Osnova: 1. Korene mníšstva
2. Duchovný otec mníšstva
3. Ľudia žijúci v ústraní
4. Život medzi mníchmi
5. Šírenie anachoretizmu
6. Najrozšírenejšia forma mníšstva
7. Život v pachomiánskych kláštoroch
8. Úpadok mníšstva
Obsah: Kolískou kresťanského mníšstva ( monasticizmu ) sa stal Egypt, ktorý bol od 1. storočia aj jedným z najplodnejších centier čoraz rozšírenejšieho kresťanstva. Začiatkom 3.storočia sa v súvislosti s prenasledovaním kresťanov začali v odľahlých miestach púšte objavovať prví pustovníci. Vlastná história mníšstva sa však začala až na prelome 3. a 4.storočia. K jeho rýchlemu rozšíreniu dopomohli rôzne faktory, najviac Milánsky edikt cisára Konštantína z roku 313, vďaka ktorému mohol rozvoj mníšstva pokračovať. Hlavnými motívmi združovania sa mimo obývaných území bola túžba po zdokonaľovaní sa a túžba vytvoriť nové spoločenstvo.
Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire, v strednom Egypte, kde sa okolo sv. Antona, duchovného otca mníšstva, začali združovať ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života. Sv. Anton sa narodil okolo roku 250 v egyptskej dedine Koma, v kresťanskej rodine. Vo veku 20 rokov, podľa Ježišových slov rozdal všetok majetok a utiahol sa do samoty, kde sa venoval Svätému písmu. Pre jeho múdrosť a zbožnosť ho začali nasledovať aj ostatní ľudia. Antonovi však popularita prekážala a často sa od ostatných utiahol na pustejšie miesta. Napriek tomu sa okolo neho všade začali ľudia združovať, a vnímali ho ako prirodzenú morálnu autoritu. Sv. Anton zomrel v roku 356. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva – anachoretizmu. Ideálom takéhoto spôsobu života bolo žiť podľa evanjelia, ďaleko od „tohto sveta“.
Žiaci sv. Antona postupne vytvárali nové centrá anachoretizmu. Pustovníkmi sa stávali najmä jednoduchí ľudia, ale aj osoby z okraja spoločnosti, ba dokonca aj z najvyšších vrstiev. Anachoréti obývali rôzne miesta na okraji spoločnosti – žili v jaskyniach, v dierach a pod. Väčšina anachorétov nežila v úplnej samote. Vytvárali rôzne skupiny. Združovanie sa okolo uznávaných anachoretov, zvaných aj abba ( otec ) pokračovalo aj naďalej, čím vznikali celé kolónie pustovníkov, zvané lavry. Centrom lavry bol kostol, kde sa anachoréti na čele s abbou a radou starších schádzala počas víkendov na spoločné bohoslužby a modlitby.