referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Izidor
Sobota, 4. apríla 2020
Cirkev v dejinách európskeho stredoveku
Dátum pridania: 08.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: holdenko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 391
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 15.3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 25m 30s
Pomalé čítanie: 38m 15s
 

Počiatky kresťanstva

Kresťanstvo je najrozšírenejším univerzálnym náboženstvom. Vzniklo v 1. storočí po Kr. vo východných provinciách Rímskeho impéria na základe učenia, ktoré hlásal Ježiš Kristus. Ježiš Kristus pochádzal zo židovského národa. Narodil sa v Betleheme, v júdskom meste za vlády cisára Augusta. Do svojho 30. roku žil v skrytosti v Nazarete. Pracoval ako tesár. Od 30. roku vystupoval na verejnosti a hlásal posolstvo lásky a pokoja. Založil nové spoločenstvo veriacich, jadrom ktorého boli prvé skupiny apoštolov. Pre svoje učenie a ostré výstupy proti farizejom bol Židmi znenávidený a v 33. roku svojho života bol umučený na kríži.

V priebehu prvých štyroch storočí sa rozšírilo po všetkých rímskych provinciách. Najviac stúpencov nachádzalo medzi chudobným ľudom a otrokmi. Kresťanstvo bolo pre nich príťažlivé hlavne svojím učením o rovnosti všetkých ľudí. Rímski cisári preto toto učenie prenasledovali, pretože oslabovalo ich kult. Nepriateľská propaganda tiež proti kresťanom šírila najrozličnejšie výmysly, napr. kresťania na svojich bohoslužbách zabíjajú deti a pijú ich krv. Kresťania sa nezúčastňovali nemravných hier v cirkuse, nezúčastňovali sa gladiátorských hier, lebo to boli vrcholne ukrutné hry. To im Rimania nemohli zabudnúť, preto šírili, že sú nepriatelia ľudkého pokolenia. Kresťania popierali pohanské božstvá (verili v jedného Boha) a pohania ich za to osočovali, že sú bezbožníkmi, ateistami.

Niektorí cisári chceli zosilniť Rímsku ríšu tým, že podporovali pohanské náboženstvo a mysleli si, že kresťania im v tom prekážajú, a preto ich prenasledovali, hoci nebolo lepších občanov ako ozajstní kresťania. O neškodnosti náboženstva voči štátu sa snažili presvedčiť verejnosť apologéti: Tertulián, Justín, Origenes. Písali obranné spisy. No kresťanstvo kruto prenasledoval Nero, Domicián. Traján ich súdil len na základe udania. Všeobecné prenasledovanie nastalo za Decia a najdlhšie a najkrutejšie za Diokleciána. Prenasledovanie spočívalo v pozbavení majetku a hodnosti. Ešte horšie bolo vyhnanstvo, práce v baniach a väzenských táboroch. Vrcholom prenasledovania bolo mučenie a poprava. Napriek tomu okolo roku 300 bola už polovica obyvateľov kresťanmi. V roku 313 po Kr. cisár Konštantín Veľký vydal v Miláne edikt, ktorým zrušil prenasledovanie kresťanov. Kresťania dostali slobodu a ich náboženstvo bolo postavené na rovnakú úroveň iných náboženstiev.

V kresťanstve boli na čele vyvolení, ktorým vkladaním rúk sa dávala osobitná moc. Nazývali sa kléros a ostatní veriaci laici. V klére boli 3 stupne: biskup, kňaz a diakon. Biskup bol predstavený cirkevnej obce, vysluhovateľ omše, sviatostí a bol strážca disciplíny. Kňaz (presbyter) pomáhal biskupovi, zastupoval ho, po vytvorení farnosti stál na jej čele. Diakoni vypomáhali a kázali ľudu. Biskupa volili aj veriaci. Kňazi sa najprv zaúčali u biskupa, neskôr v Ríme, Alexandrii a Antiochii vznikali katechetické školy. Niekoľko biskupstiev tvorilo provinciu na čele s metropolitom. Metropoliti mali nad sebou ešte patriarchát (Rím, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem, Carihrad). Apoštol Peter bol už v tých časoch považovaný za viditeľnú hlavu Cirkvi ako rímsky biskup. Jeho právomoc od Krista prechádzala na ostatných nasledovníkov rímskeho biskupa. Sväté písmo je súbor posvätných kníh, ktoré sú najdôležitejším zdrojom kresťanskej vierouky. Skladajú sa zo Starého a Nového zákona.

Knihy Starého zákona sú posvätnými spismi židovského náboženstva. Na jeho počiatku sa nachádza tzv. Päť kníh Mojžišových, ktoré hovoria o stvorení sveta a dejinách židovského národa. V súbore Starého zákona ďalej nachádzame knihy historické (napr. Knihy kráľov), spisy meditačné (napr. Kniha múdrosti), knihy básnické (napr. Pieseň piesní), knihy prorokov (napr. Izaiáš, Jeremiáš). Nový zákon tvoria štyri evanjeliá (Marek, Matúš, Lukáš, Ján), ktoré podávajú svedectvo o živote a učení Ježiša Krista. Súčasťou Nového zákona sú ďalej Skutky apoštolov (správy o živote prvých veriacich a o rozšírení kresťanstva), ďalej listy, ktoré apoštoli, predovšetkým sv. Pavol, napísali rôznym cirkevným obciam a nakoniec Kniha Zjavenia sv. Jána - Apokalypsa.

BOJ O INVESTITÚRU

Situácia
Po Milánskom edikte na kresťanské dostáva čoraz viac do kontaktu i s ostatnými filozofickými smermi. Kresťanstvo donieslo nové odpovede na odveké otázky (Kto je človek? Kam ide?), ktorými sa zaoberala staroveká filozofia. Kresťanskí myslitelia však chceli tieto riešenia určitým spôsobom vysvetliť aj rozumom. A tak sa začala formovať kresťanská filozofia, ktorá sa snaží rozumom osvetliť aspoň niektoré pravdy zjavenia. Ide najmä o náuku o Bohu a o človeku.

Náuka o Bohu premohla doterajší polyteizmus, a to istotou, že Boh je len jeden. Premohla i pohanský panteizmus. Kresťanstvo učí, že Boh je transcendentný - všetko presahuje, je nad všetko. Na druhej strane učí, že Boh je imanentný - všadeprítomný. Je prítomný, ale sa nestotožňuje. Tento Boh nie je niečo neosobné, ale je to osoba. Jeho najhlavnejšou vlastnosťou je, že Boh je láska.

Náuka o človeku vraví, že človek je od Boha a že jeho najvyšším cieľom je Boh. Týmto kresťanstvo veľmi pozdvihlo etiku, ako i veľkosť ľudskej osobnosti. Veď ten, koho stvoril Boh a ktorý k Bohu i smeruje a chce s ním večne žiť, nie je hocikto a treba ho mať v úcte. Teda sa nemôže zotročovať ani súkromne ani verejne.

Kresťanskí myslitelia sa tak vyrovnávali so známymi filozofickými koncepciami a z toho sa zrodila kresťanská filozofia. Najznámejšími kresťanskými filozofmi boli: sv. Pavol, sv. Ján, Tertulián, sv. Justín (2. stor.), sv. Irenej, Origenes (3. stor.), sv. Hieroným (340 - 420), sv. Augustín (354 - 430), sv. Ján Damascénsky (8. stor.), sv. Gregor Veľký, Boetius, sv. Izidor, Albert Veľký (1200 - 1280), Tomáš Akvinský...

Vplyv Ježiša Krista na európsku kultúru spočíva v tomto:

  • Jeho náuka doplnila rímske právo a vniesla doňho pochopenie a milosrdenstvo s človekom. V práve sú to tzv. poľahčujúce okolnosti pri súde. ľútosť obžalovaného, atď
  • Kristovi a kresťanstvu vďačí naša kultúra a civilizácia za existenciu nemocníc, domovov dôchodcov, domovov pre postihnuté deti, podpory rodín v nezamestnanosti. Toto všetko vyrástlo z Kristovej požiadavky: "Miluj svojho blížneho ako seba samého." Spomeňme si, čo robili v Sparte s postihnutými deťmi a starými ľuďmi. Spomeňme si, ako Rimania kŕmili otrokmi ryby.
  • Moderné svetové a európske školstvo vyrástlo z kláštorných a biskupských škôl. V 8. a 9. storočí, keď sa končilo v Európe sťahovanie národov, všetky európske univerzity založila Cirkev (Salamanka, Oxford, Praha, Bologna, Paríž). Gymnáziá ako také založili jezuiti v 16.-17, storočí.
  • Cez veľmi búrlivé sťahovanie národov boli to benediktínske kláštory, kde sa ukrývali a prepisovali diela gréckych a latinských spisovateľov. Tak sa uchovali pre svetovú európsku kultúru.
  • Napríklad základ všetkej slovanskej kultúry a literatúry položili Cyril a Metod vynajdením písma, prekladom Sv. písma, liturgických kníh, byzantského zákonníka. Osobnosť Ježiša Krista je natoľko dôležitá pre svet, že i roky dejín sa počítajú od jeho narodenia (kresťanský letopočet).

Kresťanstvo bolo na začiatku stredoveku jediným uznávaným náboženstvom. Cirkev bola dobre organizovaná v diecézach na čele s rímskym biskupom - pápežom. Kňazi boli jedinou vrstvou, ktorá vedela čítať a písať, čo ich predurčovalo v rozľahlých ríšach aj k vedeniu administratívy. Cirkev získala od panovníkov značné majetky. Takto počnúc Karolom Veľkým (okolo r. 800) aj druhí cisári zakladali biskupstvá a dotovali ich potrebnými majetkami. Neskôr si cisár prisvojil právo zasahovať i do voľby pápeža a potvrdzovať jeho vôľu. Dokiaľ bol cisár veľmi dobrý kresťan, vyberal za biskupov veľmi slabých kňazov, od ktorých čakal politickú podporu. Takto prichádzalo v Cirkvi k vážnej kríze, pretože biskupmi v Nemecku aj inde sa stávali slabí a nevhodní ľudia.

Boj o investitúru medzi cisárom a pápežom

Proti týmto krízovým javom v 11. storočí vzniklo silné reformné hnutie. Najväčšou osobnosťou tohto hnutia je mních z kláštora v Cluny Hildebrant, neskorší pápež Gregor VII. V roku 1059 pápež Mikuláš II. uviedol do života nové pravidlá o voľbe pápeža (zbor kardinálov, radcov a biskupov z najbližšieho okolia Ríma a bez súhlasu cisára). Po Mikulášovi bol zvolený Gregor VII., ktorý dôsledne bojoval za obrodu, celibát, poslušnosť biskupov pápežovi, využívajúc možnosť exkomunikácie. Nemecké a lombardské duchovenstvo nesúhlasilo s hnutím a stalo sa oporou cisára. Od roku 1056 bol nemeckým cisárom Henrich IV. Pápež žiadal od cisára, aby sa zriekol investitúry, t. j. práva menovať biskupov, pretože toto prislúcha Cirkvi a nie panovníkovi.

Cisár sa vzoprel a vyhlásil Gregora za zosadeného. Pápež odpovedal exkomunikáciou a vyzval kniežatá k neposlušnosti Henrichovi. Feudálne kniežatá v Nemecku si chceli zvoliť nového cisára, pretože kresťanským cisárom nemohol byť z Cirkvi vylúčený človek. Keď to Henrich videl, vybral sa s malým sprievodom do Ríma, aby konal pokánie, aby ho pápež prijal do Cirkvi a mohol tak ostať naďalej cisárom. Pápež nevedel, či je to úprimné, a preto sa utiahol na opevnený hrad Canossa. Tam prijal Henricha, ktorý sa zriekol investitúry a bol znovu prijatý do Cirkvi. To sa stretlo však s nevôľou nemeckých kniežat, ktoré si medzitým zvolili Rudolfa za kráľa. Medzi Henrichom a Rudolfom došlo k boju. Pápež si zachoval neutralitu. No keď Henrich zvíťazil, žiadal od pápeža, aby exkomunikolval Henricha. Henrich vyhlásil, že Gregor nie je pápežom a zorganizoval armádu, ktorou potiahol na Rím. Pomocou synody biskupov zvolil protipápeža Klementa a nechal sa ním korunovať. Pápež ustúpil na juh do mesta Salerna. A sem mu prišli na pomoc Normani, ktorí boli kmeňom v južnom Taliansku. Keď sa blížili k Rímu, Henrich odtiahol z mesta a Normani ho svojou divokosťou tak vydrancovali, že sa celý Rím odvrátil od Gregora. Gregor potom zomrel v Salerne so slovami: "Miloval som spravodlivosť, nenávidel som neprávosť, a preto zomieram vo vyhnanstve."

Porážka Gregora VII. bola však iba zdanlivá. ďalší pápeži v boji o investitúru pokračovali. Až v roku 1122 sa podarilo uzavrieť Wormský konkordát. Dohoda spočívala v tom, že sa nemeckí cisári zriekli investitúry, ale nový biskup menovaný Cirkvou sa musel predstaviť cisárovi a uznať jeho zvrchovanosť.

Kým mali Svätú zem v rukách mohamedánski Arabi, kresťania tam mohli slobodne putovať. No v 11. storočí sa Palestíny zmocnili mohamedánski Turci, ktorí páchali na pútnikoch nejednu ukrutnosť. Chystali sa zaútočiť dokonca aj na Carihrad. Byzantskí cisári i napriek rozkolu, ktorý krátko predtým nastal medzi nimi a pápežom, ohrozovaní i Pečengami, obrátili sa o pomoc k pápežovi. Pápež dúfajúc v možné zjednotenie, roku 1095 na cirkevnom koncile vyhlásil svätú vojnu za oslobodenie Svätej zeme.
Výzva mala ohlas a k bojovníkom s červeným krížom sa hlásili všetky vrstvy obyvateľstva. V roku 1095 sa vybrala vydobyť Palestínu veľká záplava obyčajných ľudí (nebojovníkov) - mužov, žien, detí, ktorí nezaopatrení bez jedla a bez zbraní, iba nadšení, vadali sa pozdĺž Dunaja do Carihradu a odtiaľ po južných brehoch chceli prísť do Palestíny. Nemajúc jedla a týraní pudom sebazáchovy, donucovali všetko čo našli. Cestou po Malej Ázii ich Turci všetkých zničili.

V roku 1096 sa vybrala do Palestíny organizovaná výprava pod vedením pápežského legáta Ademara. V Konstantinopole sa stretli výpravy Raymunda z Lyonu, Gottfrieda z Bujonu a Róberta Flámskeho. Vytvorila sa tak výprava s 300000 rytiermi, ktorých sprevádzali pútnici a mnísi. Veľké útrapy, najmä nedostatok vody, jedla a neskôr i mor silne preriedili ich rady. Iba 20000 vojakov sa pohlo na Jeruzalem. Po ťažkých bojoch roku 1099 dobyli Jeruzalem a Gottfried, ktorý prvý vtiahol do mesta, utvoril Jeruzalemské kráľovstvo a stal sa prvým kráľom. Týmto výprava pápeža Urbana II. sa stala najúspešnejšou. Jeruzalemské kráľovstvo trvalo necelých 100 rokov a v roku 1187 sultán Saladin vydobyl naspäť Jeruzalem. To dalo podnet k ďalším križiackým výpravám.

Architektúra

Dosiahlo sa však už len prímeria. Kresťania získali pobrežné dŕžavy a povolenie putovať do Svätej zeme. Čím viac bolo výprav, tým viac klesalo i náboženské nadšenie, a tým viac sa šlo bojovať pre zemské ciele a používali sa pri tom i tvrdé nekresťanské spôsoby podľa toho, ako bol vojvodca alebo vojak nedostatočne nábožensky založený.

Križiacke výpravy z jednej strany svedčia o tom, ako hlboko vrástlo kresťanstvo do duší národov, ktoré boli ešte nedávno divoké. Dať sa na križiacku výpravu znamenalo riskovať život, čo nerobí nikto len tak. Tento náboženský život ešte nebol po každej stránke dokonalý. Ľudia ešte podliehali svojim vášniam (platí to najmä o neskorších križiackych výpravách). Náboženské ciele križiackych výprav sa dosiahli iba v malej miere (storočné kráľovstvo). Po nasledujúce storočia boli Turci pánmi Svätej zeme a putovať tam nebolo ľahké a ani bezpečné. Oveľa väčší význam priniesli výpravy po stránke hospodárskej a obchodnej.

Románska kultúra je kultúrou ranného stredoveku. Po sťahovaní národov v Európe, pri ktorom bola rímska kultúra takmer zničená, začína sa budovať od Karola Veľkého nová európska kultúra. Jej základom boli biskupské a kláštorné školy. V týchto školách sa na nižších stupňoch učilo čítať, písať, počítať a na vyššom stupni sa učila latinská gramatika a reálie, rétorika (ústne a písomné vyjadrovanie po latinsky) a dialektika (základy filozofie).

Kláštory boli strediskami vzdelanosti, výkladu Biblie, štúdia teológie, čítania a písania v latinčine. Knižnice uchovávali a prepisovali diela antických autorov. V literatúre prevládali náboženské diela, duchovné piesne, legendy, neskôr i kroniky. Všetko bolo v latinčine, včítane panovníckych listín. Neskôr sa trojodvetvové štúdiá rozdelili. Študovala sa matematika, geometria, astronómia a náuka o cirkevnom roku. Z kláštorov sa šírilo i dokonalejšie poľnohospodárstvo: trojpoľné obrábanie pôdy, železné náradia - pluhy, brány. To umožnilo rýchlejší rozvoj remesiel a obchodu.

Stredoveká kultúra si vytvorila aj svoj druh umenia - Románsky sloh. V architektúre je stavebným materiálom kameň. Stavby boli mohutné, ale málo členité. Popri trámových stropoch sa používali aj klenby a kupoly. ťažké klenby pôsobili tlakom do šírky, čo obmedzovalo veľkosť priestorov a vynucovalo si silné múry. Vonkajšok sa zvyčajne neozdoboval, kvádre zostávali holé. Dvere a okná boli malé. Okenice sa otvárali na dve strany. Z kostolných stavieb sú známe centrálne rotundy a pozdĺžne jeden i viacloďové kostoly. Najnáročnejšie boli baziliky. Stavali sa i kláštory, hrady, kupecké domy, šľachtické sídla, mosty. Najznámejšie pamiatky sú v Taliansku - Benátky, Ravenna, Florencia, Pisa (šikmá veža), vo Francúzsku a v Anglicku. U nás je to kostol v Nitre, Spišská Kapitula, rotunda v Skalici. Sochárstvo dopĺňalo architektúru, najmä portál a stĺpy.
Maliarstvo sa uplatňovalo na pergamenoch (knižné maľby), objavujú sa už aj svetské námety zo života roľníkov.

Gotické umenie je umenie vrcholného stredoveku. Po stránke technickej sa ako dôležitá pomôcka užívalo vodné kolo pri mletí obilia, pri dosahovaní teploty v peciach, kde sa topili kovy. Neskôr sa vodná energia používala aj vnútri v baniach. ďalším technickým vynálezom, ktorý však prišiel z Číny, bol kompas. Umožnil istotu lodia, že sa nestratia. ďalej to bol vynález papiera a pušného prachu.

Hlavnou charakteriskou gotického slohu boli lomené oblúky na klenbách, oblúkoch, portáloch. To umožnilo stavať tenké steny podopierané zvonku podpornými piliermi. Gotický sloh vznikol v 11. storočí vo Francúzsku. Slávne sú najmä katredrály Notre Dame v Chartress, Paríži a Remeši. Prekrásne gotické chrámy má aj Španielsko a Nemecko (Kolín, Ulm). Na Slovensku je najkrajšou gotickou stavbou chrám sv. Alžbety v Košiciach, kostol v Hronskom Beňadiku... V gotickom slohu sa stavali i paláce (Dóžov palác v Benátkach) a v mestách si mešťania stavali v tomto slohu i svoje domy.
Vzdelanie

Humanizmus a renesancia

Maliarstvo
Vo vrcholnom stredoveku sa mimoriadne rozvinulo i školstvo. Niektoré biskupské alebo kláštorné školy mali mimoriadne nadaných profesorov. Z týchto škôl sa vyvinuli prvé európske školy - univerzity (Paríž, Kolín nad Rýnom, Oxford, Bologna, Padova, Rím, Praha). Na univerzitách boli fakulty: filozofická, teologická, právnická a lekárska.
Vo filozofii sa vyvinula scholastická filozofia (Albert Veľký, Tomáš Akvinský, sv. Bonaventúra). Z tohto letmého poznania stredovekej kultúry vidno, že je hrubým historickým klamom tvrdenie niektorých dejepicov, že stredovek bol zaostalým tmárskym obdobím, ako to šíril bojujúci ateizmus. Európsku novodobú kultúru pripravoval stredovek a bez neho by sme boli o niekoľko storočí pozadu.

Obdobie humanizmu a renesancie tvorí spojovací článok medzi stredovekom a novovekom. Ide o spontánny návrat k antickej klasike (renesancia = obnova).
Roku 1453 dobyli Turci Carihrad. Východorímske cisárstvo tým definitívne zaniklo a mnoho učencov aj s gréckymi rukopismi utieklo do Talianska. Renesancia teda nebola celoeurópskym slohom, ale bol to čisto taliansky zjav. Ak renesančné umelecké pamiatky stretáme aj inde, boli tam dovezené z Talianska. Stredobodom tohto štúdia sa stalo mesto Florencia, ktoré bolo vtedy jedno z mnohých talianskych štátikov. Vo Florencii sa dostala k moci rodina Medici, ktorá veľmi podporovala renesančné umenie, či už šlo o architektúru, maliarstvo, sochárstvo, atď. Takto sa Florencia stala po Ríme najväčším mestom vo svete, v ktorom sú umiestnené najväčšie poklady ľudstva.
Vplyvom starovekých myšlienok čerpaných z literatúry sa vyvíjal i nový spôsob života. Bol to rast pohodlia, luxusu, čo sa týkalo hlavne príbytkov, šiat, umeleckých výzdob, atď. Samotný stredovek v posledných storočiach trpel už i mravnou skazenosťou a táto prenikala i do týchto spohodlených miest. Proti tomu sa ozývali hlasy veľkých svätcov a kazateľov, ktorí chceli zachraňovať pred týmito výstrelkami.
A tak humanizmus až po naše časy sa delí na dva neraz protichodné smery: kresťanský humanizmus a svetský humanizmus. Kreťanský humanizmus uznáva všetky veľké hodnoty, ktoré ľudia vytvárajú (veda, technika, umenie) a zapája ich do služieb všetkých, do služieb večného cieľa človeka. Vzťahuje sa na celého človeka, na jeho telo i dušu, čas i večnosť, na jeho vzťahy s ľuďmi a s Bohom. Svetský humanizmus spočíva v tom, že sa stará iba o zemské hodnoty. Necháva na boku náboženskú stránku človeka, jeho večné určenie. Niektorý smer priamo zakazuje človeku vzťah k Bohu, ba ho dokonca i prenasleduje (Marxistický humanizmus).
Myslenie tejto doby má päť základných oblastí: filozofia, prírodoveda, náboženstvo, etika a právo. Vo filozofii prevláda novoplatonizmus (Mikuláš Kuzánsky, Giordano Bruno). V prírodovede vynikol Galileo Galilei (zostrojil ďalekohľad) a Isaac Newton. V náboženstve vznikli reformované cirkvi (Martin Luther, Ján Kalvín, Urlich Zwingli). Predstaviteľom etiky bol Erazmus Rotterdamský. V práve vynikol Niccolo Machiavelli a Thomas Morus. Celkove sa toto obdobie nazýva v literatúre a vede ako humanizmus a v umení a politike renesancia.
Staviteľstvo napodobňuje grécko-rímsku architektúru. Dôraz sa kladie na plastickú výzdobu priečelia, prípadne kupoly, klenby a steny. Vnútorný priestor je ústredný, obrúbený vencom stĺpov. Z pamiatok sa zachovali bazilika v Lorete, Michelangelov plán baziliky sv. Petra...
Výrazne dominovalo z umeleckých odvetví sochárstvo, a to vďaka geniálnym dielam. Medzi najkrajšie patrí Michelangelova Pieta a Mojžiš. Postavy sú anatomicky dokonalé a krásne.
V maliarstve sa renesančné portréty vyznačujú symetrickou polohou postáv, pokojom a jasným výrazom tváre. Najvýznamnejšími maliarmi boli Giotto, Michelangelo, Rafaelo a Leonardo da Vinci.

REFORMÁCIA

Boj proti reformácii

Vo Francúzsku panoval František I. - mocný panovník, ktorý sa bál, že Habsburgovci (Karol V.) budú ohrozovať jeho ríšu, pretože panovali v Španielsku i Nemecku a Francúzsko sa medzi nimi cítilo byť oklieštené. Tak vznikla medzi Karolom V. a Františkom I. dlhá, skoro štyridsaťročná vojna. V týchto časoch začalo v Nemecku vystúpenie Martina Luthera. Jeho účinkovaním vznikla protestantská revolúcia. Katolícka cirkev v Európe sa tu začala drobiť na katolícku a protestantskú.

Príčinami boli tieto faktory:

  • Úpadok Cirkvi, najmä v častiach vyššieho kléru (biskupi, kňazi a vyšší hodnostári). Na pápežskom stolci boli vtedy pápeži Július II. a Lev X., ktorí boli veľkými mecénmi humanizmu a renesancie, no o náboženský život a jeho pozdvihnutie sa príliš nestarali. Tak vznikali rozličné hnutia, ktoré sa snažili o reformu a obrodu Cirkvi. Väčšina z nich ostala v Cirkvi, no Luther a iní prešli až k bludným učeniam a odtrhli sa od Cirkvi.
  • Veľký odpor Nemcov k Rímu.
  • Hrabivosť nemeckých kniežat a feudálov, ktorí sa chceli zmocniť cirkevného majetku.
  • Sociálny útlak roľníkov o mestskej chudoby.

Martin Luther (1463 - 1546) prednášal na univerzite biblické vedy, bol predstaveným jedenástich kláštorov a usilovne kázal. Zanedbával modlitbu a celebráciu sv. omše. To spôsobilo jeho vnútorný rozvrat a nespokojnosť a prihlásili sa i ľudské vášne: hnev, samoláska, pýcha a zmyselnosť. Dospeje k úsudku, že cirkevné učenie je mylné a treba ho zreformovať na pôvodný stav. Nebol systematickým mysliteľom. Pevne veril v Kristovo božstvo, ale vo svojich prejavoch bol hrubý.
Príležitosť, že verejne vystúpil proti Cirkvi, bolo hlásanie odpustkov. Pápež Július I. roku 1514 začal v Ríme stavať baziliku sv. Petra. Vyzval veriacich všetkých krajín o finančnú pomoc, čím mohli mať udelené odpustky. Luther toto hlásanie využil na to, aby vystúpil so svojou náukou o ospravedlnení cez vieru bez dobrých skutkov. 30.X.1517 dal pribiť na dvere chrámu vo Wittenbergu listinu s 95 tézami o odpustkoch. Táto listina vzbudila v Nemecku rozruch. Niektorí si mysleli, že pravá reforma už začína, iní už badali v tézach zárodky nesprávnych národov. Luther bol veľmi schopný spisovateľ a satirik, a tak sa v Nemecku rozbehol veľký boj už nielen proti chybnému hlásaniu odpustkov, ale aj o odpustky samé. Netrvalo dlho a Luther nazval pápeža antikristom a vo svojich spisoch používal podobné slová. V ďalších rokoch sa čoraz viac odkláňal od katolíckeho učenia. Najhlavnejšie vieroučné odchýlky sú:

  • k spaseniu stačí iba sama viera bez skutkov,
  • zo siedmich sviatostí ponechal iba krst a eucharistiu,
  • poprel slobodnú vôľu človeka,
  • za prameň viery uznával iba Sv. písmo a zavrhol ústne podanie,
  • poprel úrad pápeža, biskupov a kňazov,
  • zaciedol osobné vysvetľovanie Sv. písma.

Pápež Lev X. predvolal Luthera do Ríma, aby sa ospravedlnil. Luther sa odvolal na všeobecný snem. Lev X. roku 1520 v bule Exurge odsúdil Lutherove bludy a pohrozil mu exkomunikáciou. Luther pápežovu bulu verejne spálil. Pápež ho exkomunikoval.
V Nemecku bol cisárom Karol V., ktorý bol úprimným katolíkom a snažil sa o urovnanie náboženských sporov i keď bol Luther vylúčený z Cirkvi. Zvolal ríšsky snem do mesta Worms, kde žiadal Luthera, aby sa zriekol bludov. Ten však odoprel. Na ceste z Wormsu ho jeho stúpenci predstieraným únosom dopravili na hrad Wartburg, kde bol pod ochranou saského kniežaťa Fridricha. Viacero nemeckých kniežat si osvojilo Lutherove názory, pretože mohli pre seba habať cirkevné majetky. Takto sa Nemecko rozdelilo na kniežatá katolícke a protestantské. Na základe Lutherovej náuky vznikli v Nemecku rozličné povstania pospolitých ľudí. Napr. veľké povstanie roľníkov, ktorí chceli sa zbaviť útlaku

PROTIREFORMÁCIA
Tridentský koncil


Cisár Karol V. sa ešte raz pokúsil usporiadať náboženské pomery v Nemecku, ale sa mu to nepodarilo. Protestantské kniežatá utvorili proti nemu bojový pakt a roku 1530 protestanti v meste Augsburgu publikovali hlavné body nového vierovyznania. Podľa toho sa nové vierovyznanie začalo volať protestantské augsburského vyznania. V Nemecku vznikla 25-ročná vojna medzi Karolom V. a protestantskými kniežatami, ktorým pomáhali i Francúzi a z východu sa valili i Turci. Raz protestantov porazil, inokedy skoro padol do zajatia, a tak roku 1555 chcel ponúknuť rozorvanému Nemecku mier. Poveril svojho brata Ferdinanda, aby s protestantmi uzavrel mier. Takto znechutený sa vzdal i vlády. Nastúpil po ňom jeho brat Ferdinand.

Mierom v Augsburgu bol protestantizmus uznaný. Panovníci a kniežatá dostali právo rozhodovať o svojich poddaných, podľa známeho heslá: "Cuius regio, eius religio." Poddaní, ktorí nechceli prijať vládcovo náboženstvo, mohli sa vysťahovať. Rozdelením Európy na katolíkov a protestantov sa rozčesla na dva tábory a jej jednota sa až podnes neobnovila.

Urlich Zwingli sa narodil v roku 1484 v bohatej roľníckej rodine vo Švajčiarsku. Roku 1519 sa stal kanonikom a kazateľom v Zürichu. Keď čítal Lutherove spisy, rozhodol sa zúčtovať s Cirkvou. Roku 1520 mestská rada na jeho návrh prikázala všetkým kňazom, aby sa v kázňach opierali len o Sv. písmo a odstraňovali ľudské dodatky. Zrušil i celibát.

Ján Kalvín sa narodil roku 1509 vo Francúzsku ako syn biskupského úradníka. Stal sa horlivým prívržencom protestantizmu. Zostavil ešte bludnejšie učenie ako Luther. Roku 1541 prišiel do Ženevy, a tu sa stal neobmedzeným duchovným a svetským diktátorom. Uviedol prísny cirkevný poriadok, z kostolov odstánil všetky obrazy. Na poriadok dozeralo konzistórium skladajúce sa z cirkevných a svetských osôb. Kalvín prísne trestal tých, čo sa nechceli podrobiť jeho náuke, alebo o nej pochybovali. Schvaľoval trest smrti. Jeho vierouku charakterizuje náuka o predestinácii - predurčení. Podľa nej čokoľvek človek robí, robí to podľa vnútornej potreby. Jeho určenie sa najviac šírilo vo Francúzsku, ďalej v Škótsku, Maďarsku a Sedmohradsku.

Po Lutherovom vystúpení a odpadnutí sa začína rozvíjať intenzívne v katolíckej viere snaha reformovať a obnoviť Cirkev. Tento základ položil Pavol III. tým, že ustanovil v Ríme nových horlivých kardinálov a iných hodnostárov. ďalej zvolal veľmi dôležitý cirkevný koncil, ktorý dostal po talianskom mestečku Trident meno Tridentský koncil. Trval od roku 1545 do roku 1563. V prvom rade osvetlil správnu katolícku vieru v týchto hlavných bodoch:

  • Definoval, ktoré knihy tvoria Sväté písmo, pretože Luther niektoré knihy vylúčil. Ďalej iba Cirkev je oprávnená vysvetľovať Sväté písmo.
  • Bolo potvredené učenie o siedmich sviatostiach.
  • Potvrdil učenie, že k spaseniu je potrebná nielen viera, ale i dobré skutky.
  • Potvrdil správnu náuku o odpustkoch, úcte k Panne Márii a k svätým.

Koncil vydal tiež dôležité nariadenia, ktoré sa týkali cirkevného života a disciplíny:

  • Biskupom nariadil, že musia sídliť vo svojom biskupstve a nesmú sa ľubovoľne pohybovať na škodu veriacich. Takisto nariadil kňazom, že musia sa zdržiavať vo svojej farnosti, aby boli k službám veriacich.
  • Koncil nariadil, že treba založiť semináre, kde budú študovať a duchovne sa vychovávať kňazi.
  • Koncil nariadil, aby sa napísal katechizmus, t.j. kniha, ktorá by jednoduchým, ale výstižným spôsobom oboznamovala ľudí s katolíckou náukou. Tak vznikol Tridentský katechizmus.
  • Vydal i prísnejšie ustanovenia, čo sa týka kňazského celibátu a nerozlučnosti manželstva.
    Zakladanie nových rehoľných rádov


Protireformácia na Slovensku

Po Tridentskom koncile žilo v Cirkvi veľa svätých a horlivých kresťanov, ktorí žili a uskutočňovali koncil najskôr v sebe a potom ho šírili i ďalej. Vznikli nové rehole: kapucíni, piaristi, uršulínky, milosrdní bratia. Najviac sa však pričinil o rozšírenie koncilu nový rád s názvom Spoločnosť Ježišova, t.j. jezuiti. Zakladateľom bol sv. Ignác z Loyoly v Španielsku. Tento rád vznikol roku 1534.

Okrem troch rehoľných sľubov (chudoby, čistoty, poslušnosti) urobili ešte jeden - pracovať tam, kde ich pápež pošle. Boli z nich výborní kazatelia, spovedníci, vychovávatelia, profesori a vedci. Aby navrátili šľachtických synov do Cirkvi, založili stredné školy - gymnáziá.

Týmto spôsobom sa podarilo zastaviť v Nemecku odpadávanie od Katolíckej cirkvi. Na Slovensku v tomto duchu pôsobili trnavskí biskupi Mikuláš Oláh a Peter Pázmán, neskorší zakladateľ Trnavskej univerzity.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.