Počas týždňa bol ich deň vyplnený dvoma základnými činnosťami – modlitbou a prácou. Základom modlitby bolo rozjímanie nad Svätým písmom, ktoré väčšina mníchov vedela naspamäť. Vzťah anachorétov k vzdelaniu bol dvojznačný. V hlavných centrách anachoretizmu, boli vykopané veľké knižnice, niektorí mnísi si ale naopak mysleli, že vzdelanie je zbytočné. Anachoréti sa zdokonaľovali cez vzťah učiteľa a žiaka. Najdôležitejšimi úlohami bolo, aby abba naučil žiaka základné praktiky mníšskeho života, a ako prejsť nebezpečenstvami, ktoré takýto život prinášal – najmä pokušeniami. Medzi ne patrili známe zjavovania sa príšer, rôzne formy sexuálnych pokušení, ale za najnebezpečnejšiu sa považovala skrytá pýcha. Začiatočníci mali aj viacero učiteľov.
Pokiaľ ide o prácu, mnísi rozoznávali prácu ducha a prácu tela. Dôležitejšia bola práca ducha, kam patrili modlitby, pôst a pod. Z fyzickej práce vykonávali najmä jednoduchú, mechanickú robotu, pri ktorej sa dalo modliť. Anarchoreti jedli zvyčajne raz za deň a často sa pôstili, najmä pri rôznych pokušeniach. Živili sa chlebom, jačmennými plackami, kašou, zeleninou a ovocím, Mäso nejedli vôbec. Pili čistú vodu a výnimočne, zvyčajne pri návštevách , víno.
Anachoretizmus sa rozšíril v celom kresťanskom svete, pričom najsilnešie zázemie mal v Egypte, Palestíne a Sýrii. V 5. a 6.storočí sa stala centrom mníšstva Júdska púšť. Organizovali sa aj lavriotské kláštory. Najvýznamnejším organizátorom aj reformátorom tohto obdobia sa stal sv. Saba. Anachoreti na Blízkom východe žili rôznymi spôsobmi života. Mnohé z nich sa nám môžu zdať bizarné. Napríklad ponúkali telo hadom, nosili ťažké reťaze, žili na stĺpoch, alebo na stromoch. V Egypte sa zrodila aj druhá, postupne najrozšírenejšia forma monasticizmu – coenobitizmus. Hlavný rozdiel medzi anachoretizmom a coenobitizmom bol v tom, že anachoreti žili osamotene, nanajvýš v lavrách, coenobitský mnísi žili spoločne v kláštoroch. Za zakladateľa tohto smeru je považovaný Pachomios. Roku 307 prijal krst a odišiel na púšť k slávnemu anachoretovi Palemonovi. Počas niekoľkých rokov strávených ako pustovník, si uvedomil jeho nedostatky – najmä materiálnu závislosť na iných a v duchovnom živote nebezpečenstvo podľahnúť ilúziám. Okolo rokov 313-316 sa usadil v osade Tabennesi a zaviedol v nej zásady spoločného života. Hlavnými zásadami coenobitského života sa stali: čistota, poslušnosť a chudoba. Čistota v mníšstve sa vnímala ako čistota ducha. Všetok majetok bol spoločný.
Aj v coenobitských ( pachomiánskych ) kláštoroch vyplňovali život mníchov iba modlitba a práca.