Napriek spojenectvu s Byzantskou ríšou vydobyl od nej územia v Srbsku i Bulharsku, dalmátske mestá prinútil uznať uhorskú zvrchovanosť a dočasne okupoval aj Haličske kniežatstvo. Udržiaval dobré styky s pápežskou kúriou. Západ Ondreja II. so šľachtou

Začiatok 13. storočia bol poznamenaný vzájomnými roztržkami medzi synmi Bela III. Imrichom a Ondrejom, ktoré sa skončili nástupom Ondreja II. na uhorský trón (1205-1235). Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, čím značne vyčerpával kráľovskú pokladnicu. To vyvolalo odpor šľachty a cirkvi. Všeobecná nespokojnosť šľachty s politikou kráľa vyvrcholila v roku 1222, čo donútilo Ondreja II. vydať Zlatú bulu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta nemusela bojovať za hranicami, iba pri obrane krajiny. Ak kráľ podnikol zahraničnú výpravu, ktorá trvala viac ako tri mesiace, musel šľachticom platiť žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom. Izmaelitov a Židov nesmel ustanoviť do funkcií županov mincových a soľných komôr, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). V tom istom roku kráľ vydal výsady v prospech cirkvi, ktoré oslobodili duchovenstvo od platenia daní a vyňali ho z kompetencie svetských súdov. Neplatenie daní a právo odporu boli výsady, o ktoré sa uhorská šľachta opierala až do zrušenia feudálnych privilégií roku 1848.
Ani vydanie Zlatej buly neodstránilo rozpory medzi kráľom a šľachtou. Kráľovič Belo ešte za života svojho otca sa snažil prinavrátiť rozdané kráľovské majetky do rúk kráľovskej komory. V tejto politike pokračoval aj ako kráľ. Belo IV. (1235-11270) sa ocitol vo veľmi ťažkom postavení, keď v roku 1241 Uhorsko napadli Tatári, ktorí po víťazstvách nad spojenými vojskami ruských kniežat a Polovcov prenikli do strednej Európy.

Tatársky vpád a jeho dôsledky

Šľachta nejavila veľkú ochotu bojovať a Belo postavil proti Tatárom slabé vojsko, ktoré podľahlo v bitke na rieke Slanej (apríl 1241). Kráľ sa zachránil útekom cez Gemer, Nitru a Bratislavu do Rakúska a odtiaľ na dalmátske ostrovy. Koncom apríla 1241 druhý prúd Tatárov vtrhol cez Moravu a plienil najmä juhozápadné Slovensko. V januári 1242 Tatári prekročili zamrznutý Dunaj pri Ostrihome a spojili sa s vojskami, ktoré sa pohybovali v Dunajskej nížine. Ubránili sa iba opevnené hrady, ako BA, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V lete 1242 Tatári dostali správu o smrti veľkého chána Ogotaja. Keďže nástupníctvo si nárokoval aj chán Batu, ktorý velil tatárskym vojskám v Uhorsku, Tatári náhle odtiahli na východ. Zanechali za sebou zničenú a spálenú krajinu.