. Pompeius ušiel do Egypta, kde ho panovník egyptský dal zavraždiť. Caesar prišiel do Egypta, dosadil Kleopatru na trón, potom sa vrátil do Ríma a udelil si titul diktátora. Spravil reformy politického života a zaviedol juliánsky kalendár.
15.3.44 p.n.l.- 60 senátori zabili Caesara pri vstupe do senátu. Caesar v testamente za nástupcu určil Gaiusa Octavianusa – adoptívneho syna.

Druhý triumvirát

43 p.n.l. – sa Lepidus, Marcus Antonius, Gaius Octavius spojili. Oficiálne vystupovali ako úradníci v záujme obnovy republiky, ale aj oni si rozdelili sféry vplyvu. Lepidus – Afrika, Antonius – územie na východe, Octavius Rím. Marcus Antonius sa počas pobytu v Egypte zblížil s Kleopatrou (mal s ňou deti a správal sa ako orientálny panovník). To využil Octavius, ktorí proti nemu poštval Rimanov - 31 p.n.l. v bitke pri myse Actium Octavianus porazil loďstvo Marka Antonia a Kleopatry, ktorí spáchali samovraždu.
Egypt sa stal novou Rímskou provinciou.

27 p.n.l. Octavian zložil všetky mimoriadne funkcie, senát mu o niekoľko dní udelil nové privilégia, nové úrady a titul Augustus (vznešený, velebený). Gaius Octavius sa stal prvým rímskym cisárom.