Typy kočiarov a železničných vozňov v Anglicku 1850 – 1914

Úvod

V mojej semestrálnej práci som si vybrala tému z národohospodárskeho hľadiska nepochybne významnú. Veď aký iný fenomén dokázal takým spôsobom a na tak dlhú dobu ovplyvniť ekonomický vývoj. Akiste nemnohý. V práci som sa – tak trochu v rozpore s jej názvom – zaoberala najmä vývojom železničných vozňov s poukázaním na paralely k dostavníkom a drožkám éry predželezničnej. Keďže sledovaný vývoj v Anglicku v danom období nemôže byť vedený bez poukázania na širšie okolnosti a kontext, uvádzam často aj paralely kontinentálne a americké, a to viackrát i v širšom horizonte časovom. Konkrétne pri niektorých aspektoch tohto vývoja neobchádzam ani stav pred rokom 1850, ktorý tvoril základňu pre ďalší vývoj a analogicky sa vyjadrujem aj k tomu, aké stopy vývoj v rokoch 1850 – 1914 zanechal na modernej železnici dneška.

Prechod od kočov k vozňom

Doprava vo svete bola zabezpečovaná do zrodu železnice najmä dostavníkmi, prípadne prepravou lodnou. V Anglicku – dielni sveta – bola na začiatku 19. storočia hustá sieť kanálov, ktorá tvorila hospodárske tepny krajiny. Keď sa ale v roku 1840 cena železničnej prepravy ukázala polovičnou, boli tieto druhy prepravy odsúdené na zánik. Prirodzene, určití konzervatívci – ako napríklad vojvoda z Wellingtonu – si nechali voziť svoj kočiar na plošinovom vozni železnicou, išlo však už len o posledné výstrelky na tradíciách spiacej šľachty.

Ale aj po vzniku železníc sa na západoeurópskych železniciach – na rozdiel od Ameriky – dlho udržala tradícia cestných kočiarov. U prvých osobných vozňov sa ukázalo neprehliadnuteľné, že sa železnica vyvinula z nákladných prepravných systémov. Vtedajšie vozne zreteľne poukazovali na ich pôvod v poštových kočoch. A to nielen konštrukciou, ale i takými detailmi, ako napríklad sedadlo pre brzdára na mieste kočišovho sedadla. Na celé desaťročia sa stal štandardným železničným vozňom dvoj- alebo štvornápravový vozeň s pevným podvozkom. Pôvodne vlastne išlo o tri (alebo aj viaceré) kočiarové karosérie spojené v jedno vozidlo, uložené na železničnom podvozku. Čo do interiéru išlo o usporiadanie formou oddielov, vzájomne od seba oddelených s dverami na von. Hoci sa od dverí na von upustilo, systém jednotlivých oddielov sa udržal prakticky dodnes (i keď sa od neho v najnovšej dobe upúšťa). Usporiadanie sedadiel v kupé proti sebe, aké pretrváva na mnohých železniciach sveta až do súčasnosti, pochádza teda práve z usporiadania sedadiel v kočiaroch.

Veľký náskok pred Európou mala vo vývoji železničných vozňov Amerika. Tu sa používali štvornápravové vozne, vybavené centrálnou uličkou a umyvárňou. Európa teda niektoré americké nápady prevzala. V Británii, však, prežívali dvoj- a trojnápravové vozne ešte sto rokov, už skoro sa ale nezaobišli bez umyvární – akonáhle sa začalo bežne cestovať na dlhých trasách bez zastávky. Nastal však problém s jej realizáciou. Bolo síce zaznamenaných niekoľko dômyselných pokusov zaviesť umyvárne bez nutnosti centrálnej, či bočnej uličky, nakoniec ňou ale britské diaľkové vlaky vybavené boli. Uličky však predstavovali priestor, ktorý neprinášal žiaden zisk a z ekonomických dôvodov sa pristúpilo k predlžovaniu vagónov a aj celých vlakov. Vynorili sa však ďalšie otázky. Taký dlhý vozeň si napríklad vyžadoval otáčací podvozok amerického typu.

Americké a britské zvyklosti sa, pokiaľ ide o vnútorné usporiadanie a vybavenie osobných vozňov, od seba neustále vzďaľovali. Zatiaľ čo v Británii sa dávalo prednosť uzavretým kupé, americké vozne mali zväčša centrálnu uličku a otvorený priestor. Britské spacie vozne boli – na rozdiel od vozňov typu Pullman – určené výhradne pre nočnú prevádzku.