Počiatky staroslovienskeho písomníctva

Počiatky staroslovienskeho písomníctva a Byzancia
(štúdia A. Dostála. Slavia roč. 38, č. 4, s. 597 - 606)


Autor sa v tejto štúdii zaoberá ovplyvnením staroslovienskeho písomníctva Byzanciou.
Práca sa začína informovaním o udalostiach z deviateho storočia, kedy veľkomoravskí Slovania dostali prvé vlastné písmo – hlaholiku, vytvorenú Konštantínom, ktorý prišiel na Veľkú Moravu so svojím bratom Metodom z Byzancie na žiadosť Rastislava. Postupne vznikali slovanské texty písané staroslovienčinou. Bola to nová situácia v kultúre Slova-nov, lebo sa zaradili medzi tie kultúrne národy, ktoré majú vlastné písomníctvo. Skutočnosť, že už pred touto misiou veľkomoravskí Slovania prijímali kresťanstvo a zriekli sa pohanstva, vieme zo Života Konštantína. Ďalej sme sa tiež dozvedeli, že už pred misiou Konštantína a Metoda pôsobili na Veľkej Morave iní kňazi, konkrétne z Ne-miec, Vlách a Grécka (čiže z Byzancie). Dostál sa opiera hlavne o túto informáciu. Skutoč-nosť, že títo kňazi boli aj z Byzancie pokladá za nielen možné, ale aj za nespochybniteľné, i keď Isačenko vyslovil na túto tému pochybnosti. Dostál ďalej rozvíja svoju teóriu, By-zancia bola na Veľkej Morave známa, svedčia o tom archeologické vykopávky. Pokladá za veľmi divné, neisté a pochybné, keby sa žiadny byzantský kňaz pri svojej misii nedostal na Veľkú Moravu. Ale nikde nemáme svedectvo, žeby tu uvádzal predtým niekto iný písmo tak ako Konštantín a Metod. Ani západná cirkev, ktorá mala tiež veľké zásluhy na prenika-ní kresťanstva na východ, nešírila vieru v nejakom slovanskom jazyku.
Autor však uznáva možnosť existencie niektorých slovanských textov v období pred príchodom solúnskych bratov, ale zdôrazňuje fakt, že skutočnú písanú literatúru, písmo a základy spisovného jazyka založili práve oni. Nepokladá za vierohodné, že byzantskí Slovania mali už skôr preklad biblických textov, čím sa niekedy vysvetľuje vysoká ume-lecká hodnota cyrilometodských prekladov. Ako dôkaz uvádza skutočnosť, že byzantskí Slovania (hlavne solúnski) boli do značnej miery bilingválni a bola im známa grécko-byzantská cirkevná, administratívna a vojenská terminológia. To, že ju poznali odvodzuje Dostál od faktu, že staroslovienske preklady obsahujú množstvo nepreložených termínov, pretože boli zaužívané, napr. skandalъ.
Ďalej uvažuje, prečo Konštantín siahol po vytvorení nového písma a prekladov. Dom-nieva sa, že poznal jednak silu a pôsobivosť kresťanských a odborných textov na vtedajšie-ho človeka.

Preto vypracoval so svojím bratom pevný prekladateľský program, ktorý splni-li z časti oni a z časti ich žiaci, ale tí už aj mimo územia Veľkej Moravy. Dostál robí uzáver: najstaršie slovanské písmo, najstarší výber textov bol do značnej miery byzantský a pre jazyk bola byzantská gréčtina silným vzorom. Dokazuje to aj syntax a aj tvorenie slov.
To, že staroslovienske preklady majú vysokú umeleckú hodnotu, považuje za prácu Konštantína. Označuje ho ako umelecky jemne cítiaceho, ktorý mechanicky nekopíruje.
Dostál zdôrazňuje, že veľké kultúrne dielo solúnskych bratov – založenie slovanského písomníctva, vytvorenie slovanského písma i použitie starslovienčiny, malo v slovanskom prostredí svoj vlastný vývoj a svedčí o veľkej životnej sile písanej kultúre Slovanov.




Použitá literatúra

Ratkoš, P.: Veľkomoravské legendy a povesti. Bratislava, Tatran 1990, 162 s.