Bitka pri Slavkove

Táto bitka je známa aj ako „Bitka troch kráľov“. Dostala tento prívlastok preto, že v nej bojovali: generál, neskôr cisár Napoleon Bonaparte, cár Alexander I. a rakúsky cisár František. Bola to vojna bez vojny. Trvala dva roky, keď Angličania zajímali Francúzske lode. Francúzi im kvôli tomu zakázali dovážať anglický tovar a ničili ho. Na boj sa pripravovalo v štáboch armád, diplomatických kabinetoch, a admiráliách.

Francúzska armáda chystala výpad na Britské ostrovy. Vylodiť sa mala 12 000-ová armáda pod velením Neya, Soulta, Murata a iných. Písalo sa o tom aj v novinách a boli to podložené správy. Už vtedy sa Napoleon pripravoval na výpad. Britská vláda dúfala, že nebezpečenstvo odrazia vojenskými operáciami kontinentálnych štátov. Pitt sa snažil pozbierať novú koalíciu. Síce sa tvrdilo, že Anglicko a Rusko majú spoločné záujmy, prax to odvracala. Však keby Bonaparte vynaložil viac úsilia, mohol zabrániť utvoreniu tretej koalície.

V roku 1804 sa rozhodol udeliť britskému levovi smrteľný úder. Na jar roku 1805 Bonaparte odmietol návrh Alexandra, aby sa Prusko stalo sprostredkovateľom medzi Francúzskom a Anglickom. V lete toho istého roku viedol agresívnu politiku bez pomyslenia na dôsledky. V Máji 1805 sa vydal na slávnostnú cestu do Talianska. V Miláne si sám položil na hlavu železnú korunu ich kráľov.

Na jeseň 1805 sa sily koalície pohli na západ, ale Napoleon sa rozhodol protivníkov predbehnúť. V Septembri už vedel, že expedícia stroskotala. Základnou myšlienkou vojny bolo: rozdeliť sily protivníka a zasadiť im úder za úderom. Dvadsiateho októbra v Ulme rakúska armáda kapitulovala. Napoleon pochodoval ďalej na Viedeň a nestrácal čas. Keď do nej vstúpil, zdalo sa, že vojna je vyhraná. Avšak zjednotenú rakúsko-ruskú armádu zverili pod vedenie generála Kutuzova a Alexander I. s Františkom nepokladali nič za stratené, pretože mali každú chvíľu prísť posily.

Však celý Ulm prerušil Trafalgar. Anglické loďstvo pod vedením Nelsona (síce zahynul) porazilo francúzsko-španielsku flotilu. Keď správu dostal Napoleon, zúril. Vedel, že sláva cisárskej zástavy s orlami v očiach celého sveta upadlo. Šance oboch síl sa vyrovnali a vedel, že potrebuje boj, ktorý by mu uznávali. Vybudoval si stratégiu a medzitým svoje vojsko posilňoval. Úmyselne šíril zlé správy o stave francúzskej armády. Keďže mu Alexander I. neveril, poslal za ním Dolgorukova, aby sa na vlastné oči presvedčil, či sa hovorí pravdivo. Napoleon to zahral vynikajúco. Keď sa Dolgorukov vrátil do hlavného stanu, hovoril len o tom, aký je Napoleon teraz bezmocný.

A tak chceli naňho zaútočiť. Malo sa tak stať medzi Prackými výšinami a dedinou Slavkov. Alexander a mladý generál boli presvedčení o víťazstve. A tak sa rakúsky cisár a ruský cár rozhodli vypovedať Francúzsku boj. Kutuzov bol názoru, že bitku prehrajú, ale na jeho slová nik nedal. Napoleon si dva dni pred bitkou Slavkov buď na koni, po ležiačky, či z nejakého vŕšku premeriaval terén a študoval budúce bojisko. Večerné hodiny pred bitkou presedával s vojakmi pri ohni a povzbudzoval ich.

Takisto mal premyslené rozmiestnenie vojsk. Na kraji pravého krídla bol Davoukov zbor, v strede vojsko pod vedením Soulta, na ľavom krídle Lannes a Murat. Dlhá únia vyzerala nehybne a meravo. Po decembrovej noci sa zobúdzalo chladné slnko svietiace na Slavkov, nazvané aj „slnkom Slavkova". Rakúsko-ruská armáda išla nepriateľovi v ústrety. Bonaparte si uvedomil, že prevahu možno zdolať len rýchlym postupom a majstrovským manévrovaním.

Soult pretrhol obrannú líniu a preťal spojeneckú armádu na dvoje. Lannes a Murat udreli silou z ľavého krídla a potom nastal obchvat z juhu. Boj sa skončil pred zatmením, keď bola spojenecká armáda rozprášená. Napoleon bol na tento boj hrdý, pretože po celý čas viedol boj on a nepriateľ len usmerňoval vývin udalostí. Ale túto výhru treba odôvodňovať aj skvelou Napoleonovou taktikou. Bitka pri Slavkove bola zrážka dvoch svetov, skúška síl a previerka stupňa moci a prevahy na bojovom poli.