Film

Vždy, keď v kine zhasnú všetky svetlá a na obrovskom plátne pred nami sa začnú striedať obrazy, v tej chvíli sa prenášame do úplne iného sveta. Už nás neprekvapia a nezľakneme sa mihotajúcich obrázkov pred nami tak, ako sa čudovali prví filmoví diváci, keď sa na nich z plátna rútila lokomotíva. Zvykli sme si na špeciálne filmové efekty, nebezpečné kaskadérske kúsky a inak vypäté situácie. Film a tiež televízia vplývajú na život každého z nás. Veď pomocou nich sa môžeme preniesť v priestore i v čase, dostaneme sa do každého kúta Zeme i vesmíru. A hlavne sa môžeme vcítiť do osudov naších hrdinov, a tak aspoň na chvíľu zabudnúť na tie vlastné.

Film vždy závisel predovšetkým od vývoja techniky. Jeho vznik a vývoj súvisí s vynálezmi optiky, mechaniky i zvuku. Je to druh umenia, ktoré spája prvky iných druhov umenia ako divadla, literatúry i výtvarného umenia. Divadlo nám dej predvádza, ale je obmedzené iba na scénu. Literatúra rozpráva dej, film nám ho však zobrazuje. Výtvarné umenie nám zobrazuje väčšinou len jeden jav, film však ponúka celý dej.

Film je dielom, ktoré je výsledkom kolektívnej práce mnohých ľudí - štábu. Ten tvorí napr. scenárista, dramaturg, režisér, asistent alebo asistentka réžie, kameramani, strihač, zvukový majster, maskéri, kostyméri a v neposlednom rade, pre filmové dielo sú dôležitý herci.

Názory mladých ľudí, vo veku 16 – 22 rokov, ktorým som položila zopár otázok ohľadne filmu, boli rovnaké. Väčšia časť opýtaných respondentov boli študenti, a preto sa ich názory vo veľkej miery zhodovali. Všetci obľubujú návštevu kina, práve kôli dokonalému ozvučeniu, atmosfére a lepšiemu vžitiu sa do deja. Taktiež to považujú
za spoločenskú udalosť a výbornú príležitosť ako sa stretnúť s priateľmi a známymi. Návšteva kina im tiež umožňuje pozrieť si práve vychádzajúce novinky. Aj keď sa kino teší veľkej obľube, študenti využívajú skôr druhú možnosť, a to pozrieť si film v domácom prostredí na DVD. Hlavným dôvodom sú finančné prostriedky. Väčšina z nich nemá dostatok financií na to, aby mohli často navštevovať kiná, ktoré majú až predražené vstupné. V dnešnej dobe, v časoch pokroku majú tiež možnosti ako si
filmy zaobstarať tiež rýchlo, ale v menšej kvalite. Okrem peňazí nám domáce prostredie ušetrí aj čas vynaložený na prepravu do kina. Doma máme viacej pohodlia a atmosféra nie je tiež zlá.

Komédie skončili na prvom mieste v rebríčku, čo sa týka obľúbenosti žánra. Ostatné žánre ako Sci-fi, Horor, Thriller a v neposlednom rade rozprávky mali rovnaký počet hlasov. K otázke o obľúbených hercoch a herečkách sa už nevyjadrili tak jednotne.

Herec Brat Pitt nebol u opýtaných dievčat najčastejšou odpoveďou, ako by možno niekto predpokladal. Popredné miesto si vyslúžil herec Danzel Washington (ktorý si zahral v najnovšom filme Deja Vu, za zmienku tiež stoja jeho filmy ako John Q, The Making of 'Man on Fire', Training Day alebo Philadelphia ). Medzi obľúbencov dievčat patrí tiež komik a zabávač Jim Carey (ktorý si zahral v komédia Klamár, klamár, Muž na mesiaci či vo filme Ja, moje druhé ja a Irena ... ). Tretie miesto si vyslúžil herec Adam Sandler ( torý si zahral v romantickej komédii 50x a stále po prvý raz, komédii Click, Mr. Deeds, The Longest Yard , či Big Daddy).

U chlapcov zvíťazila herečka Halle Berry (ktorú môžeme vidieť vo filmoch ako Gothica, či ako “bondovo dievča“ v 007 Die Another Day). Medzi chlapčenské obľúbenkyne patrí tiež Angelina Jolie, ktorá si ich podľa mňa nezískala len svojou charitatívnou činnosťou, ale predovšetkým svojimi „ženskými prednosťami “ a hereckými schopnosťami, ktoré nám ukázala vo filmoch Tomb Raider ako Lara Croft, Mr. & Mrs. Smith (kde si zahrala po boku jej milovaného Brada Pitta), v historickom filme Alexander Veľký, či v Gone in Sixty Seconds, kde stál po jej boku Nicolas Cage. S Winonou Ryder si zahrala v dráme Girl, Interrupted.

OCENENIA A FESTIVALY:

Keď je film hotový, začína sa jeho cesta, aby sa predstavil nám, divákom.. Na festivaloch a iných prehliadkach kritici hodnotia, porovnávajú a taktiež oceňujú filmové diela. Medzinárodné filmové festivaly sa uskutočňujú napr. v Cannes, Benátkach, Karlových Varoch či v mnohých ďalších. Filmoví fanúšikovia na celom svete však vždy v napätí očakávajú, ako sa začiatkom každého roka zavŕši filmová sezóna v hollywoode, ktorú určujú dve hlavné odovzdávania filmových cien. Začiatkom januára sme spoznali držiteľov druhých najprestížnejších filmových ocenení Zlatý Glóbus (Golden Globe Awards). V americkom Beverly Hills sa tento rok konal už 64 ročník. A práve táto cena, najmä v kategóriách pre najlepšiu drámu, najlepší muzikál a komédiu, môže predznamenať nového držiteľa najprestížnejšej filmovej ceny - Oscara.

Zlaté Glóbusy sú jednou z mála príležitostí, kde sa tieto odlišné filmové žánre oceňujú osobitne, pretože pri Oscaroch sa tieto kategórie zlučujú. Šancu zabojovať o jedno z najdôležitejších ocenení tak dostali drámy, ktoré odborníci tipujú do užšieho výberu aj na Oscara. Podobne je to i s ľahšími filmami, ktoré sa obvykle počas
sezóny udeľovania cien prehliadajú. Popri množstve ocenení hollywoodskych obchodných únií a zoskupení kritikov, Zlaté Glóbusy pomôžu oddeliť zrno od pliev - teda filmy, ktoré si ocenenie naozaj zaslúžia, od filmov bez veľkej kvality, no s veľkým diváckym úspechom. Po väčšinu rokov sa najlepší film na Zlatých Glóbusoch presadil aj pri udeľovaní Oscarov, no nie vždy.

Minulý rok sa iba dva filmy súperiace o Zlatý Glóbus - drámy Skrotená hora a Dobrú noc a veľa šťastia, prebojovali do užšieho výberu na Oscara. Zlaté Glóbusy a
Oscary sa rozišli aj pred dvoma rokmi. Dráma Letec získala Zlatý Glóbus za najlepší film - drámu, pričom Oscara získal film Million Dollar Baby. V ten rok sa ukončilo osemročné obdobie, počas ktorého sa tieto dve kategórie úplne zhodovali.

V kategórii Najlepší film/dráma bol ocenený film režiséra Alejandra Gonzáleza Ińarritua Babel, kde si zahrala Cate Blanchett spolu s Bradom Pittom. Ide tu o mozaiku
ľudských osudov, ktoré sú prepojené vďaka jednej nešťastnej nehode. V kategórii Najlepší film/komédia alebo muzikál sa mohli tešiť tvorcovia filmu Dreamgirls. Film vznikol pod režisérskou taktovkou Billa Condona, a zahrali si v ňom herecké hviezdy ako Eddie Murphy, Jennifer Hudson, či svetoznáma speváčka Beyoncé Knowles. Zachytáva tŕnistú cestu za slávou v podaní dievčenského tria Dreamettes, ich vzostupy a pády, obete, ktoré museli svojmu snu priniesť, a hlavne je plný skvelej hudby. Film vznikol podľa rovnomenného divadelného muzikálu, ktorý patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo na doskách slávneho divadla na Broadwayi. Tento film má v dnešných dňoch premiéru na Slovensku, čiže si ho môžu vychutnať už aj slovenskí diváci.

Forrest Whitaker získal cenu za najlepšieho herca v dráme The Last King of Scotland. Ocenenie pre najlepšiu herečku v dráme získala Helen Mirren za film The Queen,
kde stvárnila kráľovnú Alžbetu II. Víťazmi hereckých kategórií v rámci komédie/muzikálu sa stali Sacha Baron Cohen za úlohu kazašského reportéra, ktorý spoznáva krajinu neobmedzených možností v komédii Borat. Za film Diabol nosí Pradu získala ocenenie Meryl Streep, ktorá sa teší už šiestemu takémuto oceneniu. Eddie Murphy predviedol najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe v muzikáli Dreamgirls, a tým uštedril porážku takým hercom ako Jack Nicholson či Brad Pitt. Ten istý film mal víťazku taktiež v ženskej kategórii. Víťazkou sa stala černošská herečka a speváčka Jennifer Hudson, ktorá sa doteraz preslávila ako finalistka jedného z ročníkov
americkej Superstar. Najlepším animovaným filmom sa stali podľa očakávania Autá, ktoré pochádzajú z dielne úspešnej spoločnosti Pixar. Režisérsku kategóriu tento rok ovládol Martin Scorsese.

Oscary

Slávnostné odovzdávanie Oscarov (79 ročník) sa konalo 25. februára v hollywoodskom Kodak Theatre. Až štyri ceny americkej filmovej Akadémie si odniesol kriminálny triller Na druhej strane, pod režisérskou taktovkou Martina Scorsesea. Okrem Oscara za najlepší film a réžiu, si odniesol Oscarov aj za scenár, ktorý napísal William Monahan a strih Thelma Schoonmaker.

Tento večer nepriniesol žiadne väčšie prekvapenie až na výnimku, kde v kategórii Najlepšia pôvodná filmová pieseň zvíťazil dokumentárny film o globálnom otepľovaní An Inconvenient Truth (cenu si teda odniesla Melissa Etheridge za pieseň I Need to Wake Up), muzikál Dreamgirls nezvíťazil aj napriak trom nomináciám. Cenu za Najlepší herecký výkon v mužskej úlohe si odniesol Forrest Whitaker, za snímku Posledný škótsky kráľ (The Last King of Scotland). Tým sa potvrdilo jeho víťazstvo v Zlatých glóbusoch. Na druhom mieste sa umiestnil Leonardo DiCaprio. Cena za Najlepší herecký výkon v ženskej úlohe tiež nebola žiadnym prekvapením, pretože cenu podobne ako pri Zlatých Glóbusoch si odniesla Helen Mirren za film The Queen, kde stvárnila kráľovnú Alžbetu II. Jennifer Hudson si taktiež zopakovala svoje prvenstvo, a prebrala si sošku Oscara za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Najlepším hercom vo vedľajšej role sa stal 72-ročný Alan Arkin za film Malá Miss Sunshine. O prekvapenie sa tiež postarala kategória Najlepší animovaný film, kde si svoje prvenstvo vybojovala snímka Happy Feet, a tak porazila Autá, ktoré skončili na druhom mieste.

SLOVENSKÁ versus ČESKÁ FILMOVÁ TVORBA:


Do doby, kým vznikla prvá samostatná republika, neboli na Slovensku priaznivé podmienky ani pre rozvoj filmového umenia, ani filmového podnikania - a výrazná
zmena nastala až v povojnovom období. Slovensko bolo v čase zrodu kine­matografie súčasťou Rakúsko-Uhorska. Avšak už rok po prvom predsta­vení v Paríži sa v Bratislave konali dve predstavenia v dnešnom hoteli Carlton. Do roku 1918 nebola v dokumentoch ani zmienka o slovenskom filme. V kinách uvádzali iba cudzojazyčné tituly a aj medzititulky boli iba maďarské a nemecké.

Až po vzniku ČSR sa termín slovenský film objavil aj v oficiálnych dokumentoch. Rátalo sa aj so „slovenským filmovým priemyslom". Tieto nádeje sa však nenaplnili.

Prvý hraný film na Slovensku nakrútila spoločnosť Tatra Film Corporation a bol ním Jánošík (1921) v réžii Jaroslava Siakeľa.

Keď sa pozrieme na vývin slovenského filmu od roku 1993-2003, môžeme podľa môjho názoru iba pesimisticky skonštatovať, že filmové dianie na Slovensku môže fungovať aj bez pôvodných slovenských filmov. Zaniklo v tej podobe, v akej fungovalo počas celého polstoročia svojej predchádzajúcej existencie. Slovenské filmy sa takmer vytratili z našich kín a myslím si, že sa stali nepríťažlivým tovarom. Po dlhých rokoch od zmeny politického režimu, spoločenského a ekonomického diania má Slovensko zastarané či zničené technológie, ktoré sú potrebné pre filmovú výrobu. Po zániku kolibských ateliérov taktiež Slovenská televízia pristúpila k zastaveniu filmových technológii. Slovenský film žije väčšinou iba zo svojej minulosti. Hraný film existuje vďaka koprodukciám s českými producentmi a tvorcami. Dokumentárna tvorba je udržiavaná iba vďaka niekoľkým nadšencom.

V rokoch 1992 – 2002 bolo v slovenských kinách uvedených 36 celovečerných filmov. Slovenská televízia bola koprodukčným partnerom na 20 filmoch a televízia Markíza na 2 filmoch. Rok 2002 bol najúspešnejším rokom slovenskej kinematografie za posledných desať rokov. Sedem filmov sa dostalo do kín so slovenským finančným podielom. A tak môžem len konštatovať, že ak chceme vidieť našich slovenských hercov hrať, musíme navštíviť divadlo, alebo zapnúť si televízor na nie vždy vábivý program, či podradnú reality show, pretože mnohí naši herci vystupujú práve tam. Ale čo sa môžeme čudovať. Sú to určite dobré platené miesta a zúfalá doba si vyžaduje zúfalé činy.

Verejnoprávna televízia v Českej republike naďalej zostáva oporou českej filmovej tvorby. A to nie len v hranej, ale hlavne v dokumentárnej a animovanej tvorbe. Filmová tvorba v Českej republike za rok 2002 bola naozaj rozmanitá. Nedá mi nespomenúť napríklad Rok Diabla. Za film roka ho uznala taktiež Česká filmová akadémia a ocenila ho až 6 Českými levmi. Kriminálna dráma Milana Šteindlera Perníková věž, Anjelská tvár Zdenka Trošku stoja tiež za zmienku.

V posledných rokoch ma česká filmová tvorba naozaj oslovila. Páčili sa mi teenagerské komédie ako Snowboarďáci, Rafťáci, či rodinné komédie ako Účastníci zájezdu a Jak se krotí krokodíly. Veľký úspech zaznamenala zimná pubertálna komédia Snowboarďáci nielen v Čechách, ale aj u nás na Slovensku. A tak bolo iba otázkou času, kedy sa dočkáme ďalšieho pokračovania. Mladá herecká dvojica Vojta Kotek A Jiří Mádl sa stali dobrým ťahákom na diváka a získali si široké publikum. A tak sme mohli v ich podaní vidieť aj pokračovanie, ktoré tvorcovia tentoraz zasadili do letného prostredia. Opäť vsadili na zaručenú kartu: dospievanie, láska, sex a dievčatá
a spojili to s nenapodobiteľným humorom typickým pre Čechov. Myslím si, že v tejto komédii si príde na svoje i generácia rodičov, ktorým sa o bezstarostnosti prvých lások už len sníva. Pre niektorých to bola iba „ďalšia trápna americká teenagerská napodobenina“, ale verím, že priaznivcov bolo oveľa viac.1.ZÁKLADNÉ POJMY:

Animovaný film

„Ten istý princíp, na ktorom sa zakladá schopnost' filmu zazna­menávat' pohyb, možno využit na „oživenie" (animáciu) umelo vytvorenej predkamerovej skutočnosti. Ilúzia pohybu pôvode „neživých" kresieb, bábok alebo predmetov vznikne premietnutím súvislého radu filmových okienok, na ktorých sú jednotlivo odfotografované fázy tohto pohybu. Podľa použitej techniky rozdeľujeme animované filmy ako kreslené, bábkové, plóškové a kombinované. Žánrovo a dramaturgicky je animovaný film podobný hranému. Veľké možnosti otvára súčasný búrlivý rozvoj technológií počítačovej animácie.“

Dokumentárny (nehraný) film

Určujúcou črtou všetkých foriem dokumentárneho filmu je úsilie čo najvernejšie (autenticky a pravdivo) zobrazovať fakty a javy reálneho života. Východiskovým predpokladom na to je schopnosť filmu fotograficky presne zaznamenávať a reprodukovať predkamerovú skutočnosť. Takzvaný čistý dokument zásadne odmieta
akékoľvek jej inscenujúce úpravy - dominuje pohľad očitého svedka, resp. dôsledný reportážny prístup, ktorého vystupňovanou podobou je napr. snímanie skrytou kamerou.

Väčšina dokumentaristických metód toleruje určitý stupeň inscenovania (prispôsobovania, úprav) skutočnosti. Mnohé dokumentárne filmy sa zakladajú na rekoštrukcii skutočných udalostí a ich presvedčivosť nezávisí len od verného zobrazenia skutočnosti, ale aj od realistickej presvedčivosti interpretácie faktov.

Okrem primárnej informatívnej hodnoty majú dokumentárne filmy schopnost' argumentačne presvedčovať, citovo a esteticky pôsobiť. Preto existuje široká škála ich využitia - sú filmy spravodajské, reportážne, cestopisné, výukové, populárno-vedecké, propagačné a propagandistické.“ 

Filmová réžia

Filmová réžia (režisér) zosúľaďuje všetky zložky, ktoré sa podieľajú na tvorbe filmu. Režisér si vyberá a pozýva k spolupráci ďalších ľudí, rôznych umeleckých profesií,
ktorým určuje úlohy, aby boli v súlade z jeho celkovou koncepciou.

Hraný film

„Základnou vlastnosťou hraného filmu je zobrazovanie insce­novaných dramatických akcií a situácií - ich zámerné stvárňovanie s vy­užitím špecifických vyjadrovacích
prostriedkov filmu, vrátane účinkovania živých hercov. Autorský zámer a konkrétnu predrealizačnú predstavu o budúcom filme vyjadruje literárnymi prostriedkami filmový scenár. Vo fáze nakrúcania filmu sa autorský zámer presadzuje spôsobmi inscenovania predkamerovej skutočnosti a spôsobmi jej snímania (práca s kamerou). Filmový strih (montáž) umožňuje usporiadať nasnímaný materiál podľa dejových (kauzálnych) i významových súvislostí a v súlade s autorským zámerom. Dielo dotvára jeho zvuková zložka (dialógy, hudba, ruchy).

Hraný film je svojou podstatou dramaticko-epický druh umenia, preto aj jeho základné žánrové formy sú rovnaké ako v dramatickej li­teratúre; tragédia, dráma, komédia, tragikomédia. Podľa dominantných tématických znakov rozlišujeme filmy psychologické, historické, sociálne, kriminálne, vojnové a pod. Vznikli tiež špecificky
filmové žánre - western, thriller, horror, filmová groteska a pod.“

Kinematografia (z gr. kinematos = pohyb, gráfein = písať, zobrazovat)

„Pôvodne sa týmto slovom označovala filmová kamera a projekčný prístroj, ale aj filmové predstavenia. Dnes tento pojem zahŕňa aj ďalšie širšie významy:

- špecifická oblasť kultúry a umenia, resp. "priemyslu citových informácii", ktorý produkuje audiovizuálne informácie (komunikáty);
- súhrn tvorivých a výrobných činností smerujúcich k výrobe a distribúcii filmov (audiovizuálnych komunikátov), ale aj súbor tvorivých, organizačných a výrobných zložiek, ktoré tieto činnosti zabezpečujú. Patria k nim aj školy, archívy a výskumné ústavy zaoberajúce sa filmom;
- druh umenia.

V súčasnosti sa okrem klasickej filmovej technológie v čoraz väčšom rozsahu uplatňujú a búrlivo rozvíjajú nové elektronické systémy snímania, záznamu, reprodukcie a mediálneho šírenia - preto pojem kinematografia postupne nahrádza označenie audiovizuálna (projektívna) kultúra.“Scenár

„Je to literárno-dramatický text, ktorý literárnymi prostriedkami vyjadruje kryštalizujúcu sa predstavu o budúcom filme a slúži ako projektový podklad pre tvorivú filmovú realizáciu. Obsahuje všetky základné údaje o prostrediach, o deji, o postavách a dialógoch - o kompozícii vizuálnej i akustickej zložky filmu. Stáva sa aj závažným ekonomickým dokladom, pretože podľa technického scenára sa pripravuje rozpočet a plán nakrúcania. Rozlišujeme literárny a technický (režijný) scenár. “

Výrazové prostriedky filmu - filmová reč

„Všetky rozlíšiteľné komponenty obrazovej a zvukovej zložky filmu možno chápat' ako znaky, ktoré okrem denotatívneho významu (priame pomenovanie) v kontexte
filmového diela získavajú množstvo kónotatívnych (prenesených a kombinovaných) významov. Tak ako hovorený jazyk pracuje s hláskami, slovami, vetami a súvetiami, aj výrazové prostriedky filmu možno využívať ako špecifickú reč, ktorá má svoj slovník, gramatiku, štruktúrovanú stavbu. Touto rečou možno odovzdávať zrozumiteľné vecné informácie, ale aj zámerné vyvolávat' cielené emocionálne a estetické účinky. Takže aj film je druhom umenia - prostriedkom umeleckej komunikácie.

Najmenšou statickoujednotkou filmu je filmové okienko.

Najmenšou dynamickou jednotkou filmu je záber (pás filmu, ktorý sa exponuje od spustenia po zastavenie kamery)“

Obraz (scéna) ide o spojenie niekoľkých záberov, ktoré sú v bez­prostrednej dejovej a významovej súvislosti (odohrávajú sa na tom istom mieste a v tom istom čase).

Sekvenciu (kapitolu) tvorí niekoľko obrazov, ktoré zjednocuje rozohrávanie toho istého dejového motívu.

Film (filmové dielo) je to kompozične (stavebné), uzavretá jednotka štrukturovaná tak, aby celistvo vyjadrovala autorský zámer.

Elementárna schopnosť filmu zaznamenávať pohyb má dva významné dôsledky:

- pri projekcii na dvojrozmerné filmové plátno (obrazovku) vzniká pre diváka ilúzia trojrozmerného priestoru, ktorý nie je totožný s reálnym priestorom,
- z iluzívnej predstavy filmového priestoru a zaznamenaného pohybu vzniká dimenzia filmového času, ktorého „plynutie" v divákovom vedomí nie je totožné s reálnym časom a možno ho ovplyvňovať špe­cifickým využívaním výrazových prostriedkov.

K základným výrazovým prostriedkom filmu patria aj zmeny vzdialenosti a postavenia kamery voči snímaným objektom, ktorým v reálnom živote zodpovedá zmena
pozície pozorovateľa a zmena uhla jeho pohľadu. Vo filme tieto zmeny výrazne ovplyvňujú emocionalitu záberov - sú výrazom miery subjektivizácie (resp. objektivizácie) pohľadu.

Vzdialenosť kamery od snímaného objektu (a taktiež jeho vzťah k zobrazovanému prostrediu) vyjadruje termín veľkosť záberu: - veľký celok, celok, polocelok,
americký záber, polodetail, detail, veľký detail.

Konkrétna pozícia kamery voči objektu sa nazýva uhol záberu (nadhľad, podhľad, šikmý záber a pod.).
 
Významnými výrazovými prostriedkami filmu sú aj rozmanité pohyby kamery počas záberu: jazda, nájazd, panoráma, švenk apod

Ďalšie pôsobivé výrazové možnosti filmu vychádzajú z vlastnosti kamerovej optiky (objektívy s rozmanitou ohniskovou vzdialenosťou, clonou ovplyvňovaná hĺbka ostrosti, zámerné rozostrenie, transfokátory farebné filtre a pod.).

Základom výtvarno-estetickej, ale aj dramatickej pôsobivosti obrazovej zložky je práca so svetlom - cieľavedomé ovplyvňovanie rozmanitých vlastností prirodzených i umelých zdrojov svetla

Najšpecifickejším výrazovým prostriedkom filmu je montáž (strih) ako spôsob spájania záberov a ich celistvého usporiadania podľa autorského zámeru. Montážou sa
dovršuje (s výnimkou niektorých dokončovacích prác) rozhodujúca časť tvorivého procesu. V strižni sa dotvára významová i dramatická skladba diela, jeho rytmus a tempo. Montáž odzrkadľuje „rukopis" tvorcu.“2.DEJINY FILMU:

„V druhej polovici 19. storočia, hlavne v jeho posledných rokoch, takmer v každej zemi pracovali vynálezci a konštruktéri, snažiaci sa zostaviť prístroj, ktorý by umožnil robiť fotografické snímky, zachytávajúce pohyb predmetov, ľudí alebo zvierat. Doplnkom snímacej kamery bol projekčný prístroj, s ktorého pomocou bolo možné premietať zväčšené pohyblivé fotografie na bielu plochu projekčného plátna. Veľa takých prístrojov bolo patentovaných v Londýne, Petrohrade, Berlíne či Paríži. Jedno však mali tieto prístroje spoločné. Mali krátkodobé trvanie, mizli a svoje miesto postupovali iným, rovnako rýchlo miznúcim. Najčastejším dôvodom ich krátkeho trvania boli technické nedokonalosti a nedostatky. Premietané obrazy boli rozkmitané, filmový pás sa často trhal, obtiažne bolo natáčanie ale i vyvolávanie filmového pásu. V ruských a poľských podmienkach sa často stávalo, že vynálezca nezískal finančnú podporu, aby mohol ďalej pokračovať vo svojích pokusoch a svoj prístroj
zdokonaliť. Taký bol osud Poliaka K. Prószyńskeho a jeho paleografu a potom Rusa J. A Timčenka. Edison síce mal všetky finančné a technické prostriedky, nepokúsil
sa však riešiť problém projekcie a obmedzil sa iba na vynález a výrobu filmu pre jedného diváka - kinetoskopu, ktorý dovoľoval jedincovi pomocou okuláru sledovať malé pohybujúce sa postavičky v nekonečne opakujúcich sa jednoduchých dejových aktivitách.

V pravom slova zmysle bratia Lumiérovci neboli vynálezci filmu, ich zásluha spočíva v tom,že vynález doviedli do konca a prakticky využili výsledky práce mnohých svojich známych či neznámych predchodcov. Bratia Louis a August, synovia továrnika z Lyonu, vyrábajúceho fotografické papiere, mali podmienky k tomu, aby vynález prakticky realizovali a sústredili sa na jeho obchodné využitie. Hmotné zabezbečenie im dovolilo venovať sa výskumu sústredene a bez zbytočného ponáhľania sa. Prístroj bratov Lumiérovcov bol po technickej stránke omnoho dokonalejší ako projekčné prístroje do tej doby. Do značnej miery je to zásluha mechanika a konštruktéra Ing. J. Carpentiera, ktorý podľa inštrukcií bratov Lumiérovcov dlho konštruoval prototyp kinematografu. Bratia Lumiérovci boli známe a vážené osobnosti. Keď uzrel čas predviesť vynález širokej verejnosti, nenarazili na vážnejšie prekážky. To však neznamená, že sa stretávali s nadšeným prijatím. Majiteľ Grad Café na Boulevard des Capucines v Paríži, ktorému Lumiérovci navrhli usporiadanie verejných filmových projekcií sa k experimentu staval s nedôverou. S podielom na zisku
nesúhlasil, požadoval paušálny poplatok. Prvé filmové predstavenie sa v Grand Café konalo 28. decembra 1895 a majiteľovi vynieslo asi 33 frankov čistého zisku. Až na niektoré výnimky ako bol Pokropený kropič, takmer všetky filmy bratov Lumiérovcov boly reportáže. Jedinou snahou bratov Lumiérovcou bolo zachytenie všedného, bezprostredného života. Najlepším reprezentantom tejto snahy bol určite filmový šot. Práve takým šotom bol film Príchod vlaku.“ 

„V kritickom okamihu, kedy sa zdalo, že si ľudia skutočne nevšimnú úžasné možnosti filmu, prišiel mu na pomoc človek, ktorý sa rozhodol využiť vynález bratov Lumiérovcov k vytvoreniu docela nového druhu fantasticky kúzelných trikov - George Mélies.“ ,,Bol prvým umelcom, ktorého upútal rodiaci sa film a správne vytušil
jeho potenciálne umelecké možnosti. Náhodný objav triku zakladajúceho sa na dvojexpozícii (tzv. binopt) spôsobil, že skúsený divadelník - iluzionista si uvedomil, že vo filme čakajú na objav ďalšie rovnako magické triky. Do roku 1900 nakrútil vyše sto krátkych kúzelníckych scénok, v ktorých sa usiloval vyrozprávať jednoduchý dej. Prvý Méliesov „veľkofilm“ Cesta na Mesiac (1902) sa skladal z tridsiatich „umelecky komponovaných scén“ – to už s plným vedomím kráčal dráhou prvého filmového rozprávača vymyslených historiek a príbehov schopný dojať, vystrašiť alebo rozosmiať divákov.“

3.POČIATKY KARIÉRY AMERICKÉHO FILMU:

„V roku 1905 bolo v Pittsburghu otvorené prvé kino, nazvané Nickelodeon. Niklák bola v USA päť centová minca, ktorú musel divák zaplatiť v pokladni kina ako vstupné do premietacej miestnosti. Toto prvé stále kino urobilo rýchlu kariéru. Bolo atrakciou samou o sebe. Po prvom Nickelodeonu sa objavil druhý, desiaty, tisíci. Počet kín rástol závratnou rýchlosťou a po piatich rokoch dosiahol neuveriteľné čísla - 10 000. Tak sa stalo, že v Spojených štátoch bolo v prevádzke viac kín ako vo všetkých európskych krajinách. Čiže na celom zostávajúcom svete dohromady.

Úspech Nickelodeonou a nasledujúci rýchly prechod od púťového premietania k systému stálych kín rozhodol o budúcnosti americkej kinematografie, dosial značne zaostávajúc za európskymi konkurentmi. Do roku 1914 bola medzinárodná výmena filmov prakticky neobmedzená. Rozrastajúcu sa sieť amerických kín spočiatku zásobovali filmy domácej produkcie i zahraničných firiem zastúpených v USA svojimi pobočkami. Prax výroby ľubovoľného počtu duplikovanćh kópii cudzích filmov bez ohľadu na autorské práva veľmi uľahčovala existenciu niektorým americkým podnikateľom a filmovým producentom. Veľmajstrom plagiátorstva, priamo krádeží, bol Siegmund Lubin, filmový producent z Philadelphie, ktorého často stálo mnoho námahy, aby z filmovej kópie odstránil všetky ochranné značky.

Veľa starostí mu narobil Mélies, pretrože takmer všetky rekvizity mali jeho značku - hviezdu a nápis Star Film. V Méliesových šľapajách sa uberala i americké štúdia Biograph či Vitagraph. Svojimi firemnými značkami označovali všetky filmové skrine a stoly. V praxi to však veľmi nepomáhalo. Vlastné kópie filmov si robili všetci, bez rozdielu miesta a podnikania, počínajúc výrobňami či požičovňami a končiac premietačmi, ktorí s nimi obchodovali. Takto upravené filmové kópie predávali, alebo prenajímali ďalším svojim kolegom.

Americký filmový priemysel vyrastal a rozvíjal sa v ovzduší bezprávia, ktoré sa verne odrážalo v námetoch mnohých scénarov. Korupcia, podvody, krádeže, lúpeže, a krvavé zločiny vládli tak vo filme ako i v živote. Po čase sa americké štúdiá rozhodli nastoliť vo filmovom priemysle poriadok. Pod vedením troch najstarších a najváženejśích spoločností - Edison Manufacturing Company, Biographu a Vitagraphu založili v roku 1908 monopolný trust Motion Picture Patent Company. Ten stanovil, že všetci užívatelia projekčných prístrojov a kamier, ale aj filmových pásov sú povinní platiť licenčné poplatky v odpovedajúcich proporciách a určenej výške.

„Patentová vojna“ mala za následok emigráciu filmového priemyslu na západ, predovšetkým smerom k Tichému oceánu, čo najďalej od New Yorku, doterajšieho centra
výroby filmov. Dôvody tejto emigrácie boli docela prozaické. Vyhnúť sa agentom trustu, ktorí kontrolovali platenie poplatkov za používanie kamier. V Kalifornii bola možnosť takejto kontroly omnoho menšia a bol tam kľud tak dôležitý pre filmovú produkciu. Z týchto hľadísk bola Kalifornia tým najvýhodnejším miestom, obzvlášť okolie Los Angeles,odkiaľ bolo len na skok do Mexika, kde už Edisonovi agenti neboli nebezpeční. Klimatické a plánovacie podmienky tu boli priam ideálne. Realizácia filmov, ktorých dej sa odohrával často v rôznych krajinách a odlišnom prostredí, uľahčovali nie len blízke hory a more, ale i miestne obyvateľstvo najrôznejších oddieňov pleti hovoriaci snáď všetkými jazykmi sveta. A tak sa zrodil Hollywood.“AMERICKÝ NEMÝ FILM:

„O ďalší významný krok vpred posunul filmové umenie americký režisér Edwin Porter (1869 - 1941). Vo filme Život amerického hasiča (1902) vytvoril súvislý a dramaticky gradujúci príbeh tým spôsobom, že skombinoval snímky iných filmárov o požiaroch a sám nakrútil iba niekoľko doplňujúcich záberov. Jeho ďalší film Veľká železničná lúpež (1903), v ktorom rozvinul myšlienku paralelného deja, sa všeobecne považuje ako začiatok žánra westernu.

Dávid Wark Griffíth (1875 - 1948) si svojimi pozoruhodnými dielami Zrodenie národa (1915) a Intolerancia (1916) získal neoficiálny titul „otca filmového umenia". Dospel k poznaniu, že každú filmovú scénu treba rozčleniť na zábery, ktoré ukazujú postavy z rôznych uhlov a vzdialeností. Bol to rozhodujúci krok uskutočňujúci odlúčenie filmu od divadla. (Griffíth povedal: „Cieľom, o ktorý som sa predovšetkým usiloval, bolo, aby som vás naučil vidieť.")

V Amerike sa v tomto období úspešne rozvíjal aj ďalší nový, typicky filmový žáner - groteska. Jej hlavný reprezentant Mack Sennet (1880 - 1960) vytvoril množstvo dodnes populárnych filmov s krkolom­nými naháňačkami a nespočítateľnými gagmi. U Senneta začínal aj nesmrteľný komik Charlie Chaplin (1889 - 1977). Ak sa má umenie dočkať uznania, potrebuje nielen výrazové prostriedky, techniku roz­právania, ale aj obsah. Nielen dobrodružstvo, napínavosť, komické naháňačky, ale aj myšlienky. Potrebuje tiež legendu, mýtus.“

4.SOVIETSKA FILMOVÁ AVANTGARDA:

„Sergej Ejzenštejn, Vsevolod Pudovkin, Oleksander Dovženko a Dziga Vertov sa svojím naturelom, ale aj tvorivým nasmerovaním navzájom až diametrálne odlišovali, no práve originalitou tvorivého prínosu sa natrvalo zapísali do dejín svetového filmu. Každý z nich dokázal prejaviť veľkosť a silu svojho talentu aj v dielach, ktorým boli v porevolučnom období vnútené propagandistické úlohy.

Sergej Ejzenštejn (1898 - 1948) sa hlásil k dielu D. W. Griffítha, sám však zasiahol ešte prevratnejšie do vývinu filmovej reči. Zdokonalil a rozvinul experimentálne objavy L. Kulešova a V. Pudovkina. Jeho vertikálna montáž a montáž atrakcií (zábery zoraďoval do obrazov a sekvencií na základe racionálneho výberu a na základe ich kontrastných, ba až dramaticky konfliktných významov). Vznikali tým vizuálne metafory, ktoré viedli divákov k asociatívnemu, ale aj abstrahujúcemu vnímaniu. Viac ako individuálne osudy hrdinov ho zaujímali pohyby más v his­torických spoločenských procesoch. (Hovorí sa, že Ejzenštejn „naučil film myslieť".) Jeho filmový štýl sa vyznačoval veľkorysou monumentalitou. Krížnik Potemkin z roku 1925 je stabilne zaraďovaný medzi najlepšie filmy všetkých čias - svoju tvorivú dráhu Ejzenštej dôstojne uzavrel historickými dielami Alexander Nevský (1938) a dvojdielnou filmovou freskou Ivan Hrozný (1948).

Vsevoloda Pudovkina (1893 - 1953) nezaujímal abstraktný boj revolučných ideí, ale ich reálny vplyv na život a charaktery postáv. Výrazne ho ovplyvnili vlastné divadelnícke skúsenosti, ktoré získal v Stanislavského MCHAT-e, kde sa vyznával „kult realistickej presnosti". Ako filmár sa sústredil na vytváranie psychologicky presvedčivých, dramaticky poňatých príbehov jednotlivcov a na výrazovo bohatú prácu herca, stvárňujúceho zložitý charakter. Podľa neho ani montáž nemala byť založená výlučne na významových „konfliktoch", ale mala skôr zodpovedať pohľadu bystrého pozorovateľa - obrazy sa mali dopĺňať, bolo treba hľadať ich vzájomnú podobnosť (analógiu) a rozširovať pre diváka zorný uhol, vytvárať zrozumiteľnú metaforu, Najznámejším Pudovkinovým dielom je prepis rovnomenného románu M. Gorkého Matka (1926).

Olexander Dovženko (1894 - 1956) vyrástol na ukrajinskej dedine a natrvalo ho uchvátila krása krajiny, ľudové zvyky, piesne, rozprávky (Ejzenštejn a Pudovkin boli pôvodom mestskí ľudia) a vychádzal z inej umeleckej tradície, ktorou pre neho bola predovšetkým tvorba Ševčenka a Gogoľa. Prostredníctvom filmu nechcel vyjadrovať len svoj pohľad a hodnotiace názory na zobrazované skutočnosti, ale predo­všetkým svoj osobný vzťah k ľuďom a prírode, k rodnej kultúre s dávno­vekými koreňmi. Jeho filmársky prístup bol porovnateľný s ambíciami básnika v literatúre. Týmto sugestívnym „oparom poézie" sa vyznačuje najmä jeho Zem z roku 1930, ktorá je v mnohom polemickou antitézou Ejzenštej novej Generálnej línie.

Dziga Vertov, vlastným menom Denis Arkadevič Kaufman (1896 - 1954), bol zo štvorice „avantgardistov" jednoznačne najextravagantnejšou osobnosťou. Svoje beztak radikálne názory na filmové umenie neváhal doviesť až do extrémov. Zásadne odmietal dej a akékoľvek inscenovanie - veril, že totálne stotožnenie sa tvorcu s pohľadom „kamery-oka" obdarí filmový výraz univerzálnou, takmer až „stvoriteľskou" silou. Originálne pracoval so strihovou skladbou, využívajúc detaily, rytmické členenie sekvencií a obrazový kontrapunkt. Vytvoril nový typ agitačno-publicistického spravodajstva vo svojich pozoruhodných filmových periodikách Kinone-deľa a Kino-Pravda a taktiež v sérii dokumentov príznačne nazvaných Kino-Oko. Manifestom jeho predstáv o filme, z kto­rých mnohé dodnes nachádzajú svojich nasledovníkov, bol predovšetkým Muž s kinoaparátom (1929).“

Som veľmi rada, že žijem v dobe pokrokov a technických vymožeností, ktoré mi umožňujú a hlavne zľahčujú sledovanie filmov. Som veľký filmový fanúšik a rada
si pozriem dobrý film kdekoľvek, kde je dobrá atmosféra a hlavne veľa ľudí, pretože som človek, ktorý potrebuje počas filmu, a hlavne po filme rozoberať svoje dojmy, zážitky a poznatky. Keď ma určitý film zaujme a osloví, dokážem si ho pozrieť aj nespočetne veľa krát, o čom svedčí aj moja menšia domáca filmová zbierka, ktorá obsahuje okolo 250 filmových titulov.

Zdroje:

1. JERZY TOEPLITZ: Dějiny filmu. Praha. 1989 -
2. Encyklopedická príručka k prijímacím skúškam na Fakultu masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Bratislava 2003. -