Rozum a racionálne hodnotenie vecí sa stáva aj základom názorov na umenie. Tento sloh je charakteristický normoanou krásou, pričom vzorom dokonalosti bolo antické a renesančné umenie. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú, A. Palladio, neskôr W. Hogart, Th. Gainsborough, Canaletto, G. B. Piranesi, J. L. David, J. A. D. Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvanému empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

Empír
Empír je označenie klasicistického štýlu vo Francúzsku v dobe Napoleona I. (asi 1800-1830). Rýchle sa rozšíril po celej Európe až do Ruska, kde sa udržal najdlhšie. Grécke, rímske tiež egyptské tvary a ozdobné motívy boli Napoleonovými architektmi (Percier, Fontaine) využité a pretvárané do uceleného slohu zdôrazňujúceho triezvu jednoduchosť a ušľachtilú prostotu. Architektúra sa usiluje o monumentálny účinok, interiéry bývajú farebne úsporné (biela, čierna, zlato), nábytok z ebenu s mosadznými ozdobami. Okrem bytovej kultúry sa empír prejavuje i v odievaní (ženské odevy sú vysoko prepásané, voľne splývajúce, do módy prichádzajú antické účesy). Empír zasiahol I naše územie. K výrazným zjavom tohto obdobia patrí F. X. Messerschmidt, nemecký sochár žijúci v Bratislave. Toto dvorské umenie sa nesôr výrazne zmenilo a v strednej Európe vyústilo do meštiackej módy (biedermeier).

Biedermeier
Biedermeier je nemecké označenie meštiackej módy 2. štvrtiny 19. storočia. Možno ho priamo považovať za národný sloh tohto obdobia v Nemecku a Rakúsku. Jeho hlavnými znakmi sú umiernená ozdobnosť, sentimentálnosť, pohodlnosť slúžiaca na prikrášlenie meštiackeho života. Uplatnil sa najmä v bytovom zariadení (nábytok tvarovo vychádzajúcich z empíru), v maľbe uprednostňoval idylické žánre a pôvabné krajinky.

Umenie 19. a 20. storočia
Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria základ prvej polovice 19. storočia. Ani jeden z nich však nemožno nazvať slohom v pravom zmysle. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa označujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atď.).
Silnou oblasťou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne.