1. Viedenská arbitráž (2.11.1938)
Viedenská arbitráž znamená rozhodnutie veľmocí o územnom oklieštení Slovenska v prospech Maďarska. Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z dní 29.-30. septembra 1938 rozhodla o odstúpení územia Sudet v československom štátu s prevažnou väčšinou nemeckého obyvateľstva Nemecku.
Obsahovala dodatok, podľa ktorého Československá republika dostane medzinárodné garancie svojich hraníc až vtedy, keď uspokojí aj územné požiadavky Poľska a Maďarska
Rokovania medzi čs. a maďarskou delegáciou prebiehali od 9. októbra. Čs. delegáciu viedol podľa poverenia pražskej vlády predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso, jej členmi boli minister pravosúdia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a Podkarpatskú Rus zastupoval Ivan Parkányi. Maďarskú delegáciu viedol minister zahraničných vecí Karoly Kánya a Pál Tekeli.
Maďarská vlády chápala revíziu hraníc ako „odčinenie krivdy“ spôsobenej maďarskou Trianonskou zmluvou zo 4. júna 1920. Žiadala, aby Československo odstúpilo územie južného Slovenska.
Keďže zúčastnené strany sa pre ultimátny postoj Maďarska nedohodli, dostali sa k slovu arbitri – Nemecko a Taliansko.
Nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop sa rozhodol upraviť hranice medzi ČSR a Maďarskom 2. novembra 1938. Slovensko muselo Maďarsku odstúpiť územia. Slovensko stratilo Košice, Rožňavu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Levice, Komárno, Nové Zámky, Štúrovo a Dunajskú Stredu.
Arbitrážne rozhodnutie bolo ďalším pokusom vyriešiť pálčivú otázku národnostných menšín v Strednej Európe zmenou štátnych hraníc, čo len prispelo k zhoršeniu vzťahov medzi národmi v tomto regióne.
Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku nasledovala 30. augusta 1940 tzv. „druhá Viedenská arbitráž“, v ktorej Maďarsko získalo od Rumunska Sedmohradsko.
Dohoda o prímerí medzi Maďarskom a spojencami z januára 1945 vyhlásila obidve Viedenské arbitráže za neplatné. Toto rozhodnutie potvrdila mierová zmluva s Maďarskom uzavretá 10. februára 1947 na mierovej konferencii v Paríži.
2. Žilinská dohoda (6.10.1938)
Žilinská dohoda je dokument zo dňa 6. októbra 1938, v ktorom sa na podnet Hlinkovej slovenskej ľudovej strany aj iné politické strany postavili za autonómiu Slovenska v rámci ČSR.
Zrodila sa po prijatí Mníchovskej dohody v atmosfére oslabenia centralistického štátu a hrozby straty južného Slovenska v prospech Maďarska. Dohodu prijali 6. októbra 1938 po vyhlásení Žilinského manifestu.
Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – Agrárnej strany – mali k jej návrhu pripomienky. Žiadali, aby poslanec a podpredseda HSĽS Jozef Tiso bol poverený zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako definitívne riešenie. Jozef Tiso s návrhom súhlasil. Tým si agrárnici v prvej vláde autonómneho Slovenska zabezpečili dve ministerské kreslá.
Žilinskou dohodou si zástupcovia politických strán osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol predložený v pražskom parlamente a publikovaný v denníku Slovák 5. júna 1938.
Vládna a výkonná moc na Slovensku sa mala okamžite odovzdať do rúk autonómnej slovenskej vlády.
Za Agrárnu stranu dohodu podpísali Pavol Templanský, Ján Ursíni, Ján Petrovič, Ján Lichner, Ondrej Devečka, Kornel Stodola, Adolf Šelmec, Jozef Styk a Milan Polák, za Živnostenskú stranu Ján Liška, za československú stranu národnosocialistickú Emil Boleslav Lukáč, za fašistickú stranu Ján Ivák, za SNS Miloš Vančo a Ján Paulíny-Tóth a za HSĽS Jozef Tiso, Karol Sidor, Jozef Budnay, Jozef Sivák, Martin Sokol a Karol Mederly.
Zo Žilinskej dohody boli vylúčené strany s marxistickou ideológiou – KSČ a sociálni demokrati.
3. Vznik Slovenského štátu
13. marca 1939 dostal Jozef Tiso oficiálne pozvanie do Berlína, ktoré po dohode so snemom SR prijal
Hitler mu predložil len dva možné plány budúcej existencie Slovenska. Oznámil mu, že sa rozhodol zlikvidovať zvyšné Česko. Ak sa Slovensko rozhodne pre samostatnosť, Nemecko sa za jeho nezávislosť zaručí.
V opačnom prípade bude ponechané maďarským požiadavkám. Maďarské vojsko sa už v tej dobe združovalo na juhu Slovenska. Tiso musel takéto vážne rozhodnutie konzultovať so snemom.
14. marca 1939 sa Snem Slovenskej krajiny jednohlasne dohodol na vytvorení samostatného Slovenského štátu a zároveň bola zvolená prvá slovenská vláda, ktorej na čele stál ako jej predseda Jozef Tiso, podpredsedom bol Vojtech Tuka, ministrom vnútra Karol Sidor a ministrom národnej obrany sa stal Ferdinand Čatloš.
Slovenský štát vznikol so všetkými atribútmi štátnosti, takisto v roku 1939 bola prijatá aj nová ústava. V danej dobe bol však predovšetkým satelitným zriadením Nemeckej ríše, čím však získal väčšie výhody ako susedný Protektorát Čechy a Morava. Ten vznikol následne po vytvorení Slovenského štátu 15. marca 1939.
V rokoch 1939-1940 akceptovali Slovenský štát viaceré krajiny sveta, ako napr. Nemecko, Vatikán, Taliansko, Švajčiarsko, Španielsko, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko a i., celkovo to bolo de facto 26 štátov.
Slovenský štát bol rozčlenený na 6 žúp (Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Pohronská, Podtatranská a Spišsko-gemerská) a 61 okresov. Hlavný mestom bola Bratislava
4. Príklady slovenského satelitného postavenia voči Nemecku
Slovenský štát vznikol ako jeden z vedľajších produktov politiky nacistického Nemecka. Jeho vznik nebol výsledkom prirodzeného a dlhodobého snaženia slovenskej spoločnosti, ale vznikol pod nátlakom Nemecka.
Fungoval síce ako formálne samostatný a suverénny štát, bol signatárom medzinárodných dohôd, dokonca ho uznalo 26 štátov sveta, ale od začiatku až do konca svojej existencie bol satelitom Nemecka.
Prejavilo sa to najmä v týchto bodoch:
-Rozhodujúcou inštitúciou vplyvu Nemecka na slovenskú vládu bolo nemecké veľvyslanectvo v Bratislave (veľvyslanci h. Bernard, M. von Killinger, H. E. Ludin). Bolo hlavným tlmočníkom želaní a žiadostí nemeckého protektora a neraz zasahovalo aj do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky.
-Nemeckí beráteri (poradcovia) pôsobili postupne na všetkých ministrestvách, úradoch a inštitúciách.
-Najdôležitejšie priemyselné podniky boli zverené pod priamu kontrolu Nemecka, do najvýznamnejších podnikov (napr. zbrojoviek na Považí) boli dosadení nemeckí vojenskí pridelenci.
-Závislosť bola zakotvená v systéme zmlúv. 23. marca 1939 podpísala slovenská vláda tzv. Ochrannú zmluvu (zmluva o ochrannom pomere). Tá zaväzovala slovenskú vládu koordinovať svoju politiku so záujmami a potrebami Nemecka. Ako protihodnotu poskytlo Nemecko Slovensku svoju ochrannú ruku nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a integritou jeho územia.
-V septembri 1939 sa slovenská republika zúčastnila ťaženia proti Poľsku, v r. 1941 zasa nemeckého útoku na ZSSR, takisto vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii.
-Slovenský priemysel sa svojou produkciou orientoval na potreby Nemecka, kam smerovalo až 70 % slovenského exportu.
-Satelitný vzťah sa prejavil aj v neprimeranom stanovení kurzu slovenskej koruny k ríšskej marke 11:1, čo bolo asi 50 % nadhodnotenie marky voči korune. Reálny kurz bol totiž asi 6:1.
V plánoch Berlína predstavovala Slovenská republika „vzorový štát“ malého národa, ktorý mal dokazovať, že ak sa malé národy poslušne podriadia Nemecku, prijmú jeho spojenectvo a obranu, majú šancu na politickú sebarealizáciu.
5. Etapy budovania ľudáckeho režimu
Od jesene 1938 do leta 1940
Hlavné slovo pri budovaní režimu malo konzervatívne krídlo HSĽS. Formovalo sa však aj radikálne fašistické krídlo HSĽS, ktoré zatiaľ iba zbieralo sily na sústredený útok.
Dobová propaganda dávala tomuto obdobiu prívlastok „usmievavé Slovensko“. Vo vládnych kruhoch prevládala ilúzia o vytvorení liberálneho autoritatívneho režimu, ktorý bude vyhovovať väčšine občanov Slovenska a bude ho akceptovať aj nacistické Nemecko.
Na jar 1940 dokonca na ministerstve zahraničných vecí vznikla ilúzia o liberalizačnom trende v zahraničnej politike, keď minister zahraničných vecí F. Ďurčanský koketoval s myšlienkou neutrality Slovenska.
Vzhľadom na okolnosti, za akých Slovenská republika vznikla a vzhľadom na jej satelitný vzťah k Nemecku, to však bolo nereálne.
Budovanie autoritatívneho režimu pokračovalo degeneráciou skutočných funkcií Snemu Slovenskej republiky. Moc sa viditeľne koncentrovala v rukách vlády. Parlamentné zákony boli nahradené vládnymi nariadeniami.
Vláda začala s tzv. riešením židovskej otázky, teda so systematickou hospodárskou, politickou a občianskou diskrimináciou židovských obyvateľov.
Na základe týchto opatrení židia nesmeli byť štátnymi zamestnancami či dokonca vykonávať niektoré povolania. Takisto začal proces arizácie, čo je prevod židovských podnikov do rúk kresťanov.
No prezident Tiso však mohol niektorým židovským obyvateľom udeliť milosť a tým ich ponechať na pôvodných pracoviskách, napr. keď boli nepostrádateľnými pre niektorú z oblastí verejného života.
Naplno rozbiehali svoju činnosť Ústredňa štátnej bezpečnosti a ilavský koncentračný tábor.
Od augusta 1940 do konca augusta 1944
Táto doba bola poznamenaná nástupom radikálneho krídla HSĽS. Tá sa začala po slovensko-nemeckých rokovaniach v Salzburgu v dňoch 27.-28.7.1940, na ktorých najvyšší predstavitelia ríše otvorene prejavili svoju nespokojnosť so slovenskou politikou a úplne nediplomaticky nadiktovali uskutočnenie dôležitých personálnych zmien v slovenskej vláde. Z vlády vypadol F. Ďurčanský a jeho dva kľúčové rezorty ministerstvo zahraničných vecí a vnútra obsadili Vojtech Tuka a Alexander Mach.
Personálne zmeny mali byť predpokladom zásadnej zmeny politického režimu podľa nacistického vzoru. Začiatok tejto etapy sa vyznačoval razantným a nekompromisným nástupom radikálnych fašistických síl na čele s V. Tukom a A. Machom. Tí sa chystali novelizovať ústavu, hovorili o likvidácii Snemu Slovenskej republiky a „riešení“ židovskej otázky podľa nemeckého vzoru.
Obdobie od jesene 1940 do leta 1942 možno obrazne charakterizovať ako obdobie „démona súhlasu“ s postupujúcou totalizáciou a fašizáciou režimu.
Fašizácia režimu zasiahla v tomto období všetky oblasti verejného života, ako napríklad:
-Najdôležitejšie sa uplatnila v tzv. riešení židovskej otázky (pozri str. 9 )
-Zostrila sa perzekúcia odporcov režimu a cenzúra.
-Snem delegoval svoje právomoci na vládu.
Po prvom šoku sa však konzervatívne krídlo stihlo rýchlo skonsolidovať, prispôsobiť novej situácii a prejsť do protiútoku. Na jeho stranu sa nakoniec postavilo aj nacistické Nemecko. Preň bolo hlavným problémom udržať na Slovensku pokoj, poriadok, plynulú hospodársku činnosť v prospech ríše a primeranú mieru kolaborácie. A to vedelo oveľa primeranejším spôsobom zabezpečiť práve Tisovo konzervatívne krídlo, ktoré sa mohlo opierať aj o schopnejšie a kvalifikovanejšie sily ako radikáli. Potvrdením víťazstva konzervatívcov bolo prijatie vodcovského princípu v roku 1942.
Radikálnofašistické krídlo HSĽS sa začalo rozkladať. Značná časť jeho prívržencov (vrátane V. Tuku) kompromitovaná defraudačnými a politickými aférami bola vyradená z politického života. Radikáli zostali bez podstatnejšieho vplyvu na vnútropolitický život.
Od roku 1943 prežíval režim Slovenskej republiky svoju ustavične sa prehlbujúcu krízu, ožívali opozičné nálady a intenzívneli odbojové akcie. Stále častejšie sa objavovali úvahy o konci vojny.
Od septembra 1944 do apríla 1945
Toto obdobie sa dá nazvať ako obdobie agónie ľudáckeho režimu. Je to aj zároveň časovo najkratšia, ale aj najkrutejšia etapa. Profil režimu určovalo Nemecko, ktorého vojenské jednotky okupovali územie Slovenska. Režim sa opäť posunul k fašisticko-totalitným metódam.
Propaganda proti domácim „zradcom národa“, čechoslovákom, Čechom, židom, či židoboľševikom mala doslova pogromistický charakter. Židovské transporty do koncentračných táborov opäť opúšťali územie Slovenska.
Politický systém
Politický systém 1. Slovenskej republiky sa odvíjal od Ústavy, ktorú prijal Snem Slovenskej republiky 21.7.1939. Skutočnú moc mala v rukách HSĽS. Vládnuce postavenie HSĽS bolo zakotvené aj v Ústave. Totiž § 58 hovorí, že „slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty)“.
Najvyššie stranícke a štátne funkcie boli kumulované v rukách tých istých osôb, t. z., že na najvyšších straníckych a vládnych postoch boli rovnakí ľudia. HSĽS tak profitovala ako štátostrana. Disponovala vlastnými monopolnými organizáciami: Hlinkovou gardou a Hlinkovou mládežou, ktoré boli vytvorené podľa vzoru nacistického Nemecka a jeho vodcu Adolfa Hitlera. Za predsedu HSĽS bol v októbri 1939 zvolený Jozef Tiso.
HSĽS bola jedinou povolenou slovenskou politickou stranou. Popri nej však existovali politické strany národnostných menšín: Deutsche Partei pod vedením F. Karmasina a Maďarská strana na Slovensku vedená J. Eszterházym.
Zákonodarná moc
Snem Slovenskej republiky
Podľa Ústavy mal Snem Slovenskej republiky 80 poslancov volených na 5 rokov. Za celé obdobie existencie Slovenskej republiky sa však parlamentné voľby neuskutočnili, hoci boli pôvodne plánované na rok 1943. Slovenská republika teda „zdedila“ svoj parlament ešte z obdobia Česko-slovenskej republiky z volieb v decembri 1938. Od začiatku dochádzalo k degradácii jeho právomocí, ktoré boli väčšinou delegované na vládu. Najdôležitejšie politické rozhodnutia sa uskutočňovali na mimoparlamentnej pôde. Predsedom snemu bol J. Sokol.
Výkonná moc
PrezidentPrezidenta republiky volil Snem na obdobie 7 rokov. Voľba prvého prezidenta Slovenskej republiky sa uskutočnila 26.10.1939. Za prezidenta bol zvolený J. Tiso, ktorý dovtedy zastával funkciu predsedu vlády (nahradil ho V. Tuka). Špecifikum prezidentskej funkcie vyplývalo v Slovenskej republike z toho, že jej nositeľ bol zároveň predsedom vládnucej HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy a od r. 1942 aj Vodcom slovenského národa. Ako Vodca mohol prezident vydávať dekréty s povahou ústavného zákona, riadil vládu a určoval politiku HSĽS a štátu. Formálne podliehal iba kontrole Štátnej rady.
Výkonná moc
Vláda okrem svojho predsedu mala vláda 8 ministrov. Personálne obsadenie rezortov bolo relatívne stabilné. Prvým predsedom slovenskej vlády bol J. Tiso, ktorého po zvolení do funkcie prezidenta nahradil V. Tuka. Najstabilnejšie bolo obsadenie ministerstva hospodárstva – G. Medrický, financií – M. Pružinský, národnej obrany – F. Čatloš (nečlen HSĽS), dopravy – J. Stano, školstva – J. Sivák a spravodlivosti – F. Fritz. Na poste ministra zahraničných vecí sa vystriedali F. Ďurčanský a V. Tuka, vnútra F. Ďurčanský a A. Mach.
K podstatnej rekonštrukcii vlády došlo v septembri 1944, keď sa režim ocitol v hlbokej kríze a územie Slovenska okupovali nemecké jednotky. Predsedom vlády sa stal Š. Tiso (viedol aj ministerstvo zahraničných vecí a spravodlivosti).
Štátna rada - desaťčlenná Štátna rada mala kontrolovať činnosť prezidenta a dodržiavanie ústavných princípov. Menoval ju však sám prezident. V podstate nedisponovala žiadnymi skutočnými právomocami a ústavným orgánom dávala iba nezáväzné odporúčania.
Odboj a Slovenské národné povstanie
Kríza, ktorú režim prežíval, vytvárala priaznivé podmienky per rôzne formy antifašistického odboja. Opozícia proti režimu Slovenskej republiky sa sformovala do dvoch prúdov:
-Hybnou silou občianskeho odboja boli bývalí agrárnici (J. Ursíny, J. Lettrich, M. Josko). Ich politickým programom sa stala obnova ČSR.
-Komunistický odboj, v ktorom sa angažovali aj K. Šmidke, G. Husák či L. Novomeský, vychádzal z negácie režimu „buržoáznej“ 1. ČSR a smeroval k vytvoreniu režimu podľa modelu ZSSR. Istý čas sa v ňom uvažovalo o vytvorení sovietskeho Slovenska, teda o začlenení Slovenska ako zväzovej republiky do Sovietskeho zväzu. V roku 1943 aj v komunistickom odboji zvíťazila koncepcia obnovy ČSR, ktorá ho zblížila s občianskym odbojom.
-Za akýsi tretí prúd slovenského odboja možno považovať aktivity V. Šrobára, ktorý zostal verný idey československého národa, centralistickej ČSR a orientoval sa na Benešovu exilovú vládu v Londýne.
Koncom roku 1943 sa občiansky a komunistický odboj dohodli na spoločnom postupe v otázkach budúceho usporiadania štátu. Po štvormesačných rokovaniach 25.12.1943 uzavreli Vianočnú dohodu o obnove ČSR na základe rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov a dohodli sa na vytvorení spoločného odbojového orgánu – Slovenskej národnej rady ako reprezentatívneho orgánu slovenského národa, ktorý mal vo vhodnej chvíli prevziať politickú moc a Slovensku.
Od začiatku existencie Slovenskej republiky sa aj v armáde vytvárali odbojové skupiny dôstojníkov, ktoré sa usilovali o obnovu ČSR. Opozičné nálady zosilneli od r. 1943 pod vplyvom udalostí v Taliansku.
Začiatkom roka 1944 vzniklo z podnetu vysokých dôstojníkov ilegálne Vojenské ústredie vedené pplk. Jánom Golianom, ktoré spolu s ilegálnou SNR začalo pripravovať ozbrojené povstanie.
SNP vypuklo 29.8.1944 ako reakcia na vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska a nebolo (v porovnaní s pôvodnými plánmi) koordinované s postupom Červenej armády. Jeho centrom bola Banská Bystrica. Politicky na jeho čele stála SNR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR. Moc na oslobodenom území preberali národné výbory.
Vojenské zložky na čele s J. Golianom vytvorili 1. československú armádu na Slovensku. Jej velenie prevzal Rudolf Viest. Táto povstalecká armáda bola štátmi protihitlerovskej koalície uznaná za spojeneckú armádu, čo malo podstatný vplyv pre povojnový osud Slovenska.
Už 31.8.1944 začali Nemci s prvými vojenskými akciami na potlačenie povstania. Od 18.10.1944 prešli nemecké jednotky do generálnej ofenzívy, 27.10.1944 obsadili Banskú Bystricu a gen. Viest nariadil 1. československej armáde na Slovensku prejsť k partizánskemu spôsobu boja. SNP sa tak skončilo vojenskou porážkou.
Hoci bolo SNP porazené, SNR existovala ďalej. Na oslobodenom území sa stala orgánom s legislatívnou aj výkonnou mocou pre územie Slovenska, keď vytvorila Zbor povereníkov, ktorý fungoval ako slovenská vláda.
6. Zánik Slovenského štátu
Aj napriek prvotnej desorganizácii vypuklo 29.8.1944 SNP, ktoré postupne rozložilo slovenský štát.
8.3.1945 sa slovenská vláda bezvýhradne podriaďuje americkej armáde, čím formálne zaniká Slovenský štát. Vstupom Červenej armády do centrálnej časti štátu je koniec definitívny.
Prezident Tiso uniká do Rakúska, neskôr do Ameriky, kde ho úrady zatknú a odovzdajú obnovenej Československej republike. (pozri str. 12)
7. Židovská otázka
Otázka Židov mala niekoľko etáp. Na Slovensku, kde asimilačné hnutie medzi Židmi bolo menšie ako napríklad v Maďarsku a Česku, boli Židia všeobecne chápaní ako cudzorodý element. Podpísali sa pod tie staršie historické skúsenosti a predsudky, dobové predstavy a nedostatok vzájomnej ústretovosti a poznania. V roku 1940 žilo na Slovensku 88 951 Židov.
Prvé vládne nariadenie, ktoré upravilo postavenie Židov a obmedzovalo ich občianske práva, vyšlo 18.4.1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu a obmedzilo ich účasť v niektorých slobodných povolaniach.
Do septembra 1940 vyšlo celkom 47 vládnych nariadení obmedzujúcich postavenie Židov, väčšina z nich však pripúšťala výnimky. Postupne sa siahalo na ich majetky.
Tieto zákony síce necitlivo zasiahli hospodárske zázemie Židov, úplne ich však nevyradili z hospodárskeho života krajiny. Od marca 1939 do konca roku 1941 opustilo Slovensko 6 194 slovenských Židov.
Zásadný medzník v ich postavení priniesli salzburské rokovania 28.7.1940. Na návrh Adolfa Eichmanna prišiel do Bratislavy Dieter Wisliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich.
Nový predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky.
Dňa 3.9.1940 snem splnomocnil vládu urobiť opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku, podľa ktorého 54 667 osôb vlastnilo majetok za 4 322 239 000 korún, z toho dlžoba na tomto majetku predstavovala 1 134 582 000 korún.
9.9.1941 vyšlo vládne nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex, ktorý vyšiel podľa vzoru norimberských rasových zákonov (1.4.1935). Na znenie kódexu, ktorý sa skladal z 270 paragrafov, dohliadal Hans Globke, tvorca rozsiahlych komentárov k norimberským zákonom.
Pojem „Žid“ definoval podľa rasových kritérií: bola ním osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých rodičov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi bolo zakázané. Židia museli chodiť označení. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda, napr. uzatváraním do ghet. Ghettá boli čisto židovské štvrte.
Prezident Tiso však v kódexe presadil § 25, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia.
Začalo sa pracovať na zakladaní pracovných táborov v Žiline, Novákoch, Vyhniach, Seredi a najznámejšom v Ilave.
Dôverná konferencia nemeckých politikov vo Wansee dňa 20.1.1942 rozhodla o „konečnom riešení židovskej otázky“, a to ich celkovým vyhladením.
Keď Nemecko žiadalo zvýšiť počet slovenských robotníkov na práce do Nemecka, slovenské ministerstvo vnútra na rokovaniach ponúklo ako náhradu za požadované pracovné sily 20 000 Židov za Slovenska.
Na riešenie tzv. židovskej otázky vysťahovaním systematicky vplývalo Nemecko. Vojtech Tuka sa dohodou bez vedomia vlády a prezidenta zaviazal vyviesť Židov.
Deportácie zo Slovenska začali 25.3.1942. Za každého vyvezeného sa vláda zaviazala zaplatiť Nemecku 500 mariek.
Od začiatku židovských transportov do ich skončenia na jeseň 1942 bolo vyvezených asi 58 000 židovských obyvateľov.
8. Hlinkova garda
Hlinkova garda bola polovojenská organizácia (podobná ako v Nemecku SS), ktorá existovala v rokoch 1939-1945, ktorú viedol Karol Sidor. Jej hlavným veliteľom bol však prezident Jozef Tiso.
Bola založená 2.8.1938 v Trnave mladými nespokojnými radikálmi, bez súhlasu HSĽS.
Do začiatku vojny nebola vyzbrojená. Počas vojny plnila bojové a bezpečnostné úlohy, strážnu službu v pracovných táboroch a deportačné misie do koncentračných táborov.
V rámci gardy bolo vytvorených viacero pomocných jednotiek, napr. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré sa zúčastnili na bojoch proti partizánom po vypuknutí SNP.
Členstvo v tejto polovojenskej organizácii bolo dobrovoľné. Zánik gárd nastal po príchode Červenej armády a po retribúciách.
Retribúcie boli mimoriadne ľudové súdy, ktoré súdili zástancov vzniku autonómie Slovenska. Z celkového počtu 20 550 obžalovaných bolo 55 odsúdených na trest smrti, ktorý bol vykonaný v 29 prípadoch.
9. Spoločenský život
V období rokov 1939-1945 bola založená Slovenská národná banka, ktorá mala na starosti stálosť meny a poskytovanie úverov národnému hospodárstvu.
15.6.1939 bol založený Slovenský rozhlas. 7.11.1939 vznikla slovenská filmová účastinná spoločnosť Nástup.
Slovenská vláda prijala uznesenie o vytvorení Slovenského múzea v Bratislave.
V roku 1940 slovenský snem schválil zákon o Slovenskej univerzite. Jej súčasťou sa stala katolícka a evanjelická bohoslovecká fakulta, právnická, filozofická, lekárska a novozriadená prírodovedecká fakulta.
1.5.1941 pri Matici slovenskej v Martine vznikla Slovenská národná knižnica.
Slovenský snem prijal zákon o Slovenskej akadémii vied a umení, ktorej úlohou bolo rozvíjať a organizovať slovenský vedecký život.
10. Hospodársky vývoj
V prvých rokoch vojny slovenské hospodárstvo každoročne narastalo. Vzrastala priemyselná výroba a mizla nezamestnanosť.
Hospodársky prosperovali najmä priemyselné odvetvia strojárske, textilné a potravinárske.
Počas trvania 1. Slovenskej republiky sa vybudovalo 400 kilometrov ciest a železníc a postavilo sa niekoľko vodných elektrární na rieke Váh.
Do Nemecka na sezónne práce odchádzalo každoročne asi 40 000 robotníkov.
Kým v Nemecku sa všetko prispôsobovalo na potrebu nemeckej armády a ich vojenskému priemyslu vrátane zásobovania potravinami, na Slovensku nebola núdza ani o luxusné potraviny.
V rokoch 1943-1944 Nemecko začína prežívať krízu, preto aj obchodovanie so Slovenskom narážalo na problémy, kedy Nemecko nedokázalo Slovensku za tovar platiť.
Slovenská mena bola po švajčiarskom franku druhá najhodnotnejšia mena v Strednej Európe.
11. Jozef Tiso – životopis Vodcu slovenského národa
Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Narodil sa 13.10.1887 vo Veľkej Bytči. Pri krste dostal aj druhé krstné meno Gašpar, ktoré však v budúcnosti vôbec nepoužíval.
Vyrastal v prostredí, kde dominovala náboženská výchova. Členovia rodiny sa často stretávali pri spoločných modlitbách, kde si spolu čítavali životopisy svätých. Jeho starý otec bol kostolníkom, ktorého si veľmi obľúbil, preto je veľmi pravdepodobné, že práve tu v ňom vznikla túžba stať sa kňazom.
Tiso začal svoju cestu za vzdelaním v ľudovej škole. Bol veľmi usilovný a ambiciózny. Patril k najlepším žiakom v triede. Po skončení 6. triedy ľudovej školy odišiel študovať do Žiliny s úmyslom stať sa kňazom.
Roku 1902 prišiel Tiso študovať na vyššie gymnázium do Nitry. Počas štúdia patril k najlepším študentom a maturitu dosiahol s najlepším prospechom. Potom odišiel do viedenského seminára Pazmánuem. Štúdium na Pazmáneu ukončil roku 1910 ako premiant. Ten istý rok ho biskup vysvätil za kňaza.
Do roku 1914 pôsobil na viacerých miestach. Po vypuknutí 1. sv. vojny narukoval ako poľný kurát k 71. pešiemu pluku. Tento peší pluk bol bezprostredne po vyhlásení vojny nasadený na ruský front v Haliči. Tu Tiso spoznal krutú, pred verejnosťou odvrátenú tvár vojny.
Ako poľnému kurátovi mu pripadla úloha utešovať zmrzačených a poskytovať posledné duchovné veci pre umierajúcich vojakov. Toto všetko otriaslo jeho duševnou a nakoniec aj fyzickou stránkou a tak kvôli zdravotným problémom bol z armády prepustený. Po návrate z vojny pôsobil v Nitre na viacerých miestach. Tu píše svoje spomienky na vojnu pod názvom Denník zo severného bojiska, kde môžeme nájsť aj mobilizujúce výzvy v duchu vlastenectva. Podobne vyznievali aj jeho ďalšie články, ktorými prispieval do rôznych miestnych časopisov.
Po vyhlásení ČSR sa Tiso začal zaujímať o politiku. Ako člen Slovenskej ľudovej strany bol po verejnom prejave na zhromaždení mládežníckej organizácie Orol obvinený z používania protičeských výrazov. V prejave poukazoval na krivdy a nepravosti pražského centralizmu voči slovenskému národu. Súd ho odsúdil na 2 mesiace a pokutu 400 korún. Odsedel si 14 dní a bol prepustený na základe amnestie.
V roku 1925 sa Jozef Tiso intenzívne zúčastnil predvolebnej kampane nielen ako rečník na verejných zhromaždeniach, ale opäť aj ako poslanecký kandidát. Voľby pre SĽS dopadli dobre a Tiso sa stal poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Tiso bol zvolený aj vo voľbách v rokoch 1929 a 1935.
V decembri toho istého roku sa mala uskutočniť i voľba prezidenta, v ktorej chcela už HSĽS zohrať úlohu jazýčka na váhach. Tiso bol pri rokovaniach asi iba sprostredkovateľom, rozhodujúce slovo vo voľbe prezidenta mal stále Hlinka. Tiso však Hlinkovu voľbu Beneša ovplyvnil, pretože Beneš ešte pred samotnou voľbou prisľúbil Tisovi, že ak za neho bude HSĽS hlasovať, do roka po svojom zvolení za prezidenta vyrieši slovenskú otázku uskutočnením autonómie, ale Beneš tento svoj sľub nikdy nesplnil.
Rok 1939 sa začal vyhrotením vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Toto vyhrotenie vyvrcholilo 8.3.1939, keď bola vláda na Slovensku prevzatá českými generálmi a slovenská autonómna vláda bola zbavená legitímnosti. 0 3 dni neskôr prezident Hácha vymenoval novú autonómnu vládu na čele s Karolom Sidorom.
Tisa skontaktovali Hitlerovi agenti a ponúkli mu vojenskú pomoc na ochranu autonómie. Tiso s poďakovaním odmietol. 13.3.1939 dostal Tiso od Hitlera pozvánku do Berlína. Po súhlase predsedníctva HSĽS do Berlína išiel.
Tu mu Hitler predostrel svoje požiadavky a žiadal od neho, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska, inak Slovensko padne spolu s Českom. Tiso vyhlásil, že takéto rozhodnutie môže urobiť len slovenský snem. Hitler mu ukázal telegram, v ktorom stálo, že maďarské vojská sa koncentrujú na južných hraniciach Slovenska. Tiso stále trval na zvolaní slovenskému snemu, ktorý musí rozhodnúť. Nakoniec svoju požiadavku presadil a odletel do Bratislavy.
V Bratislave sa konalo mimoriadne zasadnutie slovenského snemu. Program bol nasledovný: K. Sidor podal demisiu, ktorú snem prijal. Hneď na to referoval Tiso o svojom rozhovore s Hitlerom. Snem Slovenskej krajiny sa uzniesol, že je za vytvorenie samostatného slovenského štátu. Dňa 14.3.1939 vznikol samostatný Slovenský štát, deň na to vznikol Protektorát Čechy a Morava.
18.3. sa v Berlíne streto Tiso ako predseda slovenskej vlády s Hitlerom. Hitler od Tisa žiadal prevzatie ochrany Slovenska Nemeckou ríšou a tým vlastne úplné podriadenie sa Nemeckej ríši. Tiso za takýchto podmienok nebol ochotný rokovať a vstal od stola. Hitler nakoniec prehlásil, že je to len žiadosť jeho generálov, o ktorej sa dá rokovať. Výsledkom týchto rokovaní bolo podpísanie tzv. Ochrannej zmluvy (Schutzvertrag). V zmluve sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckom a dalo súhlas k pobytu nemeckých vojsk na časti západného Slovenska.
Dňa 26.10.1939 bol za prezidenta Slovenskej republiky Slovenským snemom jednohlasne zvolený dr. Jozef Tiso.
Tlak Nemecka, podporovaný radikálnym krídlom HSĽS, sa stupňoval. V lete 1940 musel prezident Tiso na priamy Hitlerov nátlak pustiť k moci radikálnych pronemecky orientovaných politikov a musel súhlasiť s vyslaním nemeckých poradcov na Slovensko.
V novembri 1940 sa Slovensko pripojilo k Paktu troch mocností a po účasti vo vojne proti Poľsku sa zúčastnilo i vojny proti ZSSR.
Po zániku Slovenského štátu Tiso uniká do Rakúska, odtiaľ neskôr
do Ameriky, kde ho úrady zatknú a odovzdajú do rúk obnovenej ČSR. Tiso bol postavený pred súd, ktorý ho 15.4.1947 odsúdil na trest smrti.
Rozsudok bol vykonaný 18.4.1947.
