ÚVOD 

Počas písania svojho referátu sa budem sústreďovať na tému: Napoleon Bonaparte a jeho výboje. Vybrala som si ju preto, lebo Napoleon bol známy v celej Európe, má svoje miesto v histórií sveta a dosiahol nemalé úspechy. Taktiež v mojich očiach vzbudzuje obdiv za to, že cieľavedome a sebavedome šiel za svojim cieľom a je pre mňa výzvou žiť s ním aspoň cez riadky kníh a snažiť sa pochopiť jeho myslenie. Zaujala ma jeho povaha, milostný život, spôsob, akým sa hnal do bitiek a úsilie, ktoré vynaložil pri všetkom, do čoho sa pustil. Nebol to človek, ktorý konal dobro, ale ani človek „bažiaci po pomste a vraždení “, no napriek všetkému pre Francúzsko urobil veľa skutkov, ktorými ho pozdvihol a posunul vpred. Z jeho temnejšej stránky ho ľudia poznali ako krutého, priebojného tyrana, popri všetkom rozvážneho. Na všetko hľadel chladnou hlavou, nenosil ružové okuliare, bol rozhľadený a vždy mal nejakú stratégiu, ktorú rád využíval a s ktorou rád víťazil.

I. Kapitola

Bitka pri Woterloo

26. februára v roku 1815 Bonaparte odišiel z Elby. Zatajoval svoje ciele a dokonca ani Metternichovi nevyzradil, kam ide. Mieril v ústrety možnej bitke a v Laflrey zistil, že mu blokuje cestu batalión. Zosadol z koňa a šiel priamo k nim. Prehovoril a snažil sa ich presvedčiť o tom, že ho povolali z Elby, aby dal Francúzsko doporiadku.

Podarilo sa mu to a uverili mu. Zatiaľ sa o ňom vo Viedni dozvedeli a Wellington sa stal akoby veliteľom spojeneckého úsilia zastaviť Bonaparteho. Správne odhadol, že jeho rýchly výpad povedie na sever. Každý spojenec tvrdil, že do poľa postaví zo 150 000 mužov. Na druhej strane Bonaparteho administratíva dokázala zostaviť armádu okolo 360 000 mužov, z ktorých 120 000 bolo pripravených na výpad. Ostatných rozmiestnil pozdĺž hraníc Francúzska, aby čelili spojeneckej invázii.

Jeho chybou bolo, že zbavil služieb svojho najskúsenejšieho veliteľa jazdectva, Murata. Prepustil ho, pretože bol názoru, že mu nie je možné odpustiť jeho chybu a nedá sa mu opäť dôverovať. Z ostatných z jazdectva mu ostala asi polovica s novým maršalom Emanuelom de Crouchyom. Týmto sa Napoleon vzhľadom k jazdeckej kavalérii oslabil. Jeho nepriatelia zhromaždili armádu s počtom 90 a 116 000 mužov.

Bonaparte rozmiestnil pozdĺž hraníc 100 míľ na šírku a 175 na diaľku severný trojitý klín. Svoje sily rozdelil na dve krídla, ktorým velili Ney, Crouch a stredu sa sám postavil do vedenia. Ney mohol napadnúť Wellingtona alebo Crouch Bluchera. Napoleon bol pripravený obrátiť sa smerom, kde sa bude schyľovať k bitke. 15. júna sa chopil vedenia mladej gardy. Z Charleroi riadil Neya a Crouchyho. Vtedy Prusi utrpeli straty a stiahli sa, pretože si uvedomili svoje nevýhody.

Avšak Napoleonov plán nevyšiel a musel si vybrať, buď zaútočí na Britov alebo na Prusov. Wellington s Blucherom sa ale dohodli na ďalšom výpade. Okolo ôsmej hodiny sa sám Blucher postavil na čelo armády. Asi okolo deviatej hodiny Prusi nevideli veľkú šancu udržať sa v boji. Na druhý deň obe strany utrpeli straty okolo 20 000 mužov. Bonaparte časom vyslal 33 000 vojakov a 96 diel, aby prenasledovali Bluchera.

Aj 18. júna mal Bonaparte početnú prevahu, a tak Wellington vyslal 17 000 mužov, aby nedovolili Francúzom obkľúčiť ich. Ďalší postup Bonaparte odložil o 5-6 hodín, čím Wellington získal posily. Po dlhej, namáhavej, nejasnej bitke, stratách tisíce mužov a koní stará garda prehlásila: „la garde recule" (Garda ustupuje). Ostatní bojovali naďalej a snažili sa zničiť nepriateľov. Straty Francúzska boli spočítané na 40 000 mužov. Wellington napočítal 15 000 mŕtvych a Blucher stratil 7000 vojakov.

Bitku sa Napoleon rozhodol ukončiť 20. júna, keď predal velenie Soultovi a 21. júna vyhovel výzve k abdikácii. Neskôr sa rozhodol odísť do Ameriky, kde si uvedomil, že už nikdy nebude mať slobodu.