Zrod kresťanského mníšstva

Osnova: 1. Korene mníšstva
2. Duchovný otec mníšstva
3. Ľudia žijúci v ústraní
4. Život medzi mníchmi
5. Šírenie anachoretizmu
6. Najrozšírenejšia forma mníšstva
7. Život v pachomiánskych kláštoroch
8. Úpadok mníšstva
Obsah: Kolískou kresťanského mníšstva ( monasticizmu ) sa stal Egypt, ktorý bol od 1. storočia aj jedným z najplodnejších centier čoraz rozšírenejšieho kresťanstva. Začiatkom 3.storočia sa v súvislosti s prenasledovaním kresťanov začali v odľahlých miestach púšte objavovať prví pustovníci. Vlastná história mníšstva sa však začala až na prelome 3. a 4.storočia. K jeho rýchlemu rozšíreniu dopomohli rôzne faktory, najviac Milánsky edikt cisára Konštantína z roku 313, vďaka ktorému mohol rozvoj mníšstva pokračovať. Hlavnými motívmi združovania sa mimo obývaných území bola túžba po zdokonaľovaní sa a túžba vytvoriť nové spoločenstvo.
Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire, v strednom Egypte, kde sa okolo sv. Antona, duchovného otca mníšstva, začali združovať ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života. Sv. Anton sa narodil okolo roku 250 v egyptskej dedine Koma, v kresťanskej rodine. Vo veku 20 rokov, podľa Ježišových slov rozdal všetok majetok a utiahol sa do samoty, kde sa venoval Svätému písmu. Pre jeho múdrosť a zbožnosť ho začali nasledovať aj ostatní ľudia. Antonovi však popularita prekážala a často sa od ostatných utiahol na pustejšie miesta. Napriek tomu sa okolo neho všade začali ľudia združovať, a vnímali ho ako prirodzenú morálnu autoritu. Sv. Anton zomrel v roku 356. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva – anachoretizmu. Ideálom takéhoto spôsobu života bolo žiť podľa evanjelia, ďaleko od „tohto sveta“.
Žiaci sv. Antona postupne vytvárali nové centrá anachoretizmu. Pustovníkmi sa stávali najmä jednoduchí ľudia, ale aj osoby z okraja spoločnosti, ba dokonca aj z najvyšších vrstiev. Anachoréti obývali rôzne miesta na okraji spoločnosti – žili v jaskyniach, v dierach a pod. Väčšina anachorétov nežila v úplnej samote. Vytvárali rôzne skupiny. Združovanie sa okolo uznávaných anachoretov, zvaných aj abba ( otec ) pokračovalo aj naďalej, čím vznikali celé kolónie pustovníkov, zvané lavry. Centrom lavry bol kostol, kde sa anachoréti na čele s abbou a radou starších schádzala počas víkendov na spoločné bohoslužby a modlitby.

Počas týždňa bol ich deň vyplnený dvoma základnými činnosťami – modlitbou a prácou. Základom modlitby bolo rozjímanie nad Svätým písmom, ktoré väčšina mníchov vedela naspamäť. Vzťah anachorétov k vzdelaniu bol dvojznačný. V hlavných centrách anachoretizmu, boli vykopané veľké knižnice, niektorí mnísi si ale naopak mysleli, že vzdelanie je zbytočné. Anachoréti sa zdokonaľovali cez vzťah učiteľa a žiaka. Najdôležitejšimi úlohami bolo, aby abba naučil žiaka základné praktiky mníšskeho života, a ako prejsť nebezpečenstvami, ktoré takýto život prinášal – najmä pokušeniami. Medzi ne patrili známe zjavovania sa príšer, rôzne formy sexuálnych pokušení, ale za najnebezpečnejšiu sa považovala skrytá pýcha. Začiatočníci mali aj viacero učiteľov.
Pokiaľ ide o prácu, mnísi rozoznávali prácu ducha a prácu tela. Dôležitejšia bola práca ducha, kam patrili modlitby, pôst a pod. Z fyzickej práce vykonávali najmä jednoduchú, mechanickú robotu, pri ktorej sa dalo modliť. Anarchoreti jedli zvyčajne raz za deň a často sa pôstili, najmä pri rôznych pokušeniach. Živili sa chlebom, jačmennými plackami, kašou, zeleninou a ovocím, Mäso nejedli vôbec. Pili čistú vodu a výnimočne, zvyčajne pri návštevách , víno.
Anachoretizmus sa rozšíril v celom kresťanskom svete, pričom najsilnešie zázemie mal v Egypte, Palestíne a Sýrii. V 5. a 6.storočí sa stala centrom mníšstva Júdska púšť. Organizovali sa aj lavriotské kláštory. Najvýznamnejším organizátorom aj reformátorom tohto obdobia sa stal sv. Saba. Anachoreti na Blízkom východe žili rôznymi spôsobmi života. Mnohé z nich sa nám môžu zdať bizarné. Napríklad ponúkali telo hadom, nosili ťažké reťaze, žili na stĺpoch, alebo na stromoch. V Egypte sa zrodila aj druhá, postupne najrozšírenejšia forma monasticizmu – coenobitizmus. Hlavný rozdiel medzi anachoretizmom a coenobitizmom bol v tom, že anachoreti žili osamotene, nanajvýš v lavrách, coenobitský mnísi žili spoločne v kláštoroch. Za zakladateľa tohto smeru je považovaný Pachomios. Roku 307 prijal krst a odišiel na púšť k slávnemu anachoretovi Palemonovi. Počas niekoľkých rokov strávených ako pustovník, si uvedomil jeho nedostatky – najmä materiálnu závislosť na iných a v duchovnom živote nebezpečenstvo podľahnúť ilúziám. Okolo rokov 313-316 sa usadil v osade Tabennesi a zaviedol v nej zásady spoločného života. Hlavnými zásadami coenobitského života sa stali: čistota, poslušnosť a chudoba. Čistota v mníšstve sa vnímala ako čistota ducha. Všetok majetok bol spoločný.
Aj v coenobitských ( pachomiánskych ) kláštoroch vyplňovali život mníchov iba modlitba a práca.

Narozdiel od anachoretov, však mnísi mohli jedávať aj 2krát za deň a odpadla hrozba neustálej hmotnej núdze. Napriek tomu kláštory neboli sebestačné a mnísi museli pracovať mimo komunitu. Postupne sa v kláštoroch vyvinul noviciát. Počas tohto obdobia sa kandidát na členstvo oboznamoval so životom v kláštore. Pachomiánske kláštory tvorili dedinu, uprostred ktorej bol kostol. Pri ňom sa nachádzala kuchyňa, knižnica, ošetrovňa, dielne a sklady. Na čele kláštora bol abba. Mnísi žili v domoch, ktoré mali približne 20 a viac obyvateľov. Už za Pachomiovho života mali najväčšie kláštory až 1 400 mníchov. Všetci abbovia sa dvakrát do roka schádzali na generálnych kapitulách. Tá sa nachádzala v už spomínanom Tabannesi, a neskôr v Phbove. Aj pachomiánske kláštory postihla od 5.storočia kríza, ktorá súvisela s teologickými spormi, ale dôležitú úlohu zohrala aj prevládajúca orientácia na ekonomické sféry. Definitívny úder celému mníšstvu v Egypte, Sýrii a Palestíne, dalo v 7.storočí obsadenie týchto území moslimami.