Archeologické vykopávky dokazujú, že odevy sa používali od samých začiatkov vývoja ľudskej spoločnosti. Ľudia potrebovali odev ako ochranu proti poveternostným vplyvom, avšak ani jeho ozdobná úloha nebola menej dôležitá. V krajoch s priaznivým podnebím bola táto úloha odevu dokonca dôležitejšia. V jednotlivých etapách vývoja ľudskej spoločnosti slúžil odev aj na odlíšenie príslušníkov vládnucej triedy od ostatných vrstiev obyvateľstva.
Nálezy kostených ihiel potvrdzujú, že sa človek už pred mnoho tisíc rokmi usiloval upravovať prírodné materiály, ktoré nachádzal okolo seba, napr. listy, slamu, kože zvierat a pod. a využívať ich na svoje odievanie. Surové zvieracie kože však boli tvrdým materiálom, ktorý bol nepoddajný a ľahko podliehal rozkladu. Ľudia sa oskoro naučili využívať na zhotovenie odevu srsť zvierat a niektoré ďalšie vlákna, ktoré nachádzali v prírode. Vlákna spriadali a tkaním a preplietaním zhotovovali jednoduché textílie.
Je známe, že tkáči v starom Egypte vedeli zhotovovať veľmi jemné ľanové plátna. Starý Gréci používali ľan a vlnu. Indiu pokladáme za vlasť bavlny, Čína bola vychýrená už v dávnych časoch nádhernými tkaninami z hodvábu. Tieto vlákna a niektoré ďalšie, sa využívali na výrobu textílií celé tisícročia. Preto sa často prírodné materiály a textílie, ktoré sa z nich zhotovujú, nazývajú klasické.
Oveľa neskôr začali ľudia vyrábať vlákna chemicky. Prvé dôležité výsledky sa dosiahli minulého storočia. Na svetovej výstave v Paríži roku 1900 boli vystavené prvé výrobky z viskózového hodvábu. Čoskoro potom sa podarilo vyrobiť meďnatý hodváb a trocha neskôr aj acetátový hodváb. Tieto vlákna boli síce vyrobené chemicky, ale pri ich výrobe sa použila prírodná celulóza. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch nášho storočia nastal veľký rozvoj výroby celulózových vlákien.
Roku 1938 sa začala priemyselná výroba syntetického vlákna z chemických surovín, ktoré sa nazýva nylon. Napriek tomu, že ďalší vývoj spomalila druhá sv. vojna, v päťdesiatych rokoch sa už vyrábalo veľa syntetických vlákien.
V súčasnosti nemožno kryť celosvetovú spotrebu textilných vlákien surovinami z prírodných zdrojov. Produkcia prírodných vlákien sa nemôže zvyšovať úmerne so zväčšujúcou sa spotrebou textílií. Syntetické vlákna so svojimi prednosťami, ale aj nedostatkami sú v tejto situácii jediným možným riešením. Aj keď po rokoch ich búrlivej výroby sa ich vývoj v celosvetovom meradle spomalil, nahradili pri výrobe mnohých odevov (najmä bielizne) prírodné vlákna syntetické a hľadajú sa stále nové možnosti ich uplatnenia.
S rýchlym rozvojom textilného a odevného priemyslu v ostatných rokoch a desaťročiach súvisí aj používanie mnohých celkom nových odevných materiálov. Úsilie vypracovať čo najproduktívnejší spôsob výroby textílií podnietil rozvoj výroby netkaných textílií. Výroba odevných koženiek a textilných kožušín čiastočne nahradili vyžadované, ale pomerne nedostatkové usne a prírodné kožušiny.
Vývoj materiálov, ktoré by lepšie spĺňali požiadavky spotrebiteľov, náhrada ťažko dostupných surovín novými a hľadanie produktívnejších spôsobov výroby, to sú aj
ďalšiesmery rozvoja výroby textílií.
Odievanie starovekého Egypta:
Je známe, že prastaré tkáčske umenie ovládali už v starovekom Egypte. Textilný mat. poskytovala príroda – najmä ľan, konope, ovčia vlna bola typická pre Mezopotámiu. Z týchto surovín postupným spracovaním získavali vlákna. Spriadaním surových vlákien vznikla niť, ktorú už bolo možné rozdeliť na sústavu osnovných a úžitkových, nití ktoré sú na seba kolmé a ich vzájomným preväzovaním najskôr na ráme, neskôr na tkáčskom stave – krosnách, vzniká plošná textília – v tomto
prípade ešte veľmi jednoduchá tkanina. Pretože prírodné ľanové, konopné i ovčie vlákna majú žltkastú až hnedkastú farbu, postupným praním, sušením, kropením a ďalším sušením získavalo farbu bielu
V textilnej výrobe sa postupne vytvorili špecializácie podľa používaného materiálu. Táto technológia sa stala základom textilnej výroby a počas storočí sa postupne zdokonaľovala. Doklady o odevnej kultúre Egypta sa zachovali v umeleckých pamiatkach ako napríklad nástenné maľby, kde boli zobrazované postavy zaodeté podľa hierarchického a sociálneho postavenia, na ktorého vrchole stál faraón ako vládca a prevtelené božstvo, či v nálezoch v hrobkách. Aj keď egyptská kultúra a umenie podliehalo prísnemu kánonu a štylizácii, zobrazované námety vychádzali z reality. A tak sa zachovali poznatky o odeve mužov a žien podľa kasty. Klimatické podmienky Egypta vyžadovali ľahký a vzdušný odev. Odev a jeho ozdoby a doplnky sa stávajú znakom sociálneho postavenia. Najstarším a najjednoduchším typom odevu bola bederná rúška.
Bederná rúška – pruh látky omotaný okolo bokov tvorí základ odievania. Bola krátka, kryla predovšetkým boky, siahala od pásu dole do polovice stehien. V tejto podobe pracovný odev najširších vrstiev
Odev Faraóna – doklad o tom, ako sa postupne z prostého a funkčného odevu stal odev reprezentačný, symbolizujúci moc a bohatstvo. Bederná zásterka sa predlžovala a predný diel niesol odznaky moci. Neskôr bol odev doplnený o jemnú priesvitnú tuniku, nezošitý, široký šál kryjúci ramená. Kontrast k bielemu odevu tvorili šperky a ozdoby s magickými symbolmi, alebo odznaky úradu. Výsadou faraóna boli aj sandále.
Kňazi – holohlaví, s odstráneným obočím, cez hruď nosili šikmo uviazanú šerpu. Vyšší kňazi si obliekali kožušinu leoparda a biele sandále.
Vezír – najvyšší úradník, dlhá tunika a odznak úradu pektorál (závesná ozdoba v tvare doštičky s obrazom bohyne Maat), parochňa, malá briadka
Pisári – čistý biely odev - symbol čistej duševnej krásy
Odievanie žien – základom bol úzky púzdrovitý odev - kalasiris z jemného plátna obopínajúci postavu, nedovoľoval väčšie kroky. Dĺžka určená postavením
-pracujúce ženy – do polovice lýtok
-vznešené Egypťanky – dlhý ku členkom
Horný okraj kryl poprsie alebo siahal tesne pod ne. Neskôr pôvodné kalasiris bolo doplnené vrchným rúchom – hladkým, priesvitným, plisovaným. Toto jemné
plisované riešenie pripomínalo kvet lotosu.
Ďalej bol textilný materiál využívaný aj pri zariaďovaní obytných priestorov (výrobe nábytku) a taktiež pri významnom egyptskom obrade, akým bolo balzamovanie mŕtvol, sa používalo jednoduché plátno a riedko tkaná látka, ktorú by sme dnes prirovnali k obväzu.
Odievanie starovekého Grécka:
Odev starovekého Grécka spájal krásu s účelnosťou – plne rešpektoval telo bez strihov a šitia, tvorený priamo na postave nositeľa. Voľne riasené tkaniny spĺňali hygienické a klimatické podmienky. Materiál sa tkal v menších kusoch a šírka tkaniny bola závislá od šírky tkáčskeho stroja, tvar odevu závisel od materiálu. Úprava odevu dodržiavala slohovú jednotu. Proporcie odevu boli harmonicky vyvážené a definitívny tvar odevu bol výrazom estetického cítenia nositeľa.
Najstarší odev bol z vlny, ktorú domácky spracúvali Dórovia – bol ťažký a nedal sa jemne riasiť. V klasickej helenistickej dobe sa do Grécka dostali nové materiály -jemné plátno z Egypta, hodváb z Číny, bavlnené tkaniny z Indie.
Dórske obdobie – odevy z ťažkých tkanín (vlny).
