História výtvarného umenia

Praveké výtvarné umenie
Praveké umenie je súhrnné označenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupňom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia. Vznik maliarstva a sochárstva pravdepodobne súviesel s rituálmi a mágiou spoločnosti lovcov (jaskynné maľby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). Praveká architektúra je pravdepodobne záležitosťou mladšou (neolit, megalitické stavby).

Praveké maliarstvo a sochárstvo
K najstarším pamiatkam patria skalné maľby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26000 až 19000 rokov, s čiernymi a červenými maľbami zebier a nosorožcov. Maľby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné maľby z lokalít Lascaux vo Francúzsku ktoré sú staré 17000 rokov a Altamira v Španielsku, staré 14000 rokov. Jaskynné maľby znázorňujú kone, bizóny, nefigurálne kresby čiar a bodov, odtlačky rúk. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a mačiek (20000-15000 rokov pred naším letopočtom). U nás k významným pamiatkam pravekého umenia patrí napríklad soška Venuše z Moravian.

Praveká architektúra
Architektúra v zmysle tvorby vnútorného priestoru v preddejinnej epoche ešte neexistovala. Pri obradných jaskyniach možno hovoriť iba o akustickom priestore. V neolite však vznikajú prvé sídliská z dostupného materiálu. Na Blízkom východe používali utlačenú hlinu alebo sušené tehly, v severnom Taliansku sú zvyšky kolových stavieb s vodnou priekopou, na Pyrenejskom polostrove sú mohutné zvyšky hradieb, v strednej a východnej Európe sa stavali pozdĺžne domy z dreva a hliny. Monumentálne staviteľské chápanie sa objavuje až pri megalitických stavbách, ktoré sa zachovali v dlhej línii od Japonska a Indie, cez Rusko po Anglicko (3.-2. tisícročie pred naším letopočtom). K najčastejším stavbám patria menhiry, dolmeny a kromlechy. Ich názvy pochádzajú z keltčiny, samostatné stavby sú ale staršie a Kelti ich pravdepodobne iba druhotne využívali. K najznámejším megalitickým stavbám patrí kromlech v Stonhege v Anglicku, kruhová stavba náboženského účelu, zostavená zo zvislých kameňov preložených bremenom. Architektúra v pravom zmysle slova sazrodila až vo veľkých starovekých kultúrach Mezopotámie a v Egypte.

Staroveké umenie
Hlavným a dominantným umením starovekých kultúr bola architektúra. Maliarstvo a sochárstvo boli spočiatku doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu.

K najznámejším starovekým stavbám patria egzptské pyramídy (Giza) a chrámové komplexy (Karnak, Luxor, Abú Simbel).
Na európskom kontinente reprezentuje staroveké umenie grécka a rímska antika. Mostom medzi antickou Európou a starovekým Orientom sú tri bájne egejské kultúry – krétska, mykénska a maloázijská. Ich architektúra ovplyvnila aj neskoršiu grécku tvorbu. V architktúre antického Grécka rozoznávame tri svojbytné slohy: dórsky, iónsky a korintský, na ktoré v rímskom období nadväzuje sloh kompozitný spájajúci prvky iónskeho a korintského slohu. Jedinečnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva je i antické sochárstvo a maliarstvo.

Egyptské pyramídy
Sú to najtypickejšie stavby staroveku majú pyramidálny tvar (štvorboký ihlan). V egyptskej architektúre sú to monumentálne hrobky kráľov Starej a Strednej ríše, obsahujúce v obrovskej murovanej mase chodby a maléhrobné komory. Najstaršie pyramídy sa vyvinuli z mastaby, mali lomené a stupňovité steny (Džóserova pyramída – 2650 pred naším letopočtom). K najznámejším patria pyramídy faraóna Chufeva (Cheops), Chefrena (Chafre) a Menkaura (Mykerinos).

Dórsky sloh
Dórsky sloh je pravdepodobne odvodený z mykénskej drevenej architektúry. Jeho pôvod sa spája s kmeňmi dórskych Grékov. Najstaršie pamiatky dórskeho slohu sú zo 7. storočia pred naším letopočtom. Hmotný dórsky stĺp má kanelovaný driek bez pätky, jednoduchú hlavicu s echinusom, čo je tanierovitý medzičlánok, a abakus, kryciu dosku. Trámovie pozostáva z hladkého architrávu, vlysu, v ktorom sa striedajú triglify a metópy (spravidla reliéfmi) a z rímsy (geison). V priečelí sa nad rímsou dvíha trojuholníkový štít (tympanon) uzavretý žliabkovnicou (síma) a ozdobený na vrchole a rohoch akrotériami. Dórsky sloh pôsobí strohou monumentálnou hmotnosťou. Medzi najznámejšie stavby z tohto obdobia patria: Parthenon, Diov chrám v Olympii.

Iónsky sloh
Iónsky sloh sa vyhranil pravdepodobne v maloázijskej architektúre iónskych gréckych osád. Možno ho doložiť už v 6. storočí pred naším letopočtom, ale až o storočie neskôr sa dostáva na pevninu európskeho Grécka. Iónsky stĺp je štíhlejší, vyšší, s redšie kanelovaným driekom s pätkou a hlavicou s volútovými výbežkami. Trámovie tvorí trikrát odstupňovaný architráv, vlys je vyplnený spravidla súvislým pásmom reliéfov a dekoratívne utváranou rímsou. Pre iónsku architektúru je príznačná zjemnelá vznosnosť. Medzi najznámejšie stavby tohto obdobia patrí Erechteion a chrám Niké Apteros na Akropole.

Korintský sloh
Korintský sloh sa objavuje až okolo roku 400 pred naším letopočtom a je charakterizovaný štíhlosťou, výškou stĺpov a dekoratívnosťou hlavíc.

Drieky stĺpov, spravidla na antickej pätke a plinte (podnožná doska) bývajú kanelované kanelúry sú v dolnej tretine vyplnené palicami. Korintská hlavica (podľa povesti vymyslená korintským sochárom Kallimachom), sa vy víjala od jednoduchého k veľmi zložitému tvaru dekoratívne pretvárajúcemu listy bodliakovitého akantu. Trámovie sa podobá iónskemu, len je dekoratívne bohatšie. Rímsa s konzolami býva niekedy podložená zuborezom. Rímska architektúra spojila iónsku a korintskú hlavicu do hlavice kompozitnej, v ktorej nad dvoma radmi akantov vyrastajú iónske volúty, podopierajúce diagonálne vybočené rohy abakusu. Najznámejšia stavba Korintského slohu je Lysikratov pomník v Aténach.

Antické sochárstvo a maliarstvo
Východisko k nemu tvorí antropocentrizmus. V sochárstve i maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti sa ideál človeka zhmotňuje najzreteľnejšie. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, tzv. krásny sloh a anatomickú dokonalosť obdivujeme dodnes. Z výrazu tvárí sa značí hnev i radosť zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo gréckych sochárov. Predstavitelia sochárstva toho obdobia boli napríklad Feidias (Diova socha, Athéna v Parthenone), Myrón (Diskobolos), Polykleitos (Doryforos a Diadúmenos), Praxiteles (Afrodita, Odpočívajúci Satyr), väčšina rímskych sochárov čerpá z Praxitela. Maliarstvo nemalo možnosť pretrvať v toľkých výborných kópiách Rimanov ako sochárstvo. Okrem jedinečného nálezu vykopávok v Pompejách sa zachovalo iba niekoľko vzácnych nástenných malieb a mozaík. Významná je maľba na vázach, jej námetom boli výjavy zo života bohov, národné dejiny, Homérove eposy.

Stredoveké umenie
Konvenčne sa takto označuje európske umenie obdobia medzi sťahovaním národov a renesanciou (5.-6. storočie až 1. tretina 16. storočia). Epocha stredoveku zahŕňa niekoľko období vývoja umenia: obdobie ranného stredoveku (umenie predrománske-predkarolínske, karolínske, otonské), vrcholného stredoveku (románske a gotické) a neskorého stredoveku (neskorogotické umenie). Pod pojem stredoveké umenie býva tiež zaraďované byzantské umenie a umenie východných Slovanov. Stredoveké umenie úzko súvisí s etablovaním a rozšírením kresťanstva na európskom kontinente. Jeho veľká časť je venovaná sakrálnej tvorbe (chrámy), ale tá má svoj pendant I v dielach svetského charakteru (hrady, opevnenia, mestské budovy).

Byzantská architektúra
Je to umenie východorímskej ríše s hlavným strediskom v Carihrade.

Spojilo, rozvíjalo a pretváralo odkaz grécko-helénskej a starokresťanskej výtvarnej tradície pod silným vplyvom z východu (najmä z Malej Ázie). V dobe najväčšieho rozmachu zasahuje až do severnej Afriky a Talianska (Ravenna). Zároveň je dôležitou etapou európskeho slohového vývoja v stredoveku. Najdokonalejšou stavbou je Chrám Božej Múdrosti (Hagia Sophia) v Carihrade. Byzantská architektúra kombinovala centrálny typ sakrálnej stavby s pozdĺžnym a vytvorila vplyvný typ paťkupolového kostola. Výzdoba chrámového interiéru má pevné pravidlá, uplatňuje sa v nej monumentálna mozaika, nástenná maľba a ikona.

Románsky sloh
Vyvýjal sa v 11. storočí až do 1. polovice 13. storočia. Je prvým univerzálnym slohom stredoveku. Označenie (vzniklo až v 19. storočí vo Francúzsku) súvisí so vznikom románskeho slohu na území, kde populácia hovorí románskymi jazykmi. Charakteristické slohové prvky (plný oblúk, stĺp, ornamentika) sú blízke rímskej antike. Nadväzuje na karolínsku renesanciu, v Nemecku a strednej Európe na otonské umenie. Architektúra rozvinula techniku klenby – valená klenba, rebrová klenba, krížová klenba, kupola. Štvorec tvorený krížením transeptu a lode symbolizuje zem s jej štyrmi živlami, ktorým dominuje kupola. Kupola so sférickou klenbou, ktorá je obrazom dokonalosti a úplnosti, teda obrazom Boha v jeho nebeskom sídle, sa stotožňuje s nebom. Románske stavby pôsobia dojmom pevnosti. Vstupný portál i celá fasáda sú priestorom pre plastiku – ornamentálnu alebo figurálnu (Posledný súd). Sochársky sú stvárnené I hlavice stĺpov. Sochárska výzdoba zdôrazňuje predovšetkým veľkosť a krásu stavieb určených na uctenie Boha, najvyššieho staviteľa. V staviteľstve sa rozvíja: bazilika, hrady, mestské paláce, rotndy a jednoloďové kostoly s tribúnou. K najznámejším stavbám tohto obdobia patria: katedrála v Durnhame, v Arles, v Cluny, v Santiagu de Compostella, a u nás: rotunda v Skalici, v Bíni, kostolík v Dražovciach.

Gotický sloh
Gotický sloh sa vyvíja približne od polovice 12. storočia (vo Francúzsku), do počiatku 16. storočia (v severnej Európe). Gotická katedrála sa stáva vrcholom vývoja kresťanskej baziliky ako jediný celok syntetizujúci v sebe všetky štylistické novinky i architektonické výdobytky. V protiklade k ťažkému románskemu murivu je v gotike základom odľahčené murivo, takzvané skeletové. Kostra konštrukcie chrámu vychádza z lomeného oblúka, rovnako ako okná či portály. Stena je zbavená výlučne statickej funkcie, prelamuje sa vysokými oknami, vnútorný a vonkajší priestor sa zjednocuje. Interiéry stavieb sú rytmizované prostredníctvom zväzkových pilierov a krížovej klenby.

V nemeckom cisárstve sa popri trojloďových bazilikách s loďami nerovnakej výšky objavujú chrámy s loďami rovnakej výšky – halové kostoly. Dôležitým prvkom gotickej architektúry sa stáva svetlo. Farebné vitráže umožňujú prežiarenie chrámového priestoru. Exteriér i interiér má bohatú sochársku výzdobu. Ľudská postava sa esovito prehýba, telo nadobúda čoraz realistickejšiu podobu. Tvár prechádza od schematizmu k individualizmu. Najznámejšie stavby: opátstvo Saint Denis a katedrála Notre Dame v Paríži, katedrála v Chartres, v Strassbourghu, v Salisbury, v Gloucestri, v Naumburgu.

Gotická architektúra na Slovensku
Na naše územie preniká gotika až v 1. polovici 13. storočia. Najstarší gotický kostol postavili v roku 1244 v Kaplnnej pri Trnave. Neskôr jednoloďové kostolíky stavali na celom území Slovenska františkáni a dominikáni. Trojloďové kostolíky bazilikového typu s umeleckou výzdobou boli zriedkavejšie (Dóm svätého Martina v Bratislave). Najmohutnejšou goticku stavbou na Slovensku je Dóm svätej Alžbety v Košiciach (1400 – 1440). Medzi svetské stavby obdobia gotiky patria napríklad zámky a hrady (Zvolenský zámok, Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Oravský zámok).

Umenie novoveku
Pojem novovek sa vyznačuje výraznou ambivalentnosťou. Jeho počiatok býva rôznymi historickými školami datovaný odlišne. Najčastejšie sa vymedzuje ako epocha dejín ľudstva prichádzajúca po stredoveku (čo nieje v jednotlivých častiach Európy zhodné) a nasledovaná najnovšími dejinami (čiže od roku 1500 – 1640 až po 19. storočie). Najvýznamnejšími slohmi tohto obdobia sú renesancia vyúsťujúca do manierizmu, barok, nazývaný tiež jezuitský sloh, rokoko s jeho záľubou v hravosti a dekoratívnosti, ktoré neskôr ustupujú kalsicizmu. Klasicizmus nadväzujúci na čistotu antických a renesančných foriem prechádza v období Napoleona I. do slohu nazývaného empír.

Renesancia
V renesancii sa meradlom všetkých vecí stáva človek. Spočiatku bola renesancia hnutím, ktoré sa usilovalo o znovuzrodenie antiky, respektíve o návrat k antickej dokonalosti, ale čoskoro dospelo k novému umeleckému výrazu cestou racionálneho spôsobu tvorby (teória perspektívy, náuka o proporciách, optika, anatómia, mechanika) a štúdiom skutočnosti. Prvým renesančným umelcom bol Giotto Bondone (okolo roku 1300 – tzv. trecento), ktorý skoncoval so stredovekou plošnosťou a strnulou dekoratívnosťou priestoru v obraze a nahradil ju plastickosťou postáv a perspektívou. Renesancia v architektúre začína stavbou Florentského dómu (architekt Filippo Brunelleschi, 1420 – quattrocento).

Renesančnú stavbu charakterizuje vyváženosť a uzavretosť, jasná skladba, prehľadnosť členenia a používanie antických článkov. Vrcholným obdobím renesancie je ciquecento (15. storočie), keď sa objavuje najviac všestranných umeleckých osobností. Maliari: Pierro della Francesca, Masaccio, Botticelli, Verrocchio, Leonardo da Vinci, Tizian, Raffael, sochári: Ghiberti, Donatello, Luca della Robbia, Michelangelo Buonarotti. Mimo Talianska sú navýraznejšími renesančnými umelcami Albrecht Dürer a Hieronymus Bosch. Koniec 16. storočia je súmrakom renesancie. Zvláštnou bodkou za týmto slohovým obdobím sa stáva manierizmus, ktorý mal tiež svojich významných predstaviteľov: Cellini, Tintoretto, Parmigianino, El Greco, Arcimboldo.

Barok
Barok bol umelecký smer 17. a 18. Storočia. Názov, pôvodne posmešný, vyčitujúci nepravidelnosť (z portugalského označenia nepravidelnej perly) a bizarnosť tohto umenia, stal sa označením pre umenie medzi manierizmom 16. storočia a klasicizmom na sklonku 18. storočia. Barokové umenie sa spája s protireformáciou, ktorej myšlienky - o krátkosti života a jeho neistotách, tragike smrti, slobodnej
voľbe – našli vyjadrenie vo výtvarných formách barokového štýlu. K jeho základným znakom patrí úsilie o vyjadrenie pohybu a krejného vzrušenia. V architektúre to znamená prekonanie renesančnej statickosti dynamikou tvarov. Vzorom sa stáva umenie Svätého mesta – Ríma a prototypom Chrám svätého Petra. Na jeho dostavbe sa podieľali najlepší architekti doby (Gian Lorenzo Bernini). Ďalším vzorom sa stal rímsky kostol San Carlo alle Quattro Fontane. Architekt Francesco Borromini vytvoril na malom priestore ilúziu veľkoleposti zvlnením priečelia, výklenkami, členením okien a štyrmi fontánami. Rímsky chrám Il Gesú sa uplatňoval ako inšpiračný vzor najmä v nemeckých krajinách a v strednej Európe. Stavali sa podľa neho jezuitské kostoly aj u nás, napríklad Kostol svetej Trojice v Bratislave. Na pamiatky barokovej architektúry je však na Slovensku bohatá najmä Trnava.
V maliarstve sa prebudenosť efektov (Rubens) odráža I v nebývalých rozmeroch plátien. Umenie veľkého psychologického majstrovstva dosiahlo svoj vrchol v tvorbe Rembranta van Rijna, presláveného šerosvitom svojich pláten. Baroková maľba, určená na monumentálnu výzdobu stien, je plná iluzionistických efektov (A. Pozzo,
G. B. Tiepolo). Mäkký Leonardov šerosvit vystriedali prudké svetelné a farebné kontrasty. Extatickosť a dramatickosť obrazovej kompozície (Caravaggio) nachádza odraz I v sochárstve (G. L.

Bernini).

Barok na Slovensku
Barok preniká na slovensko najmä po založení univerzity v Trnave jezuitmi v roku 1635. Tvorcami barokového umenia sú často cudzinci, silný je I vplyv Viedne. Vznikajú najmä sakrálne stavby. K najcennejším patria diela viedenského staviteľa A. Pilgrama – kostol alžbetínok v Bratislave a premonštránsky kláštor s kostolom v Jasove. Mnoho pamiatok barokovej architektúry sa nachádza v Trnave: Kostol sv Jána Krstiteľa, objeky bývalej teologickej a filozofickej fakulty, kostol a kláštor najsvätejšej Trojice, Kostol sv. Anny. V svetskej architektúre zanechal barok stopy na šľachtických sídlach, kaštieľoch I obytných domoch (Grassalkovichov, Esterházyho, Pálfyho ako aj Primaciálny palác v Bratislave). V sochárstve vyniká dielo Rakúšana G. R. Donnera, ktorý je viac ako desaťročie pracoval na výzdobe bratislavského dómu. Jeho socha sv. Martina patrí ku skvostom stredoeurópskeho sochárstva. Slovenskí maliari sa preslávili najmä v cudzine. Jakub Bogdan sa uplatnil ako maliar zátiší v Londýne, maliarom európskeho formátu je pezinský rodák Ján Kupecký, ktorý sa preslávil portrétmi prísôušníkov najvyšších vrstiev I portrétov rodinných príslušníkov a autoportrétov s prepracovanou psychológiou výrazu.

Rokoko
Rokoko je slohvý stupeň v neskorom období baroka, pomenovaný podľa príznačného ornamentálneho motívu – rocaille (mušľa). Charakterizuje ho hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie. Rozšírilo sa najmä vo Francúzsku, kde bolo slohom ľudovíta XV. (1715-1774), ale rýchle sa šíri prakticky po celej Európe. V architektúre sa prajavuje nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride). Sochársky sa realizuje najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne (Meissen). V maliarstve prevládajuú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy. Predstavitelia tejto doby su napríklad, J. A. Watteau, F. Boucher, J. H. Fragonard.

Klasicizmus
Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v 17. storočí, uplatnil sa v Taliansku a vo Francúzsku, v duhej polovici 18. storočia ovládol celú Európu (klasicizmus Ľudovíta XVI. a empír), zvlášť dlho bol obľúbený v Rusku. Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachticov a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicizmus súvisel s racionalizmom novým filozofickým videním sveta, ktoré podnietilo slobodné myslenie a rozvoj vied.

Rozum a racionálne hodnotenie vecí sa stáva aj základom názorov na umenie. Tento sloh je charakteristický normoanou krásou, pričom vzorom dokonalosti bolo antické a renesančné umenie. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú, A. Palladio, neskôr W. Hogart, Th. Gainsborough, Canaletto, G. B. Piranesi, J. L. David, J. A. D. Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvanému empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

Empír
Empír je označenie klasicistického štýlu vo Francúzsku v dobe Napoleona I. (asi 1800-1830). Rýchle sa rozšíril po celej Európe až do Ruska, kde sa udržal najdlhšie. Grécke, rímske tiež egyptské tvary a ozdobné motívy boli Napoleonovými architektmi (Percier, Fontaine) využité a pretvárané do uceleného slohu zdôrazňujúceho triezvu jednoduchosť a ušľachtilú prostotu. Architektúra sa usiluje o monumentálny účinok, interiéry bývajú farebne úsporné (biela, čierna, zlato), nábytok z ebenu s mosadznými ozdobami. Okrem bytovej kultúry sa empír prejavuje i v odievaní (ženské odevy sú vysoko prepásané, voľne splývajúce, do módy prichádzajú antické účesy). Empír zasiahol I naše územie. K výrazným zjavom tohto obdobia patrí F. X. Messerschmidt, nemecký sochár žijúci v Bratislave. Toto dvorské umenie sa nesôr výrazne zmenilo a v strednej Európe vyústilo do meštiackej módy (biedermeier).

Biedermeier
Biedermeier je nemecké označenie meštiackej módy 2. štvrtiny 19. storočia. Možno ho priamo považovať za národný sloh tohto obdobia v Nemecku a Rakúsku. Jeho hlavnými znakmi sú umiernená ozdobnosť, sentimentálnosť, pohodlnosť slúžiaca na prikrášlenie meštiackeho života. Uplatnil sa najmä v bytovom zariadení (nábytok tvarovo vychádzajúcich z empíru), v maľbe uprednostňoval idylické žánre a pôvabné krajinky.

Umenie 19. a 20. storočia
Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria základ prvej polovice 19. storočia. Ani jeden z nich však nemožno nazvať slohom v pravom zmysle. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa označujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atď.).
Silnou oblasťou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne.

Rozvíja sa krajinomaľba, historická maľba, ožíva sakrálna tvorba, rôzna figurálna tvorba nšpirovaná ľudovou poéziu, drámou, hudbou ale I politickým dianím (Delakroix, Goya, Turner, Mánes).
Protikladom romantických vášní je realizmus, ktorý, podľa G. Planchea, nie je výsledkom imaginácie, ale obmedzuje sa na čo najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutočnosti (predstavitelia: H. Daumier, G. Coubert).
Koncom 19. storočia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstaviteľ moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storočia –kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, opart, kinetické umenie a ďalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.

Secesia
Nazývaná tiež art nouveau, Jugendstil, modern style – umelecký sloh prelomu 19. a 20. storočia, posledný univerzálny výtvarný sloh. Jeho ťažisko bolo v úžitkovom umení a dekorácii. Podstatou bolo dôsledné odmietanie historizujúcich foriem, hlavnými znakmi sú ornamentálnosť, plochosť, dominancia lomených odtieňov, základnou líniou je štylizovaná krivka. Tento dekoratívny sloh triumfoval na svetovej výstave v Paríži roku 1900. Secesia sa uplatnila okrem maliarstva a sochárstva v grafike, v knižnej kultúre, umeleckom priemysle, interiérovej tvorbe a v architektúre. Predstavitelia: J. Ruskin, W. Morris, A. Mucha, A. Gaudí.

Eklekticizmus
Eklekticizmus je označenie pre taký druh umeleckej tvorby, keď tvorca syntetizuje vo výslednom artefakte práce cudzích vzorov, iných majstrov alebo období. Početné príklady vedomého eklekticizmu poskytuje napríklad historizujúca architektúra I figurálne umenie 19. storočia. Typickým príkladom je Kryštáľový palác na svetovej výstave v Londýne z roku 1851.

Impresionizmus
Je to umelecký smer, ktorý vzniká v 2. polovici 19. storočia vo Francúzsku (názov je odvodený od obrazu Claudea Moneta Impression – Soleil Levant). V maliarstve sa uplatňuje koncentrácia na zobrazovanie zmyslových vnemov. Maliari opúšťajú ateliéry a zachytávajú prírodnú realitu v atmosferických svetelných premenách, voľným dotykovým rukopisom, používajú jasné čisté farby (okrem čiernej) a potláčajú obrysovú kresbu. V sochárstve impresionizmus uvoľňuje povrchovú modeláciu. najznámejší predstavitelia Impresionizmu sú: C. Monet, A. Renoir, E. Degas, P. Cézanne.

Postimpresionizmus
Postimpresionizmus (=neoimpresionizmus) je maliarsky smer 80. a 90. rokov 19. storočia, vzniká vo francúzsku ako reakcia na Impresionizmus. Zmyslovú skúsenosť nahrádza vedeckým štúdiom čistej farby, kontrastu tónov a pôsobenia svetla. Postimpresionisti (G. Seurat, P. Signac, L.

Pissarro) prispôsobili novému videniu aj metodiku maľby, založenú na úplnom delení ťahu štetca (divizionizmus) až na malé body (pointilizmus). Medzi stúpencami postimpresionizmu boli v krátkom období tvorby i
P. Gaugin, H. Toulouse-Lautrec a Vincent van Gogh.

Expresionizmus
Expresionizmus mal ešte hlbšie korene v umení, najmä v nemeckom (neskorá gotika, Grünewald, Dürer, El Greco, Goya, Daumier).
Expresinozmus je prvý avantgarný umelecký smer, vzniká na začiatku 20. storočia z odporu k naturalizmu. Impresionizmu, postimpresionizmu a kubizmu. Zdôrazňuje vnútorné psychické hnacie sily tvorby, umelecké dielo chápe ako prejav duše, nie zmyslov. Je prejavom túžby po absolútnej tvorivej slobode asnahe vyjadriť expresívny vnútorný rozmer podvedomia. Z toho pramení deformácia rukopisu – nervózna, prudká, násilná kresba, čisté, jasné a prenikavé farby. Expresionistické tendencie sa objavujú u V. van Gogha, H. Toulousa-Lautreca, E. Muncha a J. Ensora. Francúzsky fauvizmus ovplyvňuje drážďanskú skupinu Die Brucke – E. L. Kirschner,
E. Heckel, mníchovskú Der blaue Reiter – V. Kandinskij, F. Marc. Expresionizmus sa objavuje i u O. Kokoschku, G. Roualta, G. Grosza a O. Dixa.
V abstraktnom expresionizme sa farba prejavuje absolútne slobodne – J. Pollock, W. de Kooning, A. Gorky.

Fauvizmus
Fauvizmus je umelecý smer voľnej skupiny francúzskymch maliarov tvoriacich v Paríži v 1. desaťročí 20. storočia (Les Fauves – šelmy). Pod vplyvom Cézannovým, Gauginovým a van Goghovým tvorili obrazy v plochách čistých svietivých farieb uvoľneným skratkovitým rukopisom štetca. Reakciou na impresionistické rozplývanie obrysov je zvýraznenie obrysovej línie. Má v plyv na expresionizmus. Predstavitelia: H. Mattise, G. Rouault, M. Vlamick, A. Derain.

Kubizmus
Je to umelecký smer, vznikol v Paríži a má viac fáz: 1. fáza 1907 – 1909, postcézanovské obdobie: zámerná deformácia reality (P. Picasso, G. Braque), 2. fáza 1909 – 1912, analytický kubizmus: reálne tvary sú podrobne analyzované a rozkladané na jednotlivé skulptúrne prvky (pripája sa J. Gris), 3. fáza 1912 – 1914, syntetický kubizmus: upúšťa sa od akýchkoľvek pravidiel napodobňovania, umelec pracuje s vymyslenými znakmi. Kubistickí maliari neznázorňujú ilúziu reality, ale snažia sa reprodukovať svoj vlastný premyslený pohľad na svet. Kombinujú do jedného celku rôzne informácie, získané skúmaním predmetu a uprednostňujú pri tom jednoduché geometrické tvary. Vplyv kubizmu sa objavuje v dielach Gleizesa, Metzingera. J. Villona, F. Légera, E. Fillu.

Kubistické hnutie skončilo s prvou svetovou vojnou.

Futurizmus
Futurizmus je smer maliarskej tvorby, ktorý vznikol v Taliansku. V roku 1909 vydáva T. F. Marinetti Manifest futurizmu so zámerom prebudiť provinčné talianske publikum z ľahostajnosti. Marinettiho hravé demonštrácie nachádzajú neskôr ohlas v happeningoch. Futurizmus vyjadroval tempo modernej civilizácie, silu a predovšetkým tlmočil pohyb. Idolom sa stáva stroj a jeho vlastnosti: pravidelnosť, presnosť, rytmus, rýchlosť, funkčnosť by mali byť aplikované i do umeleckej tvorby. Presadzuje sa princíp dynamickej tvárnosti a similtánny štýl videnia, ktorý sa na obrazuvú plochu premieta v rozfázovanom zobrazení pohybu. Predstavitelia: F. T. Marinetti, L. Russolo, G. Balla, U. Boccioni. Medzinárodný ohlas futurizmu utícha už po svetovej vojne.

Surrealizmus
Medzinárodné umelecké hnutie, ktoré prináša nielen novú koncepciu umeleckej tvorby, ale aj nový spôsob jej vnímania. V roku 1924 vydáva André Breton Surrealistický manifest, v ktorom rurrealizmus definuje ako čistý psychický automatizmus, ktorý má vyjadrovať skutočný pohyb myslenia. Surrealistická estetika čerpá z podnetov S. Freuda. Výtvarné umenie sa odpútava od zobrazovania vonkajšej reality, ktorú nahrádza zobrazovanie vnútorných predstáv prameniacich z hlbín psychiky (nevedomie, podvedomie, sen), ktorých zobrazenie môže byť i čisto abstraktné. Najznámejší predstaviteľ Salvador Dalí dopĺňa tvorivý automatizmus paranoicko–kritickou metódou, teda spontánnou metódou iracionálneho poznania, založenou na kritickej a sústavnej objektivizácii blúznivých asociácií a interbretácií. Surrealistický sarkazmus a irónia často prerastajú až do čierneho humoru. Najznámejší predstavitelia tohto obdobia sú: S. Dalí, J. Miró, R. Magritte, M. Ernst, Y. Tanguy, H. Arp, G. de Chirico (metafyzická maľba), F. Muzika, J. Šíma, A. Giacometti (sochárstvo), M. Ray (fotografia a film).

Dadaizmus
Je to hnutie v literatúre a výtvarnom umení, vzniklo v roku 1915 v Zurichu ako radikálny protest mladých emigrantov proti hrôzam svetovej vojny, uznávaným estetickým normám a sentimentalite. Prvotný vývoj sformuloval básnik T. Tzara. K ohniskám dadaizmu patril New York, Berlín, Kolín nad Rýnom, Paríž, Hannover. Vo výtvarnom umení jeho príslušníci H. Arp, M. Duchamp, M. Ray, M. Ernst, J. Hartfield vychádzajú z cynizmu svetovej vojny a obracali sa k antiumeniu a nelogickosti. Niektorí dadaisti prešli na pozície surrealizmu.

Popart
Popart je populárne, masové umenie, dominantný smer výtvarníkov 60. rokov 20.

storočia, ovplyvnený populárnou kultúrou a komerčným umením, inšpirujúci sa veľkomestskou kultúrou a jej vizuálnymi prejavmi (fotografia, film, reklama, masmédiá, komiksy). Popart sa šíril okolo polovice 50. rokov nezávisle z dvoch umeleckých centier – Londýna a New Yorku. Nadviazal na myšlienky dadaizmu. Hnutie je späté predovšetkým s americkým výtvarníkom Andym Warholom, ktorého rodina pochádza zo Slovenska. Medzi jeho dielami nájdeme opakujúce sa rady vyobrazení produktov a osobností, napr. plechovky Campbelovej polievky, fľaše CocaColy, Marylin Monroe a Elvisa Presleyho realizovaných technikou sieťotlače. K ďalším predstaviteľom patria J. Johns, C. Oldenburg, T. Wesselman.

Opart
Optické umenie. Výtvarný smer z konca 50. rokov 20. storočia vychádzajúci z niektorých princípov modernej optiky, využívajúci permutácie a transformácie geometrických obrazcov, rastre, vzájomné prekrývanie lineárnych a plošných konfigurácií na dosiahnutie optických efektov, ilúzie pohybu na ploche obrazu. Opart je jedna z podôb pvojnovej geometrickej abstrakcie založená na výtvarnej manipulácii s plochou, líniou, farbou a svetlom. Ovplyvnil kinetické umenie a približne do počiatku 80. rokov aj takzvané počítačové umenie. Predstavitelia: V. Vasarely, G. Rickey, F. Stella, M. Dobeš.

Kinetické umenie
Je to smer v umení druhej polovice 20. storočia využívajúci pri tvorbe objektov reálny pohyb. Objekty sa uvádzajú do pohybu skrytým mechanizmom (elektromotor) alebo pôsobením vonkajších faktorov (prúd vzduchu, tlak vody, dotyk ruky). Kinetickému umeniu sa venovala parížska skupina GRAV, düsseldorfská skupina Zero, ako aj výrazné umelecké individuality V. Vasarely, N. Schöffer, G. Kosice. V. 60. rokoch sa v kinetickom umení objavila línia, v ktorej umelci pracovalia s pohybom farebného svetla. Diela, v ktorých sa využíva premietanie svetla, svetelný odraz alebo svetelná polarizácia bývajú zahrnuté pod užší pojem svetelno-kinetické umenie (N. Schöffer, M. Dobeš).

Akčné umenie
Akčné umenie je súhrnný termín pre rôzne formy intermediálneho umenia, v ktorom sa kladie dôraz na živé predvádzanie deja a priamy kontakts divákom vrátane možnosti jeho bezprostrednej spolupráce. Predchodcom akčného umenia boli futuristické vystúpenia, dadistické akcie a činnosť Bauhausu. V 70. Rokoch sa priraďuje happening a performancia. (u nás Stano Filko, Alex Mlynarčík, Július Koller a iný).

Concept art – konceptuálne umenie
Toto umenie vzniklo v 2. polovici 60. rokov. Je to umenie ktoré nevytvára hmotné umelecké diela, ale sústreďuje sa na reprezentáciu myšlienky a umelcovho myšlienkového procesu (namiesto artefaktu písaný text, štruktúra čísel, nákres, mapa).

Niekedy obraz jestvuje len v mysli autora a vyžaduje zvláštny druh vnímavosti (vznik obrazu riadený telefonicky). Dnes sa tento termín používa v širšom chápaní na označenie rôznych aktivít, napr. Land artu (umenia v krajine), performancie alebo videoumenia. (u nás napríklad tvorba Rudolfa Sikoru, Júliusa Kollera a J. Zavarského).

Graffiti
Graffiti je anonymný výtvarný prejav rozšírený najmä od začiatku 70. rokov 20. storočia (USA), osobitý spôsob písania sprejom alebo kriedou na múry a veľké betónové plochy v mestách, na vagóny a podobne. Subkultúrna forma výtvarného prejavu, ktorá je anarchistickou manifestáciou sociálnej slobody. O popularitu graffiti sa zaslúžil najmä americký výtvarník K. Haring, ktorého tvorbu začali oceňovať aj renomované múzeá. V 90. rokoch sa rozšírili aj v Európe (Berlínsky múr, v Taliansku okraj tisíclírových bankoviek).

Happening
Jedna z včasných foriem akčného umenia, v ktorej sa spájajú prvky divadla, hudobného koncertu, poézie a výtvarného umenia s cieľom aktívne zapojiť diváka do akcie. Pri čistých happeningoch nie je scenár presne určený, čo umožňuje vznik nečakaných udalostí v nepredvídateľnej postupnosti, (predstavitelia mixmediálneho typu Josepha Beuysa).

Mail art – poštové umenia
Medzinárodné hnutie kolektívnej výtvarnej tvorby založenej na vzájomnej výmene, odovzdávaní, dotváraní a pod. rôznych objektov (pohľadníc, fotografií, kresieb, koláží a podobne) prostredníctvom verejnej poštovej siete. Začínalo v USA (1. výstava bola vo Whitney Museum of American Art v New Yorku). V súvislosti s rozvojom počítačovej komunikácie sa rozrástlo o formu elektronického poštového umenia – e-mail art.

Multimediálna tvorba
Umelecké aktivity, využívajúce na vytvorenie jedného celku výrazové prostriedky viacerých druhov umenia – výtvarného umenia, divadla, filmu, hudby, tanca a elektornických médií. Výrazy intermédiá a mixmédiá sa ustálili na označenie čistej spolupráce viacerých umeleckých odborov bez využitia bázy elektronického umenia. Multimediálne umenie sa rozvýja od 60. rokov a ako prvý multimediálny projekt sa uvádza The Theatre of Mixed Means od Richarda Kostalanetza z roku 1962.

Performancia

Performancia je forma akčného umenia v ktorej sa spájajú prvky viacerých umeleckých druhov (divadla, hudobného koncertu, poézie a výtvarného umenia) určená na verejné predvádzanie. Ide o verejnú prezentáciu, alebo exhibíciu naživo, pred divákmi. Na rozdiel od divadelného predstavenia sa neviaže na konkrétny divadelný priestor, nemá pevný scenár. Je jednorázová a neopakovateľná.

Časť performancií je založená na sebareprezentácii, ktorá môže mať veľmi osobný, až biografický charakter (body art).

Počítačové umenie
Je to umenie objavujúce sa od druhej polovice 50. rokov 20. storočia, pri ktorom sa počítač stáva špecifickým pomocným nástrojom umelca pri tvorbe umeleckého diela (počítačová animácia, grafika, tvorba dizajnu, úžitkovéhuo umenia a podobne). Prvá súborná výstava sa uskutočnila v roku 1968 v Londýne. Vývoj sledujú špeciálne časopisy (Leonardo), festivalové prehliadky (Art elektronika v Linzi). Počítačové umenie využíva dnes nové formy komunikácie prostredníctvom telekomunikačných a počítačových sietí (Internet).

Postmoderna
Súhrnný pojem na označenie rôznych prejavov euro-americkej kultúry poslednej tretiny 20. storočia, v ktorých dominuje kritocký vzťah k moderne. Je to široký pojem na označenie prejavov z oblasti umenia, vedy a filozofie z konca 70. rokov, ktoré reagujú na zmeny ekonomických či politických pomerov postindustriálnej spoločnosti. Do umenia preniká až následne po sociálnej a literárnej teórii. Hlása právo na vyznávanie rôznych umeleckých foriem, ktoré často svojrázne spája na protest voči modernistickému úsiliu o žánrovú či druhovú čistotu. Stiera rozdiel medzi elitárskou kultúrou a masovou, komerčnou kultúrou, neguje individualizmus a originalitu. Z tohto princípu vyplývajú aj postupy, napríklad citácia-vedomé preberanie výtvarného prvku, témy alebo námetu od iného autora alebo z iného kontextu.