Za Bachovho absolutizmu vládnúce vrstvy Uhorska začali budovať nový aparát maďarského národného štátu.

Orgány štátnej moci a správy boli v Uhorsku po vyrovnaní uspôsobené tak, že vo svojom súhrne predstavovali typ buržoázneho štátneho zriadenia s fiktívnou deľbou štátnej moci na vládu, zákonodarstvo a súdnictvo. Orgány št. moci a správy plnili dve základné úlohy:

-slúžiť útlaku roľníctva
-hatiť snahy inonárodných buržoázií zúčastňovať sa na štátnej moci s čím súviselo aj potláčanie národností

Uhorský zastupiteľský systém sa stal hlavným nástrojom udržiavania mocenskej hegemónie maďarskej vládnucej triedy. Zásada zachovania právnej kontinuity zakotvila najvyššie ústavné orgány Uhorska v marcových zákonoch z r. 1848. Na čele vládnej a výkonnej moci uhorského štátu bol korunovaný uhorský kráľ a vykonával ju prostredníctvom tzv. uhorského kráľovského ministerstva a chorvátskeho bána. Spoloční ministri monarchie nesmeli súčasne vybavovať záležitosti niektorej časti monarchie, ale táto zásada sa porušovala v prospech rakúskej časti, zodpovedali sa len panovníkovi.

a) Panovník

Ústavné práva panovníka mu zabezpečovali moc skoro absolutného monarchu. Jeho osoba bola „svätá a nedotknuteľná“. Nebol nikomu zodpovedný a nemohol byť detronizovaný. Panovníkovi okrem výkonu tzv. spoločných vecí, medzi ktoré patrilo právo vysielať a prijímať poslancov, vypovedať vojnu, uzavierať mier a vrchné velenie armády za kontrasignácie spoločných ministrov, zostali aj v oblasti výkony štátnej moci v Uhorsku naďalej vyhradené významné práva ako napr.: udeľovať tituly, vyznamenania, dary, raziť mince, patronátne právo nad cirkvami, uzavrieť zmluvy veľkého majetkového dosahu, menovať zodpovednú vládu a všetkých vyšších štátnych funkcionárov, cirkevných hodnostárov, univerzitných profesorov a pod.

V oblasti zákonodarnej moci mal iniciatívne právo, vláda mohla predkladať parlamentu len také návrhy zákonov, ktoré boli dopredu schválené kráľom. Len panovník mohol zvolať, odročiť, alebo predčasne rozpustiť parlament. V oblasti justície menoval všetkých sudcov, št. zástupcov a verejných notárov. V jeho mene sa vynášali rozsudky, mal právo amnestovať všetky tresty a udeľovať milosť.

Členovia kráľovskej rodiny mali osobitné postavenie. Kráľovská rodina požívala plnú súdnu exempciu. Kráľovná, t.j. zákonná manželka kráľa, bola tiež korunovaná a tým sa zúčastňovala na štátnej moci.

b) Parlament

Dvojkomorový Krajinský snem bol popri panovníkovi a vláde tretím najvyšším štátnym orgánom v Uhorsku. Mal plniť jednu z úloh teoretickej fikcie deľby moci a buržoázneho parlamentarizmu. Krajinský snem sa spolu s panovníkom zúčastňoval na zákonodarstve. Pri uzákonení rozpočtu a počtu brancov a pri voľbe niektorých vysokých štátnych funkcionárov snem vykonával vlastne vládne úlohy. Kontroloval činnosť vlády povoľovaním rozpočtu a schvaľovaním záverečných účtov, ako aj interpeláciami, na ktoré museli ministerstvá odpovedať do 30 dní. Prostredníctvom hornej snemovne vykonával súdnictvo nad ministrami a vysokými súdnymi hodnostármi, ak porušili svoje povinnosti.

Krajinský snem sa skladal z hornej snemovne a poslaneckej snemovne. Horná snemovňa pozostávala z dedičných členov a členov najbohatších aristokratických rodov s takým nehnuteľným majetkom, z ktorého sa platí ročnej pozemková daň aspoň vo výške 3 000 zlatých, prelátov katolíckej cirkvi, predstavených gréckoorientálnych a protestantských cirkví a 50 členov menovaných kráľom a z členov volených chorvátsko-slavónskym snemom. Každý člen hornej snemovne musel ovládať maďarčinu. Mala asi 360 členov.

Poslanecká snemovňa mala iniciatívne právo, kontrolovala vládu a vyjadrením nedôvery ju mohla prinútiť odstúpiť. Člen hornej snemovne mohol byť súčasne aj poslancom, t.j. členom poslaneckej snemovne, čím sa zvyšoval vplyv veľkostatkárov v parlamente. O platnosti mandátov rozhodovala kúria. Zvolával ju kráľ a jej funkčné obdobie bolo od roku 1886 predĺžené z 3 na 5 rokov. Zasadala ročne. V prípade rozpustenia sa musela znova voliť do 3 mesiacov. Spoločné zasadnutia sa mali konať len pri korunovácii kráľa. Poslanecká snemovňa udržovala písomný styk s hornou snemovňou prostredníctvom svojich predsedov.

Zák. čl. l/1875 o inkompatibilite vyslovil nezlúčiteľnosť poslaneckého mandátu s funkciou štátneho úradníka, podnikateľa alebo člena správnej rady takých podnikov, ktoré boli v dodávateľskom vzťahu k štátu. Poslanec mal právo imunity. Základné piliere poslaneckej imunity spočívali na dvoch zásadách:

-za konanie alebo prejav pri výkone mandátu mohla sa volať na zodpovednosť len snemovňa (tzv. imunita v užšom slova zmysle)
-za ostatné činy bolo možné proti poslancovi začať konanie iba po predchádzajúcom súhlase snemovne (tzv. inviolabilita), výnimočne s dodatočným súhlasom snemovne, ak poslanca pristihli pri čine.

Rokovacie poriadky sa menili a doplňovali pri príležitosti nových volebných období.

Volebné právo poslaneckej snemovne vychádzalo z právnej úpravy zák. čl. 5/1848, a zák. čl. 33/1874 a zák. čl. 15/1899, ktorý zrušil iba obmedzenie volebného práva daňových dlžníkov. Voľby sa konali verejne a ženy vôbec nemali volebné právo. Volebné právo sa zmenilo až v r. 1913, ale v praxi sa už nezrealizovalo. Aktívne volebné právo bolo určené hranicou 20 a pasívne volebné právo voliči vyše 24 roční, zapísaní do zoznamu voličov, ak ovláda maďarčinu slovom a písmom a nestratil svoje politické práva trestným rozsudkom. Z volebného práva sa vylúčili voliči, ktorí nevyrovnali svoje daňové poplatky, ženy, osoby pod otcovskou, poručníckou alebo zamestnávateľskou mocou, ďalej vojaci, finančná a colná stráž, policajti a žandári, osoby odsúdené na trest na slobode, osoby vo vyšetrovacej väzbe a konkurze. Týmto obmedzením sa zúžil počet voličov na 6% obyvateľov štátu.

Poslanci sa volili v 48 kráľovských mestách, ďalej v okresoch a župách. Osobitným prostriedkom odstránenia poslanca bol systém vysokej peňažnej zábezpeky. Okrem toho veľkostatkári a veľkokapitalisti venovali veľké sumy na predvolebnú propagandu, podplácali a opíjali voličov (kortešačky), čo si menej majetný kandidát opozície nemohol dovoliť.

Volilo sa verejne, pri žandárskej resp. vojenskej asistencii. Predseda volebnej komisie mohol voličovi klásť otázky, tj. mohol voliča ovplyvňovať. Kandidát musel dosiahnuť absolútnu väčšinu hlasov, pričom hlasy odstupujúceho kandidáta sa pripočítali k dobru protivníka.

Predseda snemovne sa volil na celý parlamentný cyklus, ostatní funkcionári na 1 rok. Snemovňa si volila potrebné komisie, ktorým sa prideľoval na prerokovanie každý návrh zákona. Poslanec nesmel svoj prejav čítať a nikto ho nesmel prerušiť alebo vyrušovať. Len predseda ho mohol prerušiť, volať k poriadku a upozorniť, aby neodbočoval od veci, a mohol mu aj odňať slovo. Predseda vymeriaval poriadkové pokuty, suspendoval zasadania a mohol pomocou ozbrojenej moci odstrániť poslucháčov. Parlament bol však len podradným orgánom štátnej moci pretože skutočnú štátnu moc vykonávala vláda.