Bitka o Kursk alebo Operácia Citadela (v nemčine Unternehmen Zitadelle) bola významnou bitkou na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku začať významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať Kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Bitka skončila 17. júla, keď Hitler prikázal napriek protestom Mansteina ďalšie bojové operácie ukončiť.

Predohra

Po katastrofe hitlerovských vojsk pri Stalingrade na prelome rokov 1942 a 1943 si sovietske hlavné velenie myslelo, že je na najlepšiej ceste vyhnať vojská osi zo svojho územia. Pokračovanie ofenzívy ktorá vyhnala nepriateľa z predhorí Kaukazu, oblastí medzi dolným tokom Volgy a Donom však čoskoro zastavil jeden z najlepších hitlerovych stratégov, nemecký poľný maršal Erich von Manstein. Ten ako veliteľ armád Don vo februári 1943 prešiel do protiútoku a znovu dobyl Charkov a Belgorod. Toto bola pre Stavku nepríjemná strata, pretože signalizovala, že Wehrmacht bol aj napriek strate 6. armády, ako aj náhlemu ústupu z oblasti schopný stabilizovať južnú časť frontu. Nemci už nemali problémy urobiť protiofenzívu na znovudobytie Stalingradu a začali s obkľučovaním Kurska.

Nemeckým vojskám však v pokračovaní obkľučovacích operácii zabránil odmäk a príchod blata, v ktorom mali nemecké tanky veľké ťažkosti. V prípade víťazstva zamýšľal Mannstein spojiť armádne skupiny stred a juh a obkľúčiť zoskupenie sovietskych vojsk z troch strán, kde by štvrtá stena kotla bolo Čierne more. Na tento plán by síce musel presvedčiť Hitlera, ale v prípade že by to dokázal, predpokladal, že by sa sovietska armáda sa najmenej niekoľko mesiacov nebola schopná znovu sformovať. Tento plán ale pravdepodobne nevychádzal z reality. Nemecká technika a vojenský personál neboli v takom stave, aby ho previedli.

V tejto dobe už Hitler očakával, že západní Spojenci čoskoro zaútočia na Taliansko a inváziu neskôr rozšíria na celú Európu. Na obranu svojej Ríše však nemal dostatok vojsk. Stiahnutie ťažkoskúšaných vojsk z Východnej fronty by bol v tejto dobe nezmysel. Bolo potrebné čo najskôr vybojovať na Východe víťazstvo, ktoré by Červenú armádu oslabilo prinajmenšom natoľko, aby bolo možné časť vojsk Wehrmachtu použiť na iných bojiskách. Ako najlepšie miesto na útok sa Nemcom nazdával Kurský oblúk, 160 km široký úsek frontu, ktorý sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu siahal až k Belgorodu. Hoci Sovieti očakávali nepriateľský útok v tejto oblasti a svoje pozície intenzívne opevňovali, Hitler sa rozhodol pre obchvatný útok. Prvé prípravy začali Nemci už v marci 1943. Sovieti tiež nezaháľali a tak v oblúku pracovalo na príprave obranných postavení dňom i nocou okolo 300-tisíc civilistov a ďalšie státisíce vojakov.

Hitler napriek Mansteinovým naliehaniam, ofenzívu stále odkladal (aby prišli Nemcom nové tanky typu Panther a samohybné delá Ferdinand), ale neuvedomoval si, že každý deň o ktorý sa operácia odloží bude znásobovať jeho straty v nadchádzajúcich bojoch. Znepokojenie nad plánom operácie a jej viacnásobným odkladaním vyjadrovali aj ďalší nemeckí dôstojíci, napríklad náčelník Hitlerovho štábu Kurt Zeitler. O nejakom momente prekvapenia nebolo ani reči. Sovieti vďaka vlastným špiónom ako i systému Ultra dôkladne poznali zámery Nemcov o pripravovanej ofenzíve. Samotné sovietske velenie bolo natoľko rozladené z nemeckého oddaľovania začiatku operácie, že sa začali množiť špekulácie, či celá operácia nie je iba klamným manévrom na pútanie stoviek tisíc sovietskych vojakov. Preto v prípade, že by Nemci ofenzívu Citadela odvolali, sami pripravovali protiofenzívu na leto 1943.

Napokon aj sám Hitler začínal byť nervózny. Zdalo sa, že práve v tej dobe konečne pochopil zúfalosť svojej strategickej situácie. Vo veľmi krátkej dobe kapitulovali v Tunisku jednotky Afrikakorps a správy prichádzajúce od rozviedky a nemeckých spojencov zhoršujúcu sa situáciu Tretej ríše ďalej dramatizovali. Správy vojenskej spravodajskej služby o výške sovietskych operačných záloh a novo vytvorených jednotiek viac než dvojnásobne prevyšovali pôvodné odhady. Navyše najvernejší nemecký spojenec Taliansko v tajnosti intenzívne pripravovalo prechod ku Spojencom. Rumuni a Maďari oznámili alebo naznačili Hitlerovi, že už ďalej nie sú schopní podporovať vojnové úsilie Ríše tak, ako dovtedy. Talianske najvyššie velenie navyše oznámilo, že po strate armád bojujúcich v severnej Afrike nie je schopné zaistiť ani obranu vlastného územia (o iných oblastech Stredomoia nehovoriac). Ďalšie správy rozviedky boli ešte alarmujúcejšie, Červená armáda intenzívne pripravovala útok v oblasti Oriolského oblúka a rieky Donec. Bolo zrejmé, že sa čaká už len na to, až angloamerické sily začnú útok v Stredomorí. Koncentrácia sovietskych síl v Kurskom oblúku naviac vzrástla do takej miery, že veliteľ skupiny armád Stred začal mať obavy, či by vôbec dokázal svoje pozíce ubrániť, pokiaľ by sovietska strana zaútočila. Okrem toho ďalšie pochybnosti sa množili i okolo samotného plánu nadchádzajúcej operácie Citadela.

Súčasťou príprav na bitku bola aj intenzívna činnosť letectva na obidvoch stranách frontu. Sovietske letectvo podniklo medzi 5. až 8. májom 1943 sériu rozsiahlych náletov na nemecké letiská a dopravné uzly. Luftwaffe sa tiež sústredila na bombardovanie dopravných uzlov. Železničnú stanicu v meste Kursk napadlo nacistické letectvo najprv 22. mája, no tento úder sa podarilo sovietskemu letectvu odraziť. 2. júna zasiahol mesto nový vzdušný útok. Napriek všetkým snahám Sovietov prenikli Nemci až nad svoj cieľ, ktorý ťažko poškodili a na pol dňa vyradili z činnosti.

Bitka

Strastiplné čakanie, ktoré znamenalo najväčšiu prestávku v bojoch na východnom fronte sa skončilo 1. júla 1943. Vtedy dal Hitler pokyn na to aby sa útok začal 5. júla 1943.
Na pomerne malom úseku frontu bolo sústredených viac než 50 divízií Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré zahrnovali vyše 2000 tankov a 800 samohybných diel a stíhačov tankov. K dispozícii bolo 900 000 mužov, 10 000 diel a 2000 lietadiel. Nacistické Nemecko do boja nasadilo to najlepšie čo mohli jeho ozbrojené sily ponúknuť. Obrnená technika bola nasadená v takomto množstve do boja po prvýkrát. Na front prišlo aj 350 nových tankov Panther. Útok zo severu spadal pod velenie nemeckej skupiny armád Stred pod velením G. H. von Kluge a útok z juhu podliehal pod velenie skupiny armád Juh vedenej Erichom von Mansteinom. Hrot útoku na juhu oblúku mali tvoriť 3 tankové divízie SS.

Priebeh bitky

Proti nim však stáli jednotky Červenej armády o sile asi 75 divízií o sile 1 300 000 mužov, ktoré v oblasti disponovali 3000 tankami, 20 000 delami a asi 2400 lietadlami, z ktorých mnohé boli moderné stroje, ktoré sa objavili nad frontom po prvýkrát. Pozemné vojská čakali v skvele vybudovanej rozvrstvenej obrane, ktorá mala v dôležitých smeroch hĺbku ôsmych obranných línií a siahala 40 až 50 km za front. Ďalšie neobsadené obranné línie sa ťahali asi sto kilometrov do vnútrozemia, celkovo bolo vykopaných 4960 km zákopov. Sovietske línie chránili rozsiahle mínové polia s 400 000 mínami a inými nástrahami a tisíce protitankových kanónov. Sústredenie delostrelectva a gardových mínometov bolo na sovietskej strane enormné - 155 diel a húfnic kalibru nad 76 mm na 1,6 km frontu. K tomu disponovali zálohou 1500 tankov a vyše tisícom kaťuší. Sovietske vojská v oblasti spadali pod Stredný front generála Konstantina K. Rokossovského a Voronežský front generála Nikolaja Vatutina. V zálohe naviac čakali vojská Stepného frontu pod Konevovým velením, ktoré viedli boj prevažne v záverečnej fáze bitky.
Priamo z úst nemeckých dezertérov, či zajatcov sa na v obidvoch ohyboch oblúka Sovieti dozvedeli o presnom čase nemeckého útoku. A tak spustilo sovietske delostrelectvo z asi 2450 kanónov a mínometov na nemecké pozície 2 hodiny pred začiatkom útoku silnú priehradnú paľbu. Rovnako sa spustili daľšie vlny náletov na nemecké letiská. Nastupujúce nemecké jednotky utrpeli prvé straty, ešte predtým než vyrazili proti sovietskym zákopom. Bola to prvá predzvesť toho, že sa boj nebude vyvíjať podľa nemeckých plánov. Bitka sa začala v skorých ranných hodinách 5. júla 1943, na juhu i na severe sovietskej delostreleckej paľby sa o niekoľko hodín oneskorila. Z juhu útočil Hermann Hoth so svojou 4. armádou a zo severu Walter Model zo svojou 9. armádou.

Hitler očakával bleskový postup, bitka sa však od začiatku zmenila na krvavé peklo. Za prvé dva dni postúpili fašistické vojská v severnej časti oblúka iba 11 km a to len v troch izolovaných sektoroch frontu. Najintenzívnejšie boje prebiehali pri obciach Ponyry a Oľchovatka. Súbežne s tým sa odohrávali urputné vzdušné boje, Luftwaffe síce časť tohto útoku odrazila, no pozemné jednotky útokmi „Šturmovikov“ trpeli počas celej bitky. Hothovi sa na juhu darilo viac, jeho postup sa však taktiež nemohol nazvať bleskový. Na prerazenie sovietskej obrany Nemci zostavili tankovú formáciu, takzvaný „panzerkeil“ (tankový klin), na jeho čele postupovali ťažké tanky Tiger na ich krídlach postupne ľahšie Panthery, PzKpfw IV a PzKpfw III spolu s útočnými delami StuG. Do 9. júla postúpil iba o 32 km, prerušil tak železničné spojenie Belgorod - Objaň. Pri tom však pechota sprevádzajúca jeho tanky utrpela ťažké straty a potrebovala odpočinok. Bolo to aj preto, že sovietska pechota nebola schopná likvidovať množstvo nemeckých tankov, a tak ich nechala prejsť cez svoje pozície a zatiaľ odrážala útoky nemeckej pešej podpory. Nemcom rástli aj straty na tankoch. Najmä nové tanky Panther boli výrazne poruchové a z pôvodného počtu 200 ks ich bolo 160 stratených. Sovietska pechota tiež čoskoro odhalila slabinu stíhača tankov Ferdinand, ktorý Nemci nevybavili guľometnou výzbrojou. Tieto ťažké stroje, ktoré predstavovali veľké nebezpečenstvo pre sovietske tanky, tak bola pechota schopná pomerne úspešne ničiť v boji zblízka zápaľnámi fľašami a protitankovými granátmi.

10. júla 1943 sa Hitler dozvedel o vylodení spojeneckých vojsk na Sicílii. V tej istej dobe sa vojská pod velením Waltera von Modela útočiace zo severu dostávali do ohrozenia obchvatnými útokmi Červenej armády. Jednotky divízie SS „Totenkopf“ prekročili na južnom úseku Kurského oblúka rieku Psjol. Sovietske velenie sa ich preto rozhodlo odraziť pomocou 5. gardovej tankovej armády, posilnenej o dve tankové brigády. Bitka vrcholila 12. júla 1943. Začala sa druhá fáza bitky. Konevovov Stepný front začal spoločne s Voronežským frontom mohutný úder proti skupine armád Juh, zatiaľ čo Rokossovského Stredný front zaútočil na skupinu armád Stred. Tá sa síce s útokom vyrovnala, ale vzápätí zaútočili v severnej časti Oriolského oblúku Západný a Brjanský front, ktoré prelomili nemeckú obranu a bezprostredne ohrozili tylo jej útočiacich vojsk. Maršal Günter von Kluge musel všetky zálohy nasadiť proti tomuto nebezpečenstvu, pričom musel čerpať z rezerv Modelovych útočiacich vojsk, čo znamenalo, že skupina armád Stred nebola schopná pokračovať v Kurskom oblúku v ďalšom postupe.

V blízkosti dediny Prochorovka v južnej časti oblúka 12. júla ráno Hoth opäť sformoval svoje tankové kliny aby vyrazil vpred proti vychádzajúcemu slnku. Práve vtedy sa jeho vojská čelne stretli so sovietskym protiútokom. Tejto najväčšej tankovej bitky v histórii sa zúčastnilo dohromady asi 1500 tankov. Vo vysušenej rovinatej oblasti vírili pohybujúce sa tanky mračná prachu a boli tak ľahkým cieľom pre letectvo. Sovieti poznali silu nových nemeckých tankov a vedeli, že sa musia priblížiť nepozorovane, a bojovať na krátku vzdialenosť aby eliminovali kvalitu nemeckých tankových zbraní, ktoré dosahovali optimálnu priebojnosť na väčšie vzdialenosti. Preto pred dotykom tankových jednotiek využili maskovanie, ktoré im poskytla nemecká delostrelecká priehradná paľba. Tá mala pôvodne umlčať zakopanú sovietsku pechotu, zdvihla však mračná prachu a ukryla tak útočiace sovietske tanky do posledných chvíľ pred očami nemeckých tankistov. Rozpútal sa boj na krátku vzdialenosť, niektoré sovietske posádky po vyčerpaní munície útočili „taranom“, keď svojimi rozbehnutými 29 tonovými tankami vrážali do nemeckých. Odvážlivcov nezastavilo ani to, že „taran“ takmer zakaždým znamenal smrť vodiča tanku.

Do boja sa zapojil Nemecký II. Obrnený zbor SS (pod vedením Paula Haussera)a sovietska 5. gardová tanková armáda (P.A. Rotmistrov) neskôr i Nemecký III. obrnený zbor (Hermann Breith) spolu zo sovietskou 5. gardovou armádou (Šadov). Nemcami zvlášť vyčlenená skupina Kempf mala obchvatom napadnúť sovietske vojská, jej postup však zastavili prudko sa brániace vojská 7. gardovej armády. Bitka vrcholila na obed, sovietske posily zvrátili aj pokus divízie SS „Leibstandarte“ o znovusformovanie.
Tankové zväzy sa počas 8 hodinového urputného boja celkom premiešali, takže ani jedna zo strán si nedovolila nasadiť na likvidáciu nepriateľských tankov letectvo. V zničujúcom boji zblízka utrpeli obidve strany veľmi ťažké straty. Nemci v konečnom dôsledku prišli o najmenej 300 (z pôvodných 600) tankov. Sovietske straty boli vyššie, keďže prišli o viac než 500 tankov (z pôvodných 860). Tankové boje v oblasti Prochorovky sa nakoniec skončili víťazstvom Červenej armády. Nemecké jednotky sa (síce tesnené nepriateľom) organizovane stiahli, zanechali pri tom na bojisku podstatne menej vrakov, keď z bojiska evakuovali opraviteľné stroje ale po troch dňoch intenzívnych bojov boli vyčerpané natoľko, že neboli schopné pokračovať v útokoch. Čoskoro boli Nemci vytlačení a začali sa sťahovať na svoje pôvodné postavenia z ktorých vyrazili 5. júla. Nemecké útoky však pokračovali až do 15. júla, vtedy Červená armáda začala protiofenzívu na Oriol a Belgorod. Sovieti tak zastavili uprostred leta nemeckú ofenzívu, vyvrátili tak fámu, že dokážu víťaziť iba v zime a pritom vybojovali jednu z najurputnejších ozbrojených zrážok v dejinách.

17. júla 1943 Hitler uznal, že ďalšie pokračovanie v ofenzíve by bolo plytvaním zbytkami jeho najlepších jednotiek Wehrmachtu a Waffen-SS, a tak ofenzívu odvolal. A to aj napriek tomu, že maršal Erich von Manstein hodlal pokračovať v bojoch a vyvíjať na Sovietov tlak, aby nemohli pokračovať v protiofenzíve podľa vlastných predstáv. Divízie Waffen-SS, ktoré boli v podstate najsilnejšie nemecké zoskupenia v oblasti boli na Hitlerov rozkaz stiahnuté do Talianska, kde mali čeliť invázii spojencov na Sicílii.

Dohra

Čoskoro Červená armáda začala protiútok a 5. augusta 1943 oslobodili jej jednotky Oriol a Belgorod, 23. augusta Charkov. Do konca roku 1943 sa im podarilo obsadiť celú lavobrežnú Ukrajinu aj s hlavným mestom Kyjevom a získať niekoľko desiatok predmostí na pravom brehu rieky Dneper. Fašistické vojská na východnom fronte už nikdy viac neprebrali iniciatívu. Začala sa oslobodzovacia fáza Veľkej vlasteneckej vojny.