Donačná sústava
Pod donačnou sústavou rozumieme súhrn predpisov a právnych pomerov vzťahujúcich sa na šľachtické donačné majetky, udelené na základe ius regii za určité zásluhy. Donačná sústava vznikla v dobe štátu patrimojného, keď najväčšia časť pôdy v štáte patrila panovníkovi. Donácie sa pôvodne poskytovali za tým účelom, aby sa obdarovaný dostal do pomeru podriadenosti a aby vykonával kráľovi vojenské služby. Od 15. stor. šľachtické stavy zavádzali obyčaj, podľa ktorej musel kráľ odúmrtné a z titulu nevernosti skonfiškované majetky znova darovať.
Donátorom, t.j. subjektom oprávneným k udeľovaniu donácii bol pôvodne len panovník, postupe aj kráľovná a palatín a za Hunyadyho aj gubernátor. Predmetom donácie mohli byť:
a)nehnuteľnosti
b)donačné práva
Pôvodne sa poskytoval údelný majetok čisto ako odmena za služby bez hmotnej protihodnoty, hovorilo sa mu čistý údel.
Formálnym spôsobom odovzdania majetku donatárovi bola statúcia (introdukcio).Účinky donácie boli tak v osobnom ako aj v majetkovom pomere. V pomere osobnom bola donácia pre donatára nobilitáciou, t.j. nadobudnutím šľachtictva. V pomere majetkovom znamenala donácia nadobudnutie donačného vlastníctva, ktoré bolo právom dedičným a to obyčajne v potomstve mužskom. Devolučnými titulmi, t.j. dôvodmi, na základe ktorých sa donačný majetok vracal naspäť panovníkovi boli: vymretie rodu a delikt nevery alebo zrady.
Urbariálna sústava
Šľachtická pôda podľa spôsobu užívania sa rozdelila na dva druhy:
-na pôdu panskú (dominikál), ktorú obrábal v svojej réžii sám zemepán
-na pôdu urbársku (rustikál), ktorá, patriac zemepánovi bola ponechaná do užívania urbárnikom, t.j. poddaným.
Poddaný bol len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Povinnosti poddaných voči zemepánom upravili zmluvy, častejšie ale miestne obyčajové právo, neskôr urbáre, t.j. knihy, v ktorých sa tieto povinnosti zapisovali. Súkromné urbárne knihy boli prostriedkom neobmedzenej vlády zemepánov nad poddanými. Až Mária Terézia sa ich odvážila nahradiť úradnými urbármi.
Poznáme tri druhy urbárskeho majetku:
a)urbárske usadlosti – pozostávali z intravilánu (dvor, záhrada a záhumnie – vo výmere 1 jutra) a extravilánu. Extravilán tvorili pozemky – polia a lúky – výmera ktorých sa menila podľa bonity pôdy.
b)Želiarsky majetok – pozostával len z intravilánu, prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval minimálnu mieru extravilánu (1/8 sessie).
c)Domkársky majetok – pozostával len z bytu a najnutnejších vedľajších stavenísk.
Spoločné užívacie právo na pastviny patrilo celej poddanskej obci. Poddaný mal nárok na palivové a stavebné drevo zo zemepanského lesa, právo na zbieranie raždia a suchého odpadového dreva a zbieranie určitých lesných plodov. Poľovné právo a rybolovpatril výlučne zemepánovi.
Urbariálne povinnosti boli tieto:
-peňažné plnenie – každý poddaný, ktorý mal obydlie na urbárskom pozemku, platil ročne jeden zlatý.
-Deviatok – zaviedol zák. čl. 6/1351, ktorý zemepán nemohol odpustiť. Vyberal sa in natura ako devätina úrody z polí a viníc. Pre cirkev odovzdával desiatok z plodov.
-Príležitostné dary – mesačne jedno kurča, ročne dve husi, 12 vajec, na Vianoce jedna vykŕmená ošípaná na 10 usadlostí a jedno teľa na 30 usadlostí.
-Roboty – ich rozsah sa v priebehu stáročí menil – 1 deň týždenne so záprahom, alebo dvojdňová osobná robota. Zmeškanie roboty sa trestalo palicovaním, neskôr peňažitou pokutou. Okrem toho boli vedľajšie povinnosti – tzv. dlhá fúra so záprahom, povinnosť spracovania dreva a rákosu, atď.
Povinnosti kontraktualistov (zmluvných roľníkov) boli upravené zmluvami a obsahovali v podstate tie isté zaviazanosti. Pomer poddanský bol dedičný, a preto sa končil riadne len vymretím rodiny poddaného. Skôr sa skončil len výnimočne, a to odsťahovaním sa poddaného alebo odňatím urbárskeho pozemku.
