Nemecký politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a spustil 2. Svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní.
Adolf Hitler sa narodil v Braunau am Inn, v Rakúsko-Uhorsku. Bol štvrtým dieťaťom Kláry a Aloisa Hitlerových. Hitlerov otec sa postupne prepracoval na vysoký post v Rakúskej spoločnosti a preto mal Adolf pohodlné detstvo. Hitler začal školu v roku 1900, ale bol na vyššej úrovni ako ostatné deti. Rodičia sa rozhodli, že pôjde do Realschule, ktorá pripravovala deti na ďalšie štúdium. Avšak Hitler a jeho otec silne plánovali budúcu kariéru. Jeho otec chcel, aby sa prihlásil do civilnej služby, ale Adolf chcel byť umelcom.
Počas tejto doby Hitler si začal formovať politické názory: silne na neho pôsobil Nemecký nacionalizmus a silný odpor pre politický režim v Rakúsko-Uhorsku. Ako väčšina nemecky-hovoriacich ľudí v Rakúsko-Uhorsku sa rozhodol stať Nemcom.
Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerove postavenie v rodine. Veľa času venoval hraniu a snívaniu, nedarilo sa mu v škole a celkom opustil školu 1905 po skončení deviatej triedy.
Hitler dúfal, že sa stane umelcom, ale nespravil skúšky na Viedenskú Akadémiu umení.
Jeho mama zomrela v 1908 a Hitler pokračoval v štúdiách vo Viedni, aby získal sirotskú penziu. V skutočnosti sa zaujímal o tom, že koľko mesto vynakladá na kultúrne domy - majmä operné domy.
Keď prišiel o všetky financie, Hitler, ktorý odmietal sa zamestnať, skončil na ulici. Tam bol po prvýkrát vystavený politickým názorom, najmä rasovým teóriám Lanza von Liebenfelsa. Liebenfels vydával časopis o predpokladanej nadradenosti Árijcov, nesprávne definovanej rasy, ktorá zahrňovala aj Nemcov a o podradenosti ostatných rás obzvlášť Židov. Súčasne si Hitler vypestoval nenávisť k socializmu a k Židom.
Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl.

Skutočnosť, že sa mu nepodarilo registrovať ako maliar v Rakúsku, spôsobilo, že musel utiecť do Mníchova v Nemecku v roku 1913, aby sa vyhol rakúskym úradom. Bol vydaný do Rakúska, ale zistili, že je fyzicky neschopný slúžiť v armáde. Potom sa vrátil do Mníchova.
Prepuknutie 1. Svetovej vojny v roku 1914 prišlo ako príležitosť pre Hitlera ako získať peniaze. Dobrovoľne sa prihlásil do bavorskej jednotky v nemeckej armáde a slúžil celú vojnu. Hoci bol opakovane vyznamenaný za statočnosť, nikdy nebol povýšený. Vo vojne, kde boli veľké obete nadriadení mu dávali úlohu ako človeka, ktorý mohol niesť odkazy a robiť iné nebezpečné práce, ale nebol schopný viesť mužov do vojny.
Hitler videl zákopovú vojnu ako súboj pre prežitie rás, súboj, ktorý bol podstatou existencie. V tom istom čase jeho protižidovské názory dosahovali vrchol. Keď bolo Nemecko v roku 1918 porazené, Hitler ležal vo vojenskej nemocnici. Rozhodol sa, že to boli Židia, kto zapríčinil nemeckú porážku a že vstúpi do politiky a zachráni krajinu.
Po skončení vojny sa Hitler vrátil do Mníchova. Bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou, dostal špeciálny tréning a dostal príležitosť nacvičiť si verjné prejavy pred tým ako vrátia vojnových zajatcov. Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Z tejto pozície skúmal nemeckú robotnícku stranu, jednu z mnohých nacionalistických a rasistických združení, ktoré sa objavili v Mníchove v povojnových rokoch.
Nemecká robotnícka strana, premenovaná na Národnú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP alebo Nacionalistická strana), Sa stala centrom Hitlerovej pozornosti. Tu našiel odbytisko pre svoj talent politickej agitácie a stranícku organizáciu. Strana propagovala v základe tie isté myšlienky, s ktorými sa Hitler stretol vo Viedni: násilný rasový nacionalizmus a antisemitizmus. Zdieľal tiež opozičný nacistický názor voči liberálnej demokracii Nemeckej Weimarskej republiky, ktorá bola ustanovená po vojne.
Napriek tomu, že bol vojak v armáde, čoskoro sa stal novým hovorcom strany. Jeho nadanie na verjné vystupovanie a využívanie miestnych armádnych zdrojov na získavanie publicity spôspbilo, že na podujatiach sponzorovanýck 100 až 200-člennou organizáciou prichádzalo obrovské množstvo ľudí. Keď na zhromaždení 29. februára 1920 Hitler prezentoval oficiálny program strany, bolo tam až 2000 ľudí. Hitler bol v nasledujúcom mesiaci uvoľnený z armády a čoskoro sa dostal do vedenia nacistickej strany.
Bol najlepším náborárom strany a vďaka tomu, že bolo potrebné platiť za účasť na jeho vystúpeniach, aj najúspešnejším získavačom financií.

Ak mu niekto zo strany protirečil, Hitler vždy našiel spôsob ako sokov a rivalov vyhnať zo strany. Niekoľkokrát sa vyhrážal, že opustí stranu sám. Hitler dosával dostatočnú podporu a 29. júla 1921 bol zvolený za Fűhrera (absolútneho vodcu) strany.
V roku 1926 založil osobnú políciu SS (Schutzstaffel). V roku 1932 NSDAP získala 37,4% hlasov a Hitler bol vymenovaný ríšskym kancelárom. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov (požiar ríšskeho snemu v roku 1933)a zbavil sa nepohodlných vodcov SA (tzv. noc dlhých nožov v roku 1934)
Noc dlhých nožov bola krvavá čistka v Nemecku, ku ktorej došlo v noci z 29.-30.6.1934. Vraždeniu predchádzal Hitlerov rozkaz jednotkám SS (jeho presné znenie sa doposiaľ nepodarilo zistiť). Cielom bola likvidácia potenciálnych Hitlerových súperov a iných nepohodlných osôb. Útok bol namierený hlavne proti vedení SA (E. Röhm), ale zavraždení boli i generálovia Kurt von Schleicher, G. von Kahr a G. Strasser. Oficiálne Hitler ohlásil smrť 77 ľudí; odhaduje sa, že ich bolo aspoň 200.
Po Hindenburgovej smrti v auguste 1934 vyhlásil koniec republiky a začiatok budovania tretej ríše, potom seba samého vodcom národa. Stal sa i vrchným veliteľom armády. Budoval systém jednej strany, vševládny policajný režim, v zahraničnej politike postupne, v podstate bez odporu (politického appeasementu), revidoval versailleskú mierovú zmluvu (obnova brannej moci 1935, obsadenie Porýnia 1936, anšlus Rakúska 1938, rozbitie ČSR 1938-39).
Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainem v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.-24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren. Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencií v Mnichove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N.

Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu, a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupci československej vlády na konferencií pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rosiahlé hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británie a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN). Dňa 1.9.1939 Hitler napadol Poľsko, čo rozpútalo 2. svetovú vojnu. Zozačiatku mal veľké úspechy. Hitler obsadil v roke 1940 Dánsko, Holandsko, Belgicko, v júni skladá zbrane Francúzsko. V roku 1941 začína operovať v severnej Afrike Afrika Korps a v apríli kapituluje Juhoslávia a Grécko. V lete 1939 uzavrel dve zmluvy so SSSR. Nemecko-sovietské zmluvy boly uzavrené v Berlíne a v Moskve z iniciatívy Hitlera a J.V. Stalina. Dňa 19.8.1939 bola podpísaná dohoda o obchode a úvere, 23.8.1939 pakt o neútočení a 28.9.1939 zmluva o priateľstve a spolupráci. Išlo o široko založený program spolupráce, doplnený tajnými protokolmi o rozdelení Poľska a vytvorení záujmových sfér na východe Európy. Na ich základe viedol Stalin sovietsko-fínsku vojnu v rokoch 1939-1940 a v roku 1940 uskutočnil anexiu baltských krajín, Besarábiu a časť Bukoviny. Nemecko-sovietske zmluvy výrazne ovplivnili prvú fázu 2. svetovej vojny v rokoch 1939-1941, lebo Stalin v zmysle zmluvy podporoval Hitlerovú agresiu v Európe. Hitler zmluvy spravil neplatnými prepadnutím ZSSR. Plán Barbarossa bol krycí názov pre prepadnutie ZSSR Nemeckom 22.6.1941, jedna z najvetších vojenských operacií 2. světové vojny, vedená taktikou bleskovej vojny. V jej čele stál do decembra 1941 nemecký maršál W. von Brauchitsch, potom sa ujal vedenia sám Hitler. Plány operácie Barbarossa boli vypracováné koncom roku 1940. Koncom roka 1940 (bitva o Anglicko) a hlavne prelomu 1942-1943 (bitva pri Stalingrade) došlo k zlomu. Hitler podlahol iluzii vlastnej neporaziteľnosti a doplatil na to, na čo Nemecko už doplatilo v prvej svetovej vojne, na dvoch frontoch sa bojovať nedá ani s výbornou technikou a generálmi, čo tretia ríša bezpochyby mala.

Hitler nastolil brutálný totalitný režim a teror, často so súhlasom velkej časti nemeckého obyvateľstva. V júli 1944 unikol pokusu o atentát a začal stotožňovať svoj osud s osudom štátu. Tento atentát sa nazýva júlové spiknutie a išlo o spiknutie nemeckých dôstojníkov s cieľom zavraždiť Hitlera uskutečnené 20.7.1944; pripravované od začiatku roku 1943. Hitlera mala nahradiť vláda schopná uzavrieť mier. Vykonávateľom atentátu bol plukovník Hitlerovho štábu gróf C.S. von Stauffenberg, ktorý dopravil bombu do jednacej miestnosti Hitlerovho veliteľského bunkra v Rastenburgu vo východnom Prusku. Výbuch zabil štyroch prítomných, Hitler bol ľahko zranený a spiknutie stroskotalo. Po atentáte bolo popravených 150 osôb, medzi nimi 30 generálov, 15 ďalších prinútených k samovražde. Na konci vojny, po vstupe sovietskej armády do Berlína, spáchal v podzemí svojho bunkra samovraždu. V svojej poslednej vôli ustanovil Hitler Dönitze svojím nástupcom a 1.5.1945 menoval Dönitz ako ríšský prezident vládu grófa J.L. Schwerin-Krosigka, 23.5. bol Britmi zatknutý. Bol súdený ako vojnový zločinec a 1946-1956 veznený v Spandau (Berlín). Vývoj členskej základne NSDAP

Rok Počet členov Zisk vo voľbách
1925 27 000
1927 70 000
1928 108 000 2,6%
1929 178 000
1930 250 000 18,3%
1931 800 000
1032 1 300 000 37,4%
1933 4 000 000 44%(marec),92%(november*)
1939 8 000 000
*zmanipulované voľby.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Adolf Hitler životopis