Nástup hitlerovského Nemecka na získanie svetovlády v tridsiatich rokoch znamenal začiatok veľkých zmien v Európe. Do rámca týchto mocensko- politických premien zapadá aj proces likvidácie Československa. Hitler založil celú svoju prípravu na likvidáciu ČSR na predpoklade, že sa Francúzsko a Anglicko nebudú vojensky angažovať pre Československo.
V druhej polovici tridsiatych rokov dostávala dlhodobo pripravovaná expanzia fašistického Nemecka do východnej Európy, najskôr proti susedným štátom, Rakúsku, Československu a Poľsku účelovo zdôvodňovaná národnostnými, rasovými, hospodárskymi, životnými záujmami nemeckého národa, celkom konkrétne vyjadrenie v tajných plánoch hitlerovských vojenských stratégov. Hitlerovské Nemecko vypracovalo niekoľko alternatívnych plánov na vojenské prepadnutie Československa. Zahraničná politika spojencov Československa, veľmocí Anglicka a Francúzska presadzovala ústupky a ústretové kroky k nemeckým požiadavkám.
Vo svojich požiadavkách rátalo Nemecko so súčinnosťou politickej aktivity sudetských Nemcov, ktorí dostávali inštrukcie priamo z ríše prostredníctvom Sudetonemeckej strany, najsilnejšej politickej strany nemeckej menšiny.
Podstatne sa zhoršilo postavenie Československa po okupácii Rakúska nemeckou armádou a jeho pripojením k ríši. Od apríla 1938 začal systematický politický, diplomatický a propagandistický útok proti Československu. Keď v polovici mája 1938 Hitler zhromaždil niekoľko divízií k česko- slovenským hraniciam a súčasne Hitlerova strana začala v pohraničí vyvolávať incidenty, zrážky a ozbrojené demonštrácie, československá vláda vyhlásila mobilizáciu , Hitler musel dočasne ustúpiť.
V letných mesiacoch začali uplatňovať územné požiadavky voči ČSR aj susedné štáty- Poľsko a Maďarsko .
Dňa 29. septembra 1938 sa zišla v Mníchove medzinárodná konferencia vedúcich predstaviteľov Nemecka, Talianska, Anglicka a Francúzska, ktorá rozhodovala o ďalšom osude Československa. Československo na ňu nebolo pozvané. Jeho zástupcovia boli do Mníchova pozvaní len na to, aby si vypočuli rozsudok.
Mníchovská dohoda podpísaná Hitlerom, Mussolinim , Chamberlainom a Daladierom spečatila osud ČSR protiprávnym odňatím jeho pohraničných území, na ktorom žilo vyše 50 % obyvateľov nemeckej národnosti. Stanovila termíny odstúpenia jednotlivých úsekov v čase od 1. do 7. októbra s tým, že nesmú byť premiestňované ani ničené žiadne vojenské ani civilné zariadenia. Vláda mala okrem iného povinnosť do štyroch týždňov prepustiť na ich žiadosť sudetských Nemcov zo svojich ozbrojených zborov a väzňov nemeckej národnosti, odsúdených za politické delikty.
Dňa 30. septembra 1938 vláda na mimoriadnej schôdzi za prítomnosti E. Beneša, prijala podmienky potupného Mníchovského diktátu. Rozhodujúcim dôvodom bola snaha vyhnúť sa vojne s fašistickým Nemeckom, v ktorom by republika zradená a opustená západnými spojencami zostala osamotená. Hrozil jaj aj vojnový konflikt s poľskom a Maďarskom.
Mníchovská dohoda je dokument uzavretý a uplatňovaný v rozpore s normami medzinárodného práva i v rozpore s Ústavou a právnym poriadkom ČSR. Dohoda je preto od samého začiatku neplatná. ČSR nebola účastníkom rokovania, neuzavrela zmluvu, ktorá navyše bola koncipovaná v jeho neprospech. Účastníci dohody jej uzavretím porušili svoje predchádzajúce medzinárodnoprávne záväzky nepoužívať silu alebo hrozbu silou v rokovaniach medzi štátmi. Medzi ČSR a Nemeckom v čase konania mníchovskej konferencie platila rozhodcovská zmluva locarnská zo 16. októbra 1925. Podľa nej sa mal československo – nemecký spor predložiť zmierovacej komisii , ktorá jestvovala.
Československá republika utrpela prijatím mníchovského diktátu obrovské straty územné i hospodárske. Pri realizácii mníchovskej zmluvy Nemecko si vynútilo odstúpenie i ďalších území nad rámec stanovený v Mníchove.
Mníchovská dohoda napokon vstúpil do dejín medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov ako klasický a eklatantný príklad zavrhnutiahodného , protiprávneho konania a dokumentu.
Neplatnosť Mníchovskej dohody uznali najskôr všetky jej signatárske štáty, okrem Nemecka. Veľká Británia tak urobila v nóte Nemecku zo 17.marca 1939, Francúzsko 29.septembra 1944 a Taliansko 26. Septembra 1944. Sovietsky zväz dohodu neuznal nikdy a ako jediný proti nej dokonca protestoval.
Po prijatí Mníchovskej dohody prestala de facto existovať prvá ČSR a na krátky čas ju vystriedala nová, tzv. druhá republika, ktorú možno označiť za čoraz viac infeudovanú nacistickému Nemecku, vo vnútornej politike navyše vykazujúcu silnejúce autoritatívne a fašizačné tendencie.
