2.DEJINY FILMU:

„V druhej polovici 19. storočia, hlavne v jeho posledných rokoch, takmer v každej zemi pracovali vynálezci a konštruktéri, snažiaci sa zostaviť prístroj, ktorý by umožnil robiť fotografické snímky, zachytávajúce pohyb predmetov, ľudí alebo zvierat. Doplnkom snímacej kamery bol projekčný prístroj, s ktorého pomocou bolo možné premietať zväčšené pohyblivé fotografie na bielu plochu projekčného plátna. Veľa takých prístrojov bolo patentovaných v Londýne, Petrohrade, Berlíne či Paríži. Jedno však mali tieto prístroje spoločné. Mali krátkodobé trvanie, mizli a svoje miesto postupovali iným, rovnako rýchlo miznúcim. Najčastejším dôvodom ich krátkeho trvania boli technické nedokonalosti a nedostatky. Premietané obrazy boli rozkmitané, filmový pás sa často trhal, obtiažne bolo natáčanie ale i vyvolávanie filmového pásu. V ruských a poľských podmienkach sa často stávalo, že vynálezca nezískal finančnú podporu, aby mohol ďalej pokračovať vo svojích pokusoch a svoj prístroj
zdokonaliť. Taký bol osud Poliaka K. Prószyńskeho a jeho paleografu a potom Rusa J. A Timčenka. Edison síce mal všetky finančné a technické prostriedky, nepokúsil
sa však riešiť problém projekcie a obmedzil sa iba na vynález a výrobu filmu pre jedného diváka - kinetoskopu, ktorý dovoľoval jedincovi pomocou okuláru sledovať malé pohybujúce sa postavičky v nekonečne opakujúcich sa jednoduchých dejových aktivitách.

V pravom slova zmysle bratia Lumiérovci neboli vynálezci filmu, ich zásluha spočíva v tom,že vynález doviedli do konca a prakticky využili výsledky práce mnohých svojich známych či neznámych predchodcov. Bratia Louis a August, synovia továrnika z Lyonu, vyrábajúceho fotografické papiere, mali podmienky k tomu, aby vynález prakticky realizovali a sústredili sa na jeho obchodné využitie. Hmotné zabezbečenie im dovolilo venovať sa výskumu sústredene a bez zbytočného ponáhľania sa. Prístroj bratov Lumiérovcov bol po technickej stránke omnoho dokonalejší ako projekčné prístroje do tej doby. Do značnej miery je to zásluha mechanika a konštruktéra Ing. J. Carpentiera, ktorý podľa inštrukcií bratov Lumiérovcov dlho konštruoval prototyp kinematografu. Bratia Lumiérovci boli známe a vážené osobnosti. Keď uzrel čas predviesť vynález širokej verejnosti, nenarazili na vážnejšie prekážky. To však neznamená, že sa stretávali s nadšeným prijatím. Majiteľ Grad Café na Boulevard des Capucines v Paríži, ktorému Lumiérovci navrhli usporiadanie verejných filmových projekcií sa k experimentu staval s nedôverou. S podielom na zisku
nesúhlasil, požadoval paušálny poplatok. Prvé filmové predstavenie sa v Grand Café konalo 28. decembra 1895 a majiteľovi vynieslo asi 33 frankov čistého zisku. Až na niektoré výnimky ako bol Pokropený kropič, takmer všetky filmy bratov Lumiérovcov boly reportáže. Jedinou snahou bratov Lumiérovcou bolo zachytenie všedného, bezprostredného života. Najlepším reprezentantom tejto snahy bol určite filmový šot. Práve takým šotom bol film Príchod vlaku.“ 

„V kritickom okamihu, kedy sa zdalo, že si ľudia skutočne nevšimnú úžasné možnosti filmu, prišiel mu na pomoc človek, ktorý sa rozhodol využiť vynález bratov Lumiérovcov k vytvoreniu docela nového druhu fantasticky kúzelných trikov - George Mélies.“ ,,Bol prvým umelcom, ktorého upútal rodiaci sa film a správne vytušil
jeho potenciálne umelecké možnosti. Náhodný objav triku zakladajúceho sa na dvojexpozícii (tzv. binopt) spôsobil, že skúsený divadelník - iluzionista si uvedomil, že vo filme čakajú na objav ďalšie rovnako magické triky. Do roku 1900 nakrútil vyše sto krátkych kúzelníckych scénok, v ktorých sa usiloval vyrozprávať jednoduchý dej. Prvý Méliesov „veľkofilm“ Cesta na Mesiac (1902) sa skladal z tridsiatich „umelecky komponovaných scén“ – to už s plným vedomím kráčal dráhou prvého filmového rozprávača vymyslených historiek a príbehov schopný dojať, vystrašiť alebo rozosmiať divákov.“

3.POČIATKY KARIÉRY AMERICKÉHO FILMU:

„V roku 1905 bolo v Pittsburghu otvorené prvé kino, nazvané Nickelodeon. Niklák bola v USA päť centová minca, ktorú musel divák zaplatiť v pokladni kina ako vstupné do premietacej miestnosti. Toto prvé stále kino urobilo rýchlu kariéru. Bolo atrakciou samou o sebe. Po prvom Nickelodeonu sa objavil druhý, desiaty, tisíci. Počet kín rástol závratnou rýchlosťou a po piatich rokoch dosiahol neuveriteľné čísla - 10 000. Tak sa stalo, že v Spojených štátoch bolo v prevádzke viac kín ako vo všetkých európskych krajinách. Čiže na celom zostávajúcom svete dohromady.

Úspech Nickelodeonou a nasledujúci rýchly prechod od púťového premietania k systému stálych kín rozhodol o budúcnosti americkej kinematografie, dosial značne zaostávajúc za európskymi konkurentmi. Do roku 1914 bola medzinárodná výmena filmov prakticky neobmedzená. Rozrastajúcu sa sieť amerických kín spočiatku zásobovali filmy domácej produkcie i zahraničných firiem zastúpených v USA svojimi pobočkami. Prax výroby ľubovoľného počtu duplikovanćh kópii cudzích filmov bez ohľadu na autorské práva veľmi uľahčovala existenciu niektorým americkým podnikateľom a filmovým producentom. Veľmajstrom plagiátorstva, priamo krádeží, bol Siegmund Lubin, filmový producent z Philadelphie, ktorého často stálo mnoho námahy, aby z filmovej kópie odstránil všetky ochranné značky.

Veľa starostí mu narobil Mélies, pretrože takmer všetky rekvizity mali jeho značku - hviezdu a nápis Star Film. V Méliesových šľapajách sa uberala i americké štúdia Biograph či Vitagraph. Svojimi firemnými značkami označovali všetky filmové skrine a stoly. V praxi to však veľmi nepomáhalo. Vlastné kópie filmov si robili všetci, bez rozdielu miesta a podnikania, počínajúc výrobňami či požičovňami a končiac premietačmi, ktorí s nimi obchodovali. Takto upravené filmové kópie predávali, alebo prenajímali ďalším svojim kolegom.

Americký filmový priemysel vyrastal a rozvíjal sa v ovzduší bezprávia, ktoré sa verne odrážalo v námetoch mnohých scénarov. Korupcia, podvody, krádeže, lúpeže, a krvavé zločiny vládli tak vo filme ako i v živote. Po čase sa americké štúdiá rozhodli nastoliť vo filmovom priemysle poriadok. Pod vedením troch najstarších a najváženejśích spoločností - Edison Manufacturing Company, Biographu a Vitagraphu založili v roku 1908 monopolný trust Motion Picture Patent Company. Ten stanovil, že všetci užívatelia projekčných prístrojov a kamier, ale aj filmových pásov sú povinní platiť licenčné poplatky v odpovedajúcich proporciách a určenej výške.

„Patentová vojna“ mala za následok emigráciu filmového priemyslu na západ, predovšetkým smerom k Tichému oceánu, čo najďalej od New Yorku, doterajšieho centra
výroby filmov. Dôvody tejto emigrácie boli docela prozaické. Vyhnúť sa agentom trustu, ktorí kontrolovali platenie poplatkov za používanie kamier. V Kalifornii bola možnosť takejto kontroly omnoho menšia a bol tam kľud tak dôležitý pre filmovú produkciu. Z týchto hľadísk bola Kalifornia tým najvýhodnejším miestom, obzvlášť okolie Los Angeles,odkiaľ bolo len na skok do Mexika, kde už Edisonovi agenti neboli nebezpeční. Klimatické a plánovacie podmienky tu boli priam ideálne. Realizácia filmov, ktorých dej sa odohrával často v rôznych krajinách a odlišnom prostredí, uľahčovali nie len blízke hory a more, ale i miestne obyvateľstvo najrôznejších oddieňov pleti hovoriaci snáď všetkými jazykmi sveta. A tak sa zrodil Hollywood.“