Konferencia o spolupráci a bezpečnosti v Európe

Viacstranné konzultácie o prípravách celoeurópskej konferencie prebiehali od 22. novembra 1972 do 8. júna 1973 v Helsinkách. V priebehu týchto konzultácií vypracovali predstavitelia 32 európskych štátov, USA a Kanady ustanovenie o organizácií konferencie, o poradí jej rokovaní, o zložení účastníkov, o dobe a mieste konania konferencie, a pod.

Na týchto konzultáciách boli taktiež vypracované doporučenia, ktoré vytvorili dobrý základ pre prejednanie a vyriešenie otázok na celoeurópskej konferencii. Záverečný dokument helsinských konzultácií tak obsahoval tieto doporučenia :

Teda, že Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe bude prebiehať v troch etapách; a to tak :

a) v prvá etapa bude prebiehať na úrovni ministrov zahraničných vecí
b) druhá etapa bude zahŕňať prácu zvláštnych komisií a podkomisií, kde budú zastúpené účastnícke štáty v podobe delegátov a odborníkov, pričom ich činnosť bude koordinovať Koordinačný výbor. (koordinačný výbor bol schválený ako hlavný orgán v druhej etape konferencie)
c) v tretej etape budú schválené záverečné dokumenty konferencie.

Zároveň bol vypracovaný aj poriadok rokovaní konferencie:

1.na prvom mieste boli otázky týkajúce sa bezpečnosti v Európe
2.spolupráca v oblasti ekonomiky, vedy a techniky a životného prostredia
3.spolupráca v humanitárnych a iných oblastiach
4.ďalšie kroky po konferenciiPrvá etapa Konferencie začala 3.-7. júla 1973 vo fínskom hlavnom meste - Helsinky. Na rokovaniach v tejto prvej etape sa zúčastnili ministri zahraničných vecí 35 štátov. V týchto dňoch predložili socialistické krajiny dôkladne fundované návrhy dokumentov ku všetkým bodom poriadku rokovania konferencie. ZSSR predložil návrh - Všeobecnej deklarácie o základoch európskej bezpečnosti a zásadách vzťahov európskych štátov. ZSSR tu doporučil hlavné zásady, na ktorých by mala spočívať bezpečnosť Európy, a navrhol, aby sa dohodli niektoré konkrétne opatrenia za bezpečnosť. Pokojne môžeme vyvodiť záver, že úlohou konferencie nebolo proklamovať len spoločne dohodnuté zásady európskej bezpečnosti, ale aby tieto zásady boli uplatňované voči konkrétnym politickým realitám v Európe.

Okrem ZSSR aj viaceré ďalšie krajiny predložili svoje návrhy podobné sovietskemu.

NDR a Maďarsko predložili návrh dokumentu - Spoločné prehlásenie o rozvoji spolupráce v hospodárstve, obchode, vede a technike a tiež v oblasti ochrany životného prostredia. V tomto návrhu sa zdôrazňovalo, že rozvoj takejto spolupráce bude prispievať k upevňovaniu mieru a bezpečnosti v Európe, bude priaznivo pôsobiť na vzájomné politické vzťahy medzi účastníckymi štátmi a prispievať k vytváraniu stále priaznivejších podmienok pre hospodársky a spoločenský pokrok ako európskych, tak i iných národov vrátane rozvojových krajín a oblastí.

Delegácia Bulharska a Poľska predložila na konferencii návrh dokumentov – Hlavné smery rozvoja kultúrnej spolupráce, kontaktov a výmeny informácií. Boli v ňom vyjadrené ciele spolupráce – prispievať k upevneniu mieru v Európe a na celom svete, ako aj k vzájomnému duchovnému obohacovaniu národov a k zdokonaľovaniu ľudskej osobnosti.

Československá delegácia predložila návrh na zriadenie poradného výboru pre otázky bezpečnosti a spolupráce v Európe.

Juhoslávia navrhla Deklaráciu zásad upravujúcich vzťahy medzi účastníckymi štátmi.

Svoje návrhy v prvej etape predložili ešte aj Francúzsko, NSR, Veľká Británia, Taliansko, Kanada, Turecko, Grécko a San Marino.

V prvej etape sa však prejavili medzi účastníckymi štátmi aj podstatné názorové rozdiely.Druhá etapa prebiehala od 18. septembra 1973 do 21. júla 1975, tentokrát v Ženeve. Hlavnou úlohou v tejto etape bolo vypracovanie návrhov dokumentov ku všetkým bodom poriadku rokovaní, aby potom mohli byť predložené na schválenie v tretej, záverečnej etape. Ťažiskom činnosti a hlavným orgánom druhej etapy bol Koordinačný výbor. Mimo tohto výboru boli vytvorené aj ďalšie tri komisie (tzv. koše).

I. komisia (bezpečnosť)
II. komisia (hospodárske otázky)
III. komisia (spolupráca v humanitárnych a iných oblastiach)
 
Všetky rozhodnutia boli schvaľované podľa zásady jednomyseľnosti (konsenzu). Účinnosť tejto zásady predpokladala rozsiahlu zhodu záujmov a názorov na prejednávané otázky, vzájomné rešpektovanie názorov a zodpovedný prístup k problémom.

Celoeurópska konferencia bola príkladom mnohostrannej diplomacie, pre ktorú vytvorila priaznivé podmienky atmosféra uvoľňovania napätia a duch spolupráce. Do apríla 1974 boli dohodnuté formulácie mnohých dôležitých zásad – vrátane zásady nedotknuteľnosti hraníc. Čo bol značný úspech konferencie. Rozhodujúci význam pre tento úspech mali schôdzky a rokovania L. I. Brežneva a ďalších vedúcich činiteľov sovietskeho zväzu s vedúcimi predstaviteľmi socialistických krajín a taktiež západných krajín. (Tu spadá aj stretnutie Brežneva s francúzskym prezidentom Pompidourom v Picunde v dňoch 12.-13. marca 1974, ktorí sa dohodli na zintenzívnení súčinnosti ZSSR a Francúzska v úsilí o ďalšie uvoľnenie napätia v Európe a o úspešnom dokončení konferencie). (Veľký význam pre pokrok v Ženeve malo aj stretnutie politického poradného výboru členských krajín Varšavskej zmluvy, ktoré sa konalo 17.-18.marca 1974 vo Varšave, kde boli vyzvaní štátnici a politici, aby sa usilovali o zaistenie úspechov celoeurópskej konferencie).

No už začiatkom roku 1974 sa objavili ťažkosti v práci konferencie a začalo ochabovať tempo redigovania textov návrhov. Ťažkosti boli spôsobené medzinárodnou krízou, ktorá v tom období vypukla na Cypre, v mnohých kapitalistických krajinách sa vystriedali vlády a niektoré západné delegácie znovu začali spôsobovať ťažkosti pri prejednávaných otázkach.

Pre ďalší posun v rokovaniach bolo dôležité to, že Koordinačný výbor 26. júla schválil rozhodnutie, akúsi komplexnú dohodu, ktorú navrhli neutrálne krajiny a schválili aj všetci účastníci konferencie. Boli v nej stanovené hlavné zásady spolupráce v humanitárnych oblastiach, včlenené do preambuly. Zároveň bol do formulácie zásady zvrchovanej rovnoprávnosti zaradený zvláštny passus, že "účastnícke štáty navzájom rešpektujú právo voliť a rozvíjať svoje politické, spoločenské, ekonomické a kultúrne systémy rovnako ako i právo vydávať svoje zákony a správne predpisy", pričom ale bola táto formulácia upresňovaná v tom zmysle, že sa účastnícke štáty budú pri uplatňovaní svojich zvrchovaných práv riadiť svojimi právnymi záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodného práva a tiež rešpektovať a plniť uznesenie konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.

(Prvoradý význam pre úspešné dokončenie konferencie mali rokovania a schôdzky generálneho tajomníka ÚV KSSS Brežneva v roku 1974 s vedúcimi činiteľmi iných účastníckych štátov konferencie.)!
19. júla schválil koordinačný výbor zahájenie záverečnej etapy konferencie a to 30. júla v Helsinkách. Tá prebiehala od 30. júla do 1. augusta 1975. Stretnutie vedúcich činiteľov 33 európskych štátov, USA a Kanady nemá v dejinách obdobu. Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe na najvyššej úrovni dokončila svoju prácu slávnostným schválením Záverečného aktu, ktorý obsahoval dosiahnuté dohody o všetkých bodoch rokovania.

Ťažiskom Záverečného aktu konferencie sa stala Deklarácia zásad riadiacich vzťahy medzi účastníckymi štátmi.

Výsledky konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe vytvárali predpoklady pre podstatné rozšírenie a aktivizáciu spolupráce medzi účastníckymi štátmi v oblasti hospodárstva, vedy, techniky a v oblasti životného prostredia. V Dokumente sa uznávajú priaznivé dôsledky, ktoré pre rozvoj obchodu môžu plynúť z uplatňovania doložky najvyšších výhod.

Zásady schválené na konferencii majú obrovský význam pre ďalšie upevňovanie mieru a bezpečnosti v Európe i na celom svete. Tieto zásady potvrdzujú platné príslušné ustanovenia dvojstranných medzištátnych zmlúv a iných dokumentov, ktoré v nasledujúcom období po Konferencii podpísal ZSSR s Francúzskom, NSR, USA, Veľkou Britániou, Talianskom, Kanadou atď.

Zásady, ktoré konferencia vypracovala k hlavným problémom spojených s upevňovaním mieru a bezpečnosťou v Európe, slúžia, ale neprehliadajú rozdiely v ideológií a spoločenských systémoch štátov, životným záujmom národov žiť v mieri a s istotou v budúcnosť.

Vďaka úspešnému dokončeniu celoeurópskej konferencie sa mier v Európe stal stabilnejší a vývoj medzinárodných vzťahov v Európe smerom k riešeniu problémov ich bezpečnosti sa pozdvihol na kvalitatívne vyššiu úroveň.

Významnú úlohu pri upevňovaní mieru a bezpečnosti v Európe mali zohrať aj spoločné opatrenia na posilnenie dôvery, smerujúce k zmenšeniu nebezpečenstva vzniku ozbrojených konfliktov.

Belehradská schôdza

4. októbra bola v Belehrade zahájená schôdza predstaviteľov 35 účastníckych štátov konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, kde si mali účastníci vymeniť názory o tom, ako sú plnené jednotlivé články Záverečného aktu a úlohy stanovené konferenciou, a v kontexte otázok prejednávaných na konferencii o tom, ako zlepšovať vzájomné vzťahy medzi štátmi, ako posilňovať bezpečnosť a rozvíjať spoluprácu v Európe a ako pokračovať v uvoľňovaní napätia v budúcnosti.

8. marca 1978 bola schválená záverečná správa belehradskej schôdze, v ktorej bol zdôrazňovaný význam, ktorý prikladajú účastníci schôdze ďalšiemu pokroku pri uvoľňovaní napätia, a potvrdzuje sa odhodlanie účastníckych krajín "dôsledne plniť jednostranne, aj viacstranne všetky zásady Záverečného aktu". V dokumente bola zakotvená aj dohoda usporiadať ďalšiu schôdzu na november 1980 v Madride.