Hneď ku začiatku projektu si vyjasnime, čo to vlastne kultúra je. Na internetovej adrese, ktorá by si pravdepodobne neželala byť menovaná, sme objavili text, ktorý vraví, že "kultúra je úzko spojená s dejinami národa". Na základe tohto sme rozdelili referát na tri časti: história, kultúra a kultúrne pamiatky.

ČASŤ PRVÁ: HISTÓRIA

Prvé hmatateľné dôkazy o existencii ľudí na našom území sú staré vyše 6000 rokov. V tej dobe tu bola teplota vyššia o 2 stupne Celzia a sídlili tu predchodcovia ľudí z neolitu. V severnej polohe chotára Ivanky pri Dunaji poznáme sídliskovú lokalitu s keramikou lengyelskej kultúry (3500 – 3200 p.n.l.). Bola kultúrnym prejavom v neolite a eneolite v západnom Maďarsku a juhozápadnom Slovensku, ako aj na priľahlých územiach Moravy, Rakúska, Slovinska a Chorvátska v rozpätí 3900-2900.
Z obdobia rokov 2000 – 1700 p.n.l sú známe až dve lokality z intravilánu obce. Intravilán obce je „stavebný pozemok vnútri zastavanej časti obce“ – citát z Veľkého slovníka cudzích slov.

Sú to:

- pohrebisko na „Pískovém vŕšku“ - nádobky z hrobu
- kamenné sekerky z Obory.

Spolu s pohrebiskom ľudu so šnúrovou kultúrou je započatím bronzovej doby, ktorá trvala od roku 3500 do 1200 p.n.l.

Na severozápade ivanského chotára boli nájdené úlomky nádob z roku 1200 p.n.l., ktorý sa datuje do doby bronzovej. Z intravilánu obce u Štiglicov je známe popolnicové pohrebisko z 3. až 4. storočia nášho letopočtu. Z popolníc, podľa vecí z nich a podľa tvaru sa zistilo, že patrí do mladšej doby rímskej. Pozoruhodným nálezom sa javí soška Merkura z bronzu uložená v nádobe, ktorá vznikla na hrnčiarskom kruhu. V tej dobe tu žili Kvádi. Kvádi boli západogermánsky kmeň, ktorý sa na začiatku n. l. presunul do oblasti Moravy, Dolného Rakúska a juhozápadné Slovensko. Na začiatku 5. stor. Kvádi odišli s Vandalmi na Pyrenejský polostrov.

Raný stredovek sa datuje od 5. storočia n.l., keď sa Slovania začali sťahovať od Baltického mora až po Stredozemné more. Od 8. až do 13. storočia v priestore obce ani blízkeho okolia neboli nájdené žiadne hmotné pamiatky. Nepoznáme nič, čo by nám rozprávalo o živote ľudí žijúcich na tomto území.

Názov našej obce sa prvý krát objavuje v roku 1209, a to v darovacej listine, ktorou dal kráľ Ondrej 11. Tomášovi Svätojurskému zopár obcí. V roku 1290 tu bývali jeho sluhovia. V priebehu 2 storočí sme mali dva názvy, a to nemecký Aichen a maďarský Aicha.

Keď bolo 18. storočie v polovici, Anton Grassalkovich kúpil Ivanku. Dal vybudovať niekoľko stavieb, medzi nimi aj poľovnícky letohrádok v štýle rokoka. Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka. Tento majiteľ využíval kaštieľ aj barokový park ako miesto pre spoločenské udalosti. Aké, o tom sa literatúra nezmieňuje.

Na takú malú dedinku slušná história, však? A to ešte nie je všetko.

Až do roku 1841 ivanské panstvo patrilo Grassalkovichovcom, no po smrti posledného muža tohto rodu, Antona 3., ho odkúpil Michal Obrenovič. Ten bol srbským kniežaťom, a v Ivanke si zriadil vidiecke sídlo. S Ľudovítom Šťúrom sa spoznal v exile, a vďaka tomu prispel v 1848-om roku na zbrojenie dobrovoľníkov. Štúr mu za to štedro daroval svoju knihu „O národných povestiach a piesňach plemien slovenských“.

Po požiari v r. 1856 dal Obrenovič opraviť mnohé kultúrne pamiatky. Keď Obrenovič zomrel, ivanské panstvo prešlo do vlastníctva Júlie Hunyadyovej de Kéthely. Tá sa starala hlavne o kostol, pretože to bola silne veriaca žena. Na pamiatku Grassalkovicha a Obrenoviča dala postaviť dve sochy po stranách oltára. Sochy vyrobil Malfait, vtedy známy sochár. Keď v roku 1916 Júlia zomrela, dostalo sa ivanské panstvo do rúk Karlovi Hunyadimu, ktorý ho daroval svojmu príbuznému, Filipovi Boss-Waldeck. Ten s chuťou vyrúbal naše krásne dubové lesy, ktoré boli severne od Ivanky.

V roku 1943 si kaštieľ odkúpil istý jezuitský rád. Ten si tu zriadil internát pre svoje gymnázium. O 5 rokov neskôr bol majetok znárodnený, a začal byť využívaný Povereníctvom poľnohospodárstva, ktoré si tu organizovalo školenia a pod.

Ivanku výrazne ovplyvnila 2. svetová vojna, ktorá trvala od roku 1939 do 1945. Za obeť jej padlo asi 45 až 60 miliónov ľudí. V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo, ktoré sa v roku 1962 zlúčilo so Štátnym majetkom, čo malo za dôsledok vznik národného podniku „Hydinárstvo“, ktorý udal smer vývoju obce.
V roku 1961 bola založená aj Stredná poľnohospodárska technická škola.