Slovania (od Veľkej Moravy po Uhorsko)

PRÍCHOD SLOVANOV NA NAŠE ÚZEMIE

Slovania, ich spôsob života a spoločenské zriadenie

Slovanské kmene pôvodne sídlili na sever od Karpát, na východ od rieky Odry a Visly a na západ od Dnepra. Na severe tento priestor ohraničovali Pripjaťské močiare. Z tejto pravlasti sa Slovania rozptýlili na všetky strany. Už koncom 4. storočia časť Slovanov spolu s Gótmi prekročila dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach Byzantskej ríše. V tom čase prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko. Južné a západné Slovensko osídlili skupiny prichádzajúce z východu a juhovýchodu cez maďarskú nížinu. Prenikli do nej cez Karpatské priesmyky povodím Tisy. Priamo zo severu spoza Karpát prišli už skôr tí Slovania, ktorí osídlili severné Slovensko. Ďalšie slovanské kmene prichádzali cez Moravskú bránu na územie Moravy a Čiech a cez Sliezsko na územie dnešného východného Nemecka, až dosiahli rieku Labe. Na juhozápade dosiahli predhoria Álp a priestor dolného Rakúska.
Antickí spisovatelia poznali Slovanov pod pojmom Venedi – Vinidi. Názvom Anti označovali východných Slovanov. Slovania prišli na územie, ktoré na severe a severozápade obývalo obyvateľstvo tzv. púchovskej kultúry a zvyšky germánskych kmeňov.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny bojovní kočovníci Avari. Strediskom ich náčelníka – kagana Bajana bolo okolie dnešného Debrecína. Severnými susedmi Avarov boli naddunajskí Slovania, ktorí bránili Avarom prenikanie severnejšie do údolí slovenských riek. Pobyt Avarov na našom území je dokumentovaný predovšetkým slovensko-avarskými pohrebiskami s hrobmi avarských bojovníkov i slovanských roľníkov. Tých Avari využívali v bojoch proti okolitým národom a pri útoku proti nepriateľovi ich stavali do dvojitých šíkov (befulci).
Základnú spoločenskú jednotku starých Slovanov tvorili rody a kmene. Na čele kmeňa stáli náčelníci, ktorých volili staršinovia rodov, prípadne ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa – veča. Rodiny boli monogamné. Starí Slovania boli roľníci a pastieri. Budovali si nechránené osady, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor, čiastočne vhĺbený do zeme. Pestovali všetky druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Živili sa aj lovom rýb, poľovníctvom, pri ktorom okrem potravy získavali kožušiny, a lesným včelárstvom (brtníctvom).

Poľnohospodárstvo bolo extenzívne, pravdepodobne cyklické, čo znamenalo, že polia striedavo obrábali a striedavo nechali ležať úhorom – tzv. dvojpoľný systém. Svedčí to o pomerne riedkom osídlení. Pôda sa obrábala dreveným a neskôr železným radlom. Pracovné nástroje si zhotovovali z dreva a železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Keramiku modelovali ručne, pretože ešte nepoznali hrnčiarsky kruh. V neskoršom období ju zdobili vlnovkami. Táto keramika dostala názov pražský typ podľa prvého známeho náleziska. Od konca 5. a začiatku 6. storočia bola rozšírená od Ukrajiny až po stredné Nemecko a od Bulharska, Grécka, Malej Ázie až po južné Poľsko. Zasahovala do dolného Rakúska, na juhovýchodnú Moravu a na západné Slovensko.


Prvé štátne útvary západných Slovanov

Bulharský štát
Vyvinul sa koncom 7. storočia spojením slovanského kmeňového zväzu s turkotatárskymi kočovnými Bulharmi.
Medzi najvýznamnejších panovníkov patrí chán Krum. Mier s Byzantskou ríšou mu umožnil zaútočiť na Avarov (805), oslabených po neúspechoch vo vojne s Karolom Veľkým. Jeho víťazstvo znamenalo definitívny koniec avarského štátu. Hranice Bulharska sa posunuli až k Tise, Karpatom a Dnestru. Vďaka Krumovej expanzívnej politike sa Bulharsko stalo jedným z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Chán Boris (852 – 889) bol prvým bulharským panovníkom, ktorý sa zriekol polyteistického náboženstva svojich predkov a začal v krajine presadzovať kresťanstvo. V roku 865 sa nechal pokrstiť a prijal meno Michal. Najväčší rozmach dosiahol bulharský štát za vlády Simeona (893 – 927). Roku 917 sa Simeon vyhlásil za „cára Bulharov Romejov“. Najvyššieho duchovného správcu bulharskej cirkvi vyhlásil za nezávislého od konštantínopolského patriarchu. Žiaci Cyrila a Metoda Kliment a Naum priniesli z Veľkej Moravy slovanské písmo hlaholiku, ktorú zdokonalili (cyrilika) a sprístupnili svojim následovníkom. V roku 894 sa cyrilika stala oficiálnym štátnym jazykom. Z Bulharska sa slovanská vzdelanosť a liturgický jazyk šírili do ďalších krajín – Srbska, Bosny a do Kyjevskej Rusi. Po smrti cára Simeona v roku 927 nastáva postupné oslabovanie Bulharska. Dostáva sa pod silný tlak Byzantskej ríše a Kyjevskej Rusi. Nakoniec byzantský cisár Basileos II. Bulharobijca v roku 1018 definitívne porazil Bulharsko, ktoré sa na 170 rokov stalo súčasťou Byzantskej ríše.

Kyjevská Rus
Na prastarej obchodnej ceste zo Škandinávie k Čiernemu moru a do Konštantínopola ležali dve významné obchodné strediská: Kyjev a Novgorod.

Touto obchodnou cestou prenikali družiny normanskych kupcov a bojovníkov, ktorí hľadali odbyt svojho tovaru alebo vojenskú službu v Konštantínopole. Byzantínci im hovorili „Varagnoi“, Slovania „Variagovia“. Jednu takúto skupinu Variagov viedol knieža Rurik. Pred rokom 830 sa mu podarilo zmocniť sa Novgorodu. Časť Rurikovej družiny sa od neho odtrhla a zmocnila sa Kyjeva (850). V Kyjeve a Novgorode Varuagovia založili osobitné kniežatstvá. Okolo roku 882 novgorodský knieža Oleg ovládol aj Kyjeva neskôr tam presunul ťažisko svojej moci. Roku 988 prijal vtedajší kyjevský knieža Vladimír kresťanstvo z Byzantskej ríše. Ruská cirkev dostala samostatnú organizáciu s vlastnou hlavou – metropolitom, so sídlom v Kyjeve. Najväčšiu moc dosiahla Kyjevská Rus za panovania kniežaťa Jaroslava Múdreho (1019 – 1054). Podporoval kresťanstvo a dal zostaviť zbierku obyčajového práva – Ruská pravda. Po smrti Vladimíra Monomacha sa Kyjevská Rus stala zväzkom malých kniežatstiev, ktoré boli iba voľne podriadené veľkému kniežaťu so sídlom vo Vladimíre nad Kľazmou (od 1169). Nájazd Mongolov vroku 1240 zapríčinil rozpad staroruského štátu.

Moskovské veľkokniežatstvo
Jeho história sa začala, keď vládca Ivan I. Kalita dosiahol od Zlatej Hordy, že veľkokniežací vladimírsko – suzdaľský stolec zostal natrvalo v Moskve. Získal tiež právo vyberať pre Mongolov dane od ostatných ruských kniežat. Do Moskvy sa presídlil aj najvyšší hodnostár ruskej cirkvi (metropolita). V druhej polovici 14. storočia začalo Moskovské Veľkokniežatstvo proti Mongolom otvorene bojovať. Veľkoknieža Dimitrij Donský ich porazil v roku 1380 v bitke na Kulikovom poli pri brehoch Donu. Oslobodzovanie Ruska spod mongolského jarma dokončil až Ivan III. (1462-1505). Najprv sa mu podarilo pripojiť Moskovskému veľkokniežatstvu územia ďalších veľkokniežatstiev, predovšetkým bohaté Novgorodské a Tverské kniežatstvo. Roku 1480 odmietol platiť dane Zlatej Horde. Na týchto základoch začal budovať jednotný ruský štát. Prvým ruským panovníkom, ktorý sa dal korunovať za cára, bol Ivan IV. Hrozný (1553-1548). Vyjadril tým nárok na zvrchovanú moc. Nadväzoval kontakty s vyspelou Európou a pozýval do Ruska cudzích odborníkov. V Moskve založil prvú kníhtlačiareň. Poľský štát
Zjednocovací proces poľských kmeňov sa začal už v 9. storočí. Poľských Slovanov tvorili kmene, z ktorých najdôležitejšími boli Poľania, Pomorania, Vislania, Mazoviania, Kujavania a Slezania. Čoskoro nadobudli prevahu kniežatstvá Vislanov a Poľanov. Od Poľanov získali Poliaci a poľský štát svoje meno. Prvým historicky doloženým poľským panovníkom bol Mešek I. (962-992) z rodu Piastovcov.

Mešek položil základy poľského štátu. Jeho syna nástupca Boleslav Chrabrý (992-1025) viedol úspešnú expanzívnu politiku, a tak v prvej štvrtine 11. storočia bolo Poľsko najväčším štátnym útvarom strednej Európy. Boleslav ovládol veľkú časť Čiech, takmer celé územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec však bol nútený podpísať tzv. Budínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny svojich územných ziskov v Čechách a Uhorsku.
Boleslavovi sa podarilo vybudovať efektívnu štátnu správu, štátne úrady. Základom správnej organizácie bola tzv. hradská sústava, ktorá sa opierala o kráľovské hrady. Hrad bol správnym strediskom určitého územia. Na hrade sídlil správca územia, ktorého menoval kráľ.
Vyvrcholením úspešnej vlády Boleslava Chrabrého bolo získanie kráľovskej koruny (1024 alebo 1025). Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Jeho nástupcom sa však nepodarilo kráľovskú korunu udržať. Břetislav I. odtrhol od Poľska Sliezsko a pričlenil ho späť k Čechám. Hlboký vnútorný úpadok Poľska trval do polovice 14. storočia. Až poslední Piastovci, najmä Kazimír Veľký, vybudovali z Poľska opäť jednotný štát s centrálnou mocou.

Samova ríša
V 6. a 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace na našom území nájazdmi Avarov. Príslušníci tohto kočovného kmeňa prepadávali osady, rabovali, plienili. Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a povstali proti svojim utláčateľom. Do bojov na strane našich prapredkov sa zapojil aj franský kupec Samo so svojou družinou. Samo sa
narodil okolo roku 600 a pochádzal z oblasti dnešného Paríža. Jeden z prameňov tvrdí, že bol keltského pôvodu, iný tvrdí, že pôvodom bol Slovan. S početnou obchodnou karavánou, ktorá bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane a potom aj bojoval po ich boku. Prejavil sa ako udatný vojak. Vo Fredegarovej kronike sa píše: „Preukázal takú veľkú schopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom“. Tento prvý známy panovník na našom území vládol 35 rokov a vybojoval veľa víťazných bitiek proti Avarom i proti Frankom. Pamätná je bitka proti franskému kráľovi Dagobertovi I. pri Vogastisburgu roku 631, teda asi 11 rokov od založenia Samovej ríše, keď sa po trojdňovej bitke nepriateľské vojsko dalo na bezhlavý útek. Samo mal asi 12 žien a 37 detí, čo svedčí o jeho náklonnosti k pohanstvu. Umrel roku 658. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Môžeme teda tvrdiť, že Samova ríša bola len nadkmeňovým zväzom spájaná silnou osobnosťou panovníka.

Pravdepodobne zahŕňala juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska. Napriek krátkej existencii to bola obrovská ríša. Jej centrom boli s najväčšou pravdepodobnosťou nížiny v povodí dolného toku Moravy a stredného Dunaja.

Slováci po zániku Veľkej Moravy

Maďarské kmene obsadili celé územie Dunajskej kotliny. Centrálnu polohu zaujal kmeň Maďarov na čele s kniežaťom Arpádom, ktorý viedol hlavné boje so Slovienmi i Bavormi na prelome 9. a 10. storočia. Po Arpádovej smrti v roku 907 sa upevnilo postavenie jednotlivých kmeňových náčelníkov, ktorí vládli samostatne. Až okolo roku 970 sa ústredným kniežaťom stal Gejza. Podarilo sa mu obmedziť moc kmeňových náčelníkov a budovať centralizovaný štát.
Po zničení VM Maďari podnikali časté koristnícke výpravy do okolitých krajín, čo ukončila až bitka na rieke Lech pri Augsburgu roku 955, kde Maďarov porazil nemecký cisár Oto I. s podporou českých vojsk. Maďari touto porážkou museli prejsť na usadlý spôsob života – pastierstvo, roľníctvo.
Príchod starých Maďarov do Dunajskej kotliny narušili pôvodne súvislé slovienske osídlenie medzi Dunajom, Tisou, v Zadunajsku a na Slovensku. Obyvatelia Slovenska stratili bezprostredný kontakt s južnými Slovanmi i Moravanmi, ktorí sa stali súčasťou českého štátu. Najneskôr od začiatku 10. storočia už môžeme hovoriť o Slovákoch, a nie o Slovienoch, ktorí v predchádzajúcom období predstavovali etnicky i jazykovo oveľa širšie územie ako vlastní obyvatelia Slovenska – Slováci.
V druhej polovici 10. storočia sa v Zadunajsku koncentrovala moc v rukách kniežaťa Gejzu pochádzajúceho rodu Arpádovcov. Okolo roku 970 si podrobil ostatných kmeňových náčelníkov za pomoci nemeckých rytierov i domácich slovenských veľmožov, ktorí sa k nemu pridali. Sobášom s dcérou sedmohradského kniežaťa si podmanil aj Sedmohradsko. V Nitriansku dosadil svojho mladšieho brata Michala, po jeho násilnej smrti dal nitriansky údel synovi Štefanovi (995). Gejza pozval do Uhorska bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo. Pôsobil tu aj prvý pražský biskup Vojtech. Bavorskí misionári pokrstili Gejzu i jeho syna Vajka, ktorý prijal meno Štefan. Po Gejzovej smrti roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom. S podporou cisára Otta III. a pápeža Silvestra II. sa Štefan v roku 1000 stal prvým uhorským kráľom. Začiatkom 11. storočia poľský panovník Boleslav Chrabrý obsadil Slovensko až po Dunaj. Roku 1018 sa dohodol so Štefanom I. a vzdal sa nárokov na slovenské územie. Odvtedy až do roku 1918 patrilo Slovensko do Uhorského kráľovstva.
Štefan I. (1000 – 1038) bol horlivým christianizátorom.

Zriaďoval fary a biskupstvá. Udelil majetky benediktínskemu kláštoru na Zobore. Zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré nadväzovalo na starú cirkevnú organizáciu z čias Veľkej Moravy. Krajinu rozdelil na župy, ktorých centrami boli hrady vybudované na starších veľkomoravských hradiskách (Blava, Nitra...). Na čele žúp – komitátov stáli župani menovaní kráľom. Niektoré župy sa členili na menšie správne jednotky – hradské obvody, ktorých počiatky siahajú do veľkomoravských čias.
Po Štefanovej smrti(1038) sa rozpútali nástupnícke boje, do ktorých zasahovali nemeckí panovníci Henrich III. a Henrich IV., ktorí v polovici 11. storočia podnikli niekoľko výprav do Uhorska. Podporovali tých uchádzačov o uhorský trón, ktorí boli ochotní uznať vazalský vzťah a podriadiť Uhorsko Rímskonemeckej ríši. Proti nim stáli stúpenci nezávislosti Uhorska od tejto ríše. Kráľ Ondrej I. udelil mladšiemu bratovi Belovi v roku 1048 vojvodský titul a zriadil Nitrianske údelné vojvodstvo. Patrilo sem celé Nitriansko, stolice na východnom Slovensku a v Biharsku, spolu 15 žúp – komitátov, čo bola tretina kráľovstva. Belo mal značne nezávislé postavenie, razil vlastné mince s vyšším obsahom striebra ako kráľovské, mal vlastné vojsko a robil samostatnú politiku. Nadviazal aj styky s Byzantskou ríšou. Podobné postavenie mali aj ďalší nitrianski vojvodovia Gejza a Ladislav, ktorí sa neskôr stali kráľmi. Ladislava I. za jeho zásluhy o cirkev vyhlásili za svätého.
Ladislavov nástupca Koloman (1095 – 1116) sa snažil obmedziť právomoci nitrianskych vojvodov. Roku 1105 odňal Nitrianske vojvodstvo mladšiemu bratovi Álmošovi, atak zanikla táto inštitúcia ako samostatný údel mladších príslušníkov arpádovského rodu. Nitrianske vojvodstvo od počiatku slúžilo ako nárazníkové územie proti vpádom zo severu a západu, podobne ako pohraničné marky u Frankov a v Rímskonemeckej ríši. V 10. storočí a v prvej polovici 11. storočia nebolo súčasťou Nitrianskeho vojvodstva celé územie Slovenska. Maďarskí náčelníci a potom králi ho len postupne dobýjali. Obsadzovanie Slovenska sa skončilo za Ladislava I. na konci 11. storočia. V priebehu 12. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie na juhu, čím ohrozilo záujmy Byzantskej ríše a Benátskej republiky. Súčasne prebiehali zápasy o trón medzi príslušníkmi arpádovského rodu. Tieto zápasy sa skončili nastúpením kráľa Bela III. (1173- 1196), ktorý robil úspešnú domácu i zahraničnú politiku.

Napriek spojenectvu s Byzantskou ríšou vydobyl od nej územia v Srbsku i Bulharsku, dalmátske mestá prinútil uznať uhorskú zvrchovanosť a dočasne okupoval aj Haličske kniežatstvo. Udržiaval dobré styky s pápežskou kúriou. Západ Ondreja II. so šľachtou

Začiatok 13. storočia bol poznamenaný vzájomnými roztržkami medzi synmi Bela III. Imrichom a Ondrejom, ktoré sa skončili nástupom Ondreja II. na uhorský trón (1205-1235). Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, čím značne vyčerpával kráľovskú pokladnicu. To vyvolalo odpor šľachty a cirkvi. Všeobecná nespokojnosť šľachty s politikou kráľa vyvrcholila v roku 1222, čo donútilo Ondreja II. vydať Zlatú bulu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta nemusela bojovať za hranicami, iba pri obrane krajiny. Ak kráľ podnikol zahraničnú výpravu, ktorá trvala viac ako tri mesiace, musel šľachticom platiť žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom. Izmaelitov a Židov nesmel ustanoviť do funkcií županov mincových a soľných komôr, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). V tom istom roku kráľ vydal výsady v prospech cirkvi, ktoré oslobodili duchovenstvo od platenia daní a vyňali ho z kompetencie svetských súdov. Neplatenie daní a právo odporu boli výsady, o ktoré sa uhorská šľachta opierala až do zrušenia feudálnych privilégií roku 1848.
Ani vydanie Zlatej buly neodstránilo rozpory medzi kráľom a šľachtou. Kráľovič Belo ešte za života svojho otca sa snažil prinavrátiť rozdané kráľovské majetky do rúk kráľovskej komory. V tejto politike pokračoval aj ako kráľ. Belo IV. (1235-11270) sa ocitol vo veľmi ťažkom postavení, keď v roku 1241 Uhorsko napadli Tatári, ktorí po víťazstvách nad spojenými vojskami ruských kniežat a Polovcov prenikli do strednej Európy.

Tatársky vpád a jeho dôsledky

Šľachta nejavila veľkú ochotu bojovať a Belo postavil proti Tatárom slabé vojsko, ktoré podľahlo v bitke na rieke Slanej (apríl 1241). Kráľ sa zachránil útekom cez Gemer, Nitru a Bratislavu do Rakúska a odtiaľ na dalmátske ostrovy. Koncom apríla 1241 druhý prúd Tatárov vtrhol cez Moravu a plienil najmä juhozápadné Slovensko. V januári 1242 Tatári prekročili zamrznutý Dunaj pri Ostrihome a spojili sa s vojskami, ktoré sa pohybovali v Dunajskej nížine. Ubránili sa iba opevnené hrady, ako BA, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V lete 1242 Tatári dostali správu o smrti veľkého chána Ogotaja. Keďže nástupníctvo si nárokoval aj chán Batu, ktorý velil tatárskym vojskám v Uhorsku, Tatári náhle odtiahli na východ. Zanechali za sebou zničenú a spálenú krajinu.

Polia ostali neobrobené, a tak vypukol hladomor. Okrem toho západné Slovensko napadol rakúsky vojvoda Fridrich Babbenberský, padol však (1246) v bojoch proti uhorským vojskám. Nm vymrel rod Babenbergovcov. O rakúske dedičstvo sa začalo zaujímať tak Uhorsko, ako aj české kráľovstvo pod vedením silného panovníka Přemysla Otakara II.

Feudálna anarchia

Vláda Ladislava IV. Kumánskeho (1272-1290) bola poznačená bojmi mocenských skupín vysokej šľachty – oligarchov medzi sebou i proti kráľovi. Počas Ladislavovej nedospelosti vládla zaňho matka Alžbeta Kumánska pod jej vplyvom si mladý kráľ osvojil zvyky a spôsob života Kumánov. Za ich pomoci domáce vojská Tatárov vyhnali. No pri náhodnej potýčke v kumánskom tábore ho roku 1290 zavraždili. Posledný kráľ z arpádskeho rodu Ondrej III. (1290-1301) pochádzal z vedľajšej vetvy Arpádovcov a po Ladislavovej smrti prišiel z Benátok do Uhorska. Hoci mal snahu zastaviť celkový rozvrat krajiny, nepodarilo sa mu to. Feudálna anarchia na konci 13. storočia dosahovala vrchol. Veľkí feudáli si vytvárali bojové družiny zložené zo strednej a nižšej šľachty.
Ondrej III. hľadal oporu v nižšej šľachte. Tá sa v priebehu 13. storočia sformovala z kráľovských služobníkov viazaných vojenskými povinnosťami ku kráľovským hradom (jobagióni), slobodných obyvateľov a bojovníkov, ktorí získali zásluhy v kráľovskom vojsku a boli povýšení do zemianskeho stavu aj s udelením menších pozemkových majetkov. Stredná a nižšia šľachta získala už v roku 1267 právo vysielať na snemy 3-4 zástupcov z každej stolice. Na konci storočia kráľ nariadil, aby si šľachta v stoliciach spomedzi seba volila štyroch sudcov – slúžnych, ktorí sa stali predstaviteľmi stoličnej správy nielen v súdnej, ale aj administratívnej oblasti. Na konci 13. storočia sa začala pretvárať kráľovská župa – komitát na šľachtickú stolicu. Na čele stolice stál župan menovaný kráľom. Podžupana a slúžnych si volila šľachta na stoličných zhromaždeniach (generálnych kongregáciách).
S pomocou Matúša Čáka a ďalších šľachticov sa Ondrejovi III. podarilo vyhnať Rakúšanov zo západného Slovenska, ktoré predtým vrátane Bratislavy obsadili. Keď Bratislavu v decembri 1291 vrátili Uhorsku, Ondrej III. jej udelil mestské privilégium. Nemohol dokončiť konsolidáciu Uhorska, pretože v januári 1301 neočakávane zomrel (pravdepodobne bol otrávený). Ním vymrel rod Arpádovcov a začali sa boje o uhorské kráľovstvo.










































Veľkomoravská ríša

Úvod

Začiatkom 9.

storočia, po zvrhnutí nadvlády Avarov, v oblasti riek Moravy a Dyje sa utvorilo moravské a v nížine medzi Matrou a Malými Karpatmi nitrianske kniežatstvo. V moravskom kniežatstve vládol kniežací rod Mojmírovcov, v nitrianskom knieža Pribina. Tieto kniežatstvá sa stali základom prvého západoslovenského štátneho útvaru, ktorý byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos nazval Veľkou Moravou.
Okolo roku 830 prijalo moravské aj nitrianske kniežatstvo kresťanstvo. V Nitre bol tiež postavený najstarší písomne doložený kostol. Roku 833 obsadil nitrianske kniežatstvo moravský knieža Mojmír a tým položil základy Veľkej Moravy. Knieža Pribina našiel útočište u východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, od ktorého dostal Zadunajské kniežatstvo. Knieža Mojmír I. sa usiloval odstrániť nadvládu Franskej ríše. Preto v roku 846 vtrhol kráľ Ľudovít Nemec na Moravu, zosadil knieža Mojmíra I. a dosadil jeho synovca Rastislava.

Počiatky Rastislavovej vlády

Po nastúpení na moravský kniežací stolec Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. Budoval systém opevnených hradísk, ktoré v prípade franského útoku mali slúžiť obyvateľom ako útočisko. Na Morave nachádzali azyl utečenci z Východofranskej ríše. Keď Rastislav podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil (855) proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom nato, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boji s Moravanmi zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi. Boje s Východofranskou ríšou však pokračovali.

Misia Konštantína a Metoda

Na územie Pribinovho i Mojmírovho kniežatstva už dávnejšie prichádzali misionári z Franskej ríše (najmä zo salzburskej a pasovskej diecézy), aby tu šírili kresťanstvo. Ďalší misionári prichádzali z Istrie v severnej Dalmácii a zo severného Talianska. Svedčia o tom slová Rastislavovho posolstva byzantskému cisárovi Michalovi III.: „...a prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične...“
Rastislav si uvedomoval, že prijatím kresťanstva z nemeckých oblastí bude jeho ríša závislejšia od východofranských panovníkov, a preto požiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie vierozvestov ovládajúcich slovanský jazyk. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej (salzburskej) cirkevnej provincie.

Preto sa Rastislav v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý vyslal na Moravu dvoch učených bratov, Konštantín a Metoda.
Konštantín a Metod prišli na Moravu v lete 863. Hneď po príchode založili učilište na výchovu kňazov, na ktorom okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Predpokladá sa, že učilište bolo na Rastislavovom dvore alebo v jeho blízkosti (Mikulčice alebo Staré Město pri Uherskom Hradišti). Keďže Konštantín a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Preto sa v polovici roku 867 vybrali do Ríma. Po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa. Ten pripojil k ich sprievodu ďalších 50 žiakov čakajúcich na vysvätenie.
Keď bratia prišli do Benátok, vo verejných dišputách obhajovali sloviensku liturgiu proti trojjazyčníkom.
V Benátkach sa zdržali asi tri mesiace. Je možné, že ešte uvažovali aj o ceste do Konštantínopola, ak by cesta do Ríma nebola úspešná. Tu ich zastihlo pozvanie pápeža Mikuláša I. Keďže medzitým zomrel, prijal ich nový pápež Hadrián II. Priniesli mu ostatky pápeža Klementa I. (92 – 101), ktoré objavili pri Chersone. Po preskúmaní bohoslužobných kníh napísaných v slovienskom jazyku ich pápež schválil symbolickým položením na oltár baziliky Santa Maria Maggiore na Vianoce 867.
Počas pobytu v Ríme Konštantín chorľavel. Vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Metoda a niekoľkých učeníkov vysvätili za kňazov. Metod sa vracal na Veľkú Moravu s poverením cirkevného učiteľa, ktoré bolo adresované Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Po príchode do Blatenského kniežatstva Koceľ Metoda presvedčil, aby sa vrátil do Ríma a získal od pápeža vyššie cirkevné svätenie a poverenie. Na prelome rokov 869 a 870 pápež Metóda vysvätil za biskupa a súčasne ho menoval arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Na Veľkej Morave však prepukla vojna s Východofranskou ríšou. Po vzájomnom konflikte Svätopluk vydal Rastislava nepriateľom a sám upadol do zajatia. Metod o tom nevedel a pri návrate na Veľkú Moravu ho zajali vojaci bavorských biskupov a uvrhli do väzenia v Regensburgu.

Vnútorné boje na Veľkej Morave

Ľudovít Nemec v auguste 869 podnikol výpravu proti Veľkomoravskej ríši. Napriek rozsiahlemu plieneniu nechráneného vidieka nebola úspešná. Pramene hovoria o obliehaní najlepšie opevneného Rastislavovho hradu (pravdepodobne Devína). Druhý prúd franských vojsk podvedením Karolmana napadol územie Slovenska, ktoré bránil Svätopluk. Po uzavretí prímeria došlo k dohode Karolmana so Svätoplukom, čo Rastislav považoval za zradu. Chcel Svätopluka zajať.

Ten však, naopak, zajal Rastislava a v máji 870 ho vydal Karolmanovi. Rastislava odvliekli do Regensburgu, kde ho súdili, oslepili a vo väzení aj zomrel. Bavori Svätoplukovi nedôverovali a takisto ho uvrhli do väzenia. Karolman obsadil Veľkú Moravu a za správcov vymenoval grófov Engelšalka a Viliama. Obyvateľstvo sa proti votrelcom vzbúrilo pod vedením kňaza Slavomíra, ktorý pochádzal z domácej mojmírovskej dynastie. V lete 871 Karolman znovu poslal vojsko na Veľkú Moravu na čele so Svätoplukom, ktorý sa medzitým očistil z podozrení. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom, prešiel na stranu povstalcov a v boji porazil bavorské vojsko, ktoré sám na Veľkú Moravu priviedol. V bitke padli aj Engelšalk a Viliam. Útoky Bavorov pokračovali ajv nasledujúcich rokoch, Svätopluk ich však odrazil. Napokon v roku 874 kráľ Ľudovít Nmec uzavrel so Svätoplukom vo Forcheime mier. Svätopluk sa síce zaviazal platiť ročný poplatok a zachovávať vazalský vzťah k Východofranskej ríši, tým však získal neutralitu. Využil ju na upevnenie vnútorného postavenia i na výboje do Potisia, Malopoľska a Sliezska.

Šírenie kresťanstva a kultúry na Veľkej Morave

Arcibiskup Metod sa na zákrok pápežskej kúrie dostal v roku 873 z bavorského väzenia. Ujal sa správy svojej diecézy. Metod sa takisto stal predstaveným nielen domácim , ale aj nemeckým kňazom, ktorí pôsobili na našom území. Z toho vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi obviňovali Metoda, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápežskej kúrie. Na pozvanie pápeža Metod odišiel do Ríma a tu obhájil liturgiu v domácom jazyku. Pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae tuae, v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice, schválil liturgiu v jazyku Slovienov, na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa. Otom, že Svätopluk nebol stúpencom slovienskej liturgie, svedčí aj tá časť buly, kde pápež povoľuje Svätoplukovi liturgiu v latinskom jazyku, ak si to on a jeho dvor budú priať.
Úspechy pri šírení kresťanstva a kultúry na našom území dosiahlo učilište, ktoré založili Konštantín a Metod pri kniežacom dvore. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom a za podpory Svätopluka útočili na Metoda a na domácich kňazov. Wiching krátko pred Metodovou smrťou odišiel do Ríma a dosiahol u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej liturgie. Keďže medzitým Metod zomrel (885), Wiching sa po návrate z Ríma so súhlasom Svätopluka ujal vedenia moravskej cirkvi. Tých domácich kňazov, ktorí sa nechceli vzdať slovienskej liturgie, uväznili alebo vyhnali (886).

Bol medzi nimi aj Gorazd, ktorého si Metod vyhliadol za svojho nástupcu. Pápežská kúria ho však nepotvrdila. Metodovi učenci sa uchýlili do Bulharska a v kláštore pri jazere Ochrid pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva v šírení kultúry. Časť z nich odišla do Čiech, do Chorvátska a Dalmácie.
Okrem Gorazda, Angelára a Nauma sa v prameňoch spomína Kliment, ktorý po smrti Metoda pravdepodobne spracoval jeho životopis ešte na Veľkej Morave. Mocenský rozmach Veľkej Moravy a jej pád

Obdobie mieru s Východofranskou ríšou Svätopluk využil na výboje do susedných slovanských území. V 70. – 80. rokoch obsadil Vislansko (územie Malopoľska okolo Krakova) a odňal územie na ľavom brehu rieky tisy Bulharom, zmocnil sa soľných baní v Sedmohradsku. Využil rozbroje medzi markgrófmi Východofranskej ríše a obsadil bývalé Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo (833). Tieto výboje viedli k nepriateľstvu s Východofranskou ríšou. Pri dočasnom zmierení východofranský panovník Arnulf súhlasil s tým, aby Svätopluk pripojil k svojej ríši Čechy a územie Lužických Srbov (890). Ani to však neodstránilo napätie medzi Arnulfom a Svätoplukom. V tom čase Wiching opustil Svätopluka a prešiel na Arnulfov dvor (891). Roku 892 napadla Východofranská ríša Veľkú Moravu, pričom spojencami Arnulfa sa po prvý raz stali kočovné kmene Maďarov.
Ukázalo sa, že Veľkomoravskú ríšu pospolu udržiavala iba silná osobnosť panovníka. Okrajové, novopripojené územia sa po smrti Svätopluka(894) snažili odtrhnúť. Kniežatá českých kmeňov sa na sneme v Regensburgu (895) podriadili kráľovi Arnulfovi. To isté urobili o dva roky aj Lužickí Srbi. Najväčšiu hrozbu pre Veľkomoravskú ríšu znamenal vpád Maďarov do Podunajskej nížiny (896), ktorí pod tlakom Pečenehov opustili svoje sídla v okolí Dnestra. Od začiatku 10. storočia sústavne ohrozovali východnú časť Veľkomoravskej ríše, t. j. dnešné Slovensko. Na svojich výpravách prenikali aj na bavorské územie a do severného Talianska. Arnulf využíval vnútorné rozpory medzi bratmi Mojmírom II. a Svätoplukom II., ktoré vyústili do otvorených bojov. Bavorské vojská v roku 899 vyslobodili Svätopluka z Mojmírovho zajatia a odviedli ho do Bavorska.
Maďarské kmene pod vedením náčelníka Arpáda obsadili priestor Podunajskej nížiny (približne dnešného Maďarska), vyplienili Panóniu a svoje výpravy zamerali proti jadru Veľkomoravskej ríše i proti Bavorom. V bojoch s Maďarmi zahynul (pravdepodobne v rokoch 904 – 906) nitriansky knieža Svätopluk II.
O zániku Veľkomoravskej ríše nemáme žiadne priame údaje.

V júli 907 v trojdňovej bitke neďaleko Bratislavy Maďari porazili bavorské vojská a na polstoročie zanikla Východná marka. O účasti veľkomoravských vojsk sa v tejto bitke nehovorí a historici predpokladajú, že v tom čase už na Veľkej Morave neexistovala centrálna moc, ktorá by mohla zasiahnuť do bojov. Údaj z roku 907 je zaujímavý aj tým, že sa tu prvý raz spomína Bratislava ako Brezalauspurc alebo Braslavespurch.