Nákladné a služobné vozne

Aj keď najväčší záujem verejnosti vzbudzovala preprava osobná, ktorá tiež mala mimoriadny vplyv na reputáciu železničných spoločností, ktorú buď zvyšovala, či znižovala, takmer všetky svetové železnice mali väčšinu svojich príjmov z dopravy nákladnej. Na konci štyridsiatych rokov vypravovala spoločnosť London & North Western Railway z Londýna každý deň šesť a každú noc štyri nákladné vlaky. Tieto vlaky tvorilo zhruba 40 vagónov krytých nepriepustnou plachtou. Každý z nich vážil prázdny 3 a plný 6 ton.

V tomto období, ako v Británii, tak v Amerike, železničný náklad predstavovali poväčšine malé zásielky tovaru vysokej ceny, za ktorý sa oplatilo uhradiť nemalé dopravné, ale už okolo roku 1870 začal prevažovať náklad veľkoobjemový. V tejto kategórii bolo najdôležitejšie uhlie a spoločnosti, ako North Eastern Railway, či Waleská Taff Vale, žili práve z transportu uhlia za nízke ceny, prirodzene pri zodpovedajúcich nízkych finančných nákladoch. Tieto dve spoločnosti si, podobne ako celý rad ďalších, budovali vlastné prístavisko, aby mohli poskytovať kompletné exportné služby. Už na počiatku osemdesiatych rokov sa z takto vybudovaných Carrdiffských dokov vyviezlo 8 miliónov waleského uhlia ročne. Podobná situácia bola aj v Spojených štátoch, kde už v šesťdesiatych rokoch dopravovali pennsylvánske železnice objemné náklady uhlia, zatiaľ čo spoločnosti na Stredozápade začínali s prepravou obilia. V tej dobe tu boli tiež zavedené rýchle nákladné linky prevádzkované dopravnými spoločnosťami, ktoré mali vlastné vagóny a posielali ich po trasách, pozostávajúcich z niekoľkých rôzne nadväzujúcich železničných tratí. Týmto spôsobom bolo odstránené nákladné prekladanie dopravovaného tovaru, ktorým trpela väčšina nákladov, pretože vagóny patriace jednej spoločnosti nikdy neprekračovali hranice svojej železnice.

V štyridsiatych rokoch boli v Spojených štátoch nákladné vozne obvykle štvornápravové. Už v päťdesiatych rokoch používala spoločnosť Ohio & Baltimore Railroad celokovové výsypné uhoľné vozy. To však nebolo pre americké dráhy tej doby typické. Prevládali drevené kryté nákladné vozne a v obľube boli aj plošinové a otvorené nákladné vozne. Zo špecializovaných vozňov boli najobvyklejšie dobytčie vagóny, prvý úspešný chladiarenský vozeň sa objavil roku 1877.

Služobné vozne, ktoré si vyžadovala početná posádka vlaku (sprievodca, zriadenec a brzdári), bývali v Spojených štátoch od počiatku pripájané ku koncu nákladného vlaku a v šesťdesiatych rokoch bývali vybavené vyhliadkovou vežou, odkiaľ mohol byť vlak pozorovaný; horúce ložiskové skrine totiž mohli vlak ľahko zapáliť.

Americké ťažké nákladné vlaky sa pri prudkom klesaní neobišli bez brzdárov, ktorí podľa signálov z lokomotívy preliezali po strechách vagónov, aby utiahli brzdné kolesá. V Británii sa nákladné vlaky na vrcholoch klesania vždy zastavili, aby brzdy jednotlivých vagónov mohli byť utiahnuté. Na rovinatých tratiach k spomaleniu či zastaveniu stačilo, keď strážca vlaku na poslednom, brzdnom vozni utiahol brzdy súčasne s obsluhou lokomotívy.

Aj keď ťažiskom ziskov väčšiny železničných spoločností bola nákladná doprava, jej rozvoj nebol tak výrazný ako u prepravy osobnej. Rozvoj nákladnej dopravy obyčajne spočíval v zväčšovaní objemu nákladov vďaka dlhším vlakom a väčším vozňom a po zavedení priebežných bŕzd tiež vo zvyšovaní prevádzkovej rýchlosti.

Dvojpodlažné vozne

Aj prvý predchodca poschodových vozňov sa dá vybadať v konských drožkách. Komfortnejšie sedadlá boli umiestnené dole vnútri koča, zatiaľ čo menej pohodlnými boli miesta vpredu a vzadu nad nimi. Taký istý vozeň sa objavil v tridsiatych rokoch 19. storočia i na železnici Whitby & Pickering Railway v Anglicku. Na jednom podvozku sa tak mohlo odviezť raz toľko pasažierov. Kvôli vzrušujúcemu výhľadu boli tieto vozne obľúbené i u cestujúcich. Protesty proti sadziam z lokomotívy, ktoré v tuneloch sadali na oči či nos, objavila sa v roku 1899 nová „generácia“ poschodových vozňov so sklenými oknami.