Pramene práva 2

Normatívne právne akty a normatívne zmluvy.

V právnej teórii sa normatívne právne akty, ktoré, ako sa už uviedlo, nazývame aj všeobecne záväzné právne prepisy, prípadne jednoducho „normy“, sa spravidla definujú ako výsledky normotvornej činnosti subjektov tvorba práva, ktoré obsahujú právne normy.

Normatívny právny akt ako výsledok tvorby práva sa odlišuje od individuálneho právneho aktu, ktorý je výsledkom aplikácie práva, rozhodnutia štátneho orgánu na základe zákona či iného normatívneho právneho aktu. Normatívny právny akt sa vyznačuje všeobecnosťou najmä z hľadiska osobnej pôsobnosti, ako aj vecnej pôsobnosti, t.j. predmetu regulácie právnych noriem, ktoré normatívny akt obsahuje. Pre individuálny právny akt je naopak charakteristická individualizácia a konkretizácia subjektov a predmetu, na ktoré sa vzťahuje.

V každom štáte existuje niekoľko druhov normatívnych právnych aktov. Keď zoradíme normatívne právne akty podľa stupňa právnej sily i podľa toho, či ide o univerzálne alebo lokálne normy, rozoznávame so zreteľom na česko-slovenskú históriu i súčasnosť najmä tieto druhy aktov.

Ústava, ústavné zákony, medzinárodné zmluvy a výsledky referenda so silou ústavného zákona.

Ústavy, prípadne aj ústavné zákony, ako už vieme, delíme na rigidné /tuhé/ a flexibilné /pružné/. Prijatie, zmena alebo doplnenie rigidnej ústavy alebo jej časti si vyžaduje kvalifikovanú väčšinu alebo iný kvalifikovaný spôsob, kým na prijatie, zmenu a doplnenie flexibilnej ústavy alebo jej časti postačuje absolútna väčšina. Rigidná ústava môže obsahovať aj časti, ustanovenia, ktoré vylučujú akúkoľvek zmenu, napríklad sa zakazuje zmeniť formu vlády, osobitne zmeniť republikánsku formu vlády na monarchiu.

Ústavu a ústavné zákony u nás prijíma parlament trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky obligatórneho republikového referenda, prípadne referenda o inej dôležitej ústavnej otázke verejného záujmu.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky majú vyššiu silu než je sila obyčajného zákona v niektorých prípadoch aj medzinárodné zmluvy. Medzinárodné zmluvy sú prameňom vnútroštátneho práva, ak boli riadne transformované do právneho systému štátu.

Podmienkou predností medzinárodných zmlúv pred zákonmi je, aby:

A/ ich predmetom boli ľudské práva a základné slobody,
B/ zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd,
C/ boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

V histórii Česko- Slovenska mali silu ústavného zákona aj niektoré dekréty prezidenta.

Právnu silu ústavného zákona dosahujú niektoré výsledky referenda, ktoré sa vyhlasujú rovnako ako zákon. Výklad právnej sily výsledkov referenda sa môže spravovať jednak ustanovením ústavy o konaní referenda, ako aj predmetom referenda. Napríklad referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.

Zákony, medzinárodné zmluvy, výsledky referenda so silou zákona a normatívne právne akty so silou zákona.

Zákony musia byť v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré republika ratifikovala a ktoré boli riadne vyhlásené. Zákony sú najčastejším výsledkom uplatňovania zákonodarných právomocí parlamentu. Pomocou zákonov sa tiež vykonáva ústava.

Kontrola súladu zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi, ako aj s niektorými medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov, patrí do právomocí ústavného súdu.

Aby sa zákony zreteľne odlíšili od ústavy a ústavných zákonov, stretávame sa s výrazom, so spojením, „obyčajné zákony.“ Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, pričom rada je schopná sa uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon, a ktoré sú vyhlásené rovnako ako zákon.
Zákonodarca však v niektorých prípadoch výslovne zakotvil prioritu medzinárodného práva pred vnútroštátnym právom. Napríklad obchodné právo obsahuje pravidlo, ktoré umožňuje použiť Obchodný zákonník len potiaľ, pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu. Obchodnú funkciu sleduje aj Občiansky súdny poriadok, ktorý stanovuje, že súd konanie preruší ak dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,: v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Právnu silu zákona majú aj tie výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona.

Iné druhy normatívnych aktov, najmä exekutívy so silou zákona.

V sústave druhov normatívnych právnych aktov jednotlivých štátov nachádzame okrem obyčajných zákonov aj iné druhy normatívnych právnych aktov, ktoré majú silu zákona. Ide o normatívne právne akty, ktoré vydávajú jednak orgány exekutívy a jednak aj orgány parlamentu v čase, keď najvyšší zákonodarný zbor nezasadá. V histórii česko-slovenskej štátnosti sa vyskytli nasledujúce druhy normatívnych právnych aktov, ktoré mali silu zákona.

Dekréty prezidenta

Silu ústavného zákona alebo zákona mali dekréty prezidenta Česko- Slovenska, ktoré vydával v r. 1940-1945 v nevyhnutných prípadoch a na základe návrhu vlády. Ich platnosť neskôr potvrdilo, schválilo ex tunc Dočasné Národné zhromaždenie, jednokomorový zákonodarný orgán Česko - Slovenska, ktorý vykonával svoju právomoc od októbra 1945 do mája 1946.

Nariadenia s mocou zákona

V histórii česko-slovenského štátu a jeho legislatívy sa vyskytli aj tzv. splňomocňovacie zákony, prijaté v r. 1920, 1933-1936, ktorými parlament delegoval v určitom a presne stanovenom rozsahu časť svojej zákonodarnej moci na vládu, a ktoré dali príslušným nariadeniam vlády silu zákona. Nariadenia vlády vydávané v oblastiach, na ktoré sa vzťahovala delegácia, mali preto rovnakú právnu silu ako zákony.

Zákonné opatrenia

Silu zákona dosahovali v minulosti aj zákonné opatrenia. Predsedníctva Slovenskej národnej rady, kolegiátnej hlavy štátu, dokiaľ nebola prijatá ústava, ktorá zaviedla monokratickú hlavu štátu /prezident/.

Do vzniku platnosti Ústavy Slovenskej republiky prijímalo zákonné opatrenia Predsedníctvo Slovenskej národnej rady výlučne v čase, keď Slovenská národná rada nezasadala. Ak ich rada na najbližšom svojom zasadnutí neschválila, strácali platnosť a účinnosť.

Zákonné opatrenia s federálnou pôsobnosťou vydávalo tiež Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia ČSFR.

Zákonné opatrenia zostali v novej podobe zachované v ústavnom poriadku Českej republiky. Ak dôjde k rozpusteniu Poslaneckej snemovne, Senát, ktorý podľa čl. 15 Ústavy Českej republiky je druhou komorou parlamentu, môže podľa čl. 33 prijímať neodkladné opatrenia, na ktoré by bol inak potrebný zákon.

Nariadenia vlády

Zákony parlamentu vykonáva vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy prostredníctvom normatívnych aktov, ktoré nazývame vykonávacie právne predpisy. Pomocou nich sa vykonávajú zákony. Vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach vydáva nariadenia. Vláda vydáva nariadenia na vykonanie zákonov na základe generálnej delegácie, ktorú vyjadruje ústava. Vláda nemôže pri vykonaní zákona nariadením prekročiť medze zákona a upraviť spoločenské vzťahy nad rámec zákona. Ak by tieto medze prekročila, osvojila by si v rozpore s ústavou právomoc parlamentu. Kontrolu v tejto oblasti zabezpečuje ústavné súdnictvo.

Precedens a sudcovská tvorba práva /judge-made – law/

Zatiaľ, čo v kontinentálnych štátoch Európy je základným prameňom práva normatívny právny akt a normatívna zmluva, v anglo - americkom právnom systéme je iná situácia. Dôležitým prameňom práva je právo tvorené súdmi /judge-made-law/. Ide o rozhodnutia súdov a orgánov štátnej správy, o individuálne právne akty a nie o normatívne právne akty. Vzniká tým právo, ktoré sa odvíja od riešenia konkrétnej veci súdom či orgánom štátnej správy, avšak v konečnom dôsledku nadobúda všeobecnú záväznosť.

Precedens ako prameň anglo - amerického práva je rozhodnutím súdu alebo orgánu štátnej správy /individuálny právny akt/, ktorý nadobudol všeobecnú záväznosť. Právne normy, ktoré obsahuje, zaväzujú nielen súdy a iné štátne orgány, ale aj všetky fyzické a právnické osoby Jeho záväznosť nie je obmedzená iba na konkrétny prípad.

Záväznou časťou právneho precedensu je ratio decidendi. Časť právneho precedensu, ktorej záväznosť je relatívna, sa nazýva obiler dictum.
V kontinentálnom systéme práva nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty práva v obdobných prípadoch. Fakticky sa však súdy pri rozhodovaní spravujú výsledkami rozhodovacej činnosti najmä najvyšších súdov, t.j. judikátmi, judikatúrou najvyšších súdov. Výrazné je to najmä v škandinávskych krajinách, kde sú súdne rozhodnutia považované za subsidiárny prameň práva.

Aj v ostatných štátoch kontinentálneho systému práva vrátane Slovenskej republiky získava judikatúra čoraz väčšiu faktickú autoritu, najmä pri rozhodovaní najvyšších súdov. V praxi sa totiž nezriedka vyskytujú prípady, ktorých riešenie právny predpis nepredvídal. Súdy potom akoby dotvárali právo a vypĺňali jeho medzery. Judikáty však nie sú prameňmi práva de iure, ale iba de facto. Často možno vlastne hovoriť o sudcovskej tvorbe práva, prípadne o dotváraní práva judikatúrou. Rozhodnutia a stanoviská najvyšších všeobecných súdov nie sú ani u nás všeobecne záväzné, ale fakticky zaväzujú. Nižšie súdy ich vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektujú a ich existenciu dokonca vítajú, pretože im pomáha preklenúť medzery v zákonoch a vyrovnať sa s novými situáciami.

Anglo-americký systém miestnej správy

/ z gr. sýstema = zloženina, sústava, štátne zriadenie, zo stsl. město = miesto t.j. na /danom/ mieste, spraviti = vykonať, vybaviť, usporiadať, upratať/ - špecificky sa vyvinuvší systém miestnej samosprávy, ktorý sa rozvinul v USA, Veľkej Británii, ale aj v ďalších po anglicky hovoriacich krajinách. Vznik a rozvíjanie tohto systému podmienili špecifické historické okolnosti, ktorými prešli Veľká Británia a Spojené štáty americké. Ani v jednej z týchto krajín sa totiž v dôsledku historických zvláštností nevyvinul absolutizmus so svojím byrokraticko-policajným aparátom, navyše riadeným centrálne – tak ako to môžeme sledovať na historickom vývoji Francúzska / ale aj v ďalších európskych štátoch/.

Základný systém orgánov miestnej správy je teda tvorený samosprávnymi orgánmi, ktoré su viac-menej nezávislé od centrálnych orgánov správy a nestoja nad nimi špeciálne orgány kontroly a dozoru. Prirodzene aj právomoc samosprávnych orgánov je širšia ako pri volených orgánoch v rámci kontinentálneho systému miestnej správy. Moderný svet založený na ekonomickej integrácii a politickej pluralite je prirodzene iný, než bol v dobe vzniku anglo-amerického systému miestnej správy a tak jeho súčasná podoba je vlastne výsledkom vzájomného pôsobenia vyššie naznačených tendencíí .

Anglo-americký systém súdnictva

/ zo stsl. sod = súd/práv. termín/ - systém, ktorý úzko súvisí s povahou anglického práva, ktoré sa vyvíjalo ako právo tvorené súdmi, preto sa označuje ako systém otvoreného práva, ktorého základom je dodnes predovšetkým – common law. Ak sudca v kontinentálnej Európe pri riešení určitého právneho problému berie do úvahy zákon, joho kolega v anglo- amerických podmienkach berie na prvom mieste do úvahy súdne rozhodnutie. Britský sudca je teda viazaný – precedentmi a pre svoje rozhodnutie ich aj nachádza, prípadne sám tvorí nové. Práve v tomto ponímaní „kontinentálneho“ a „anglo- amerického „ sudcu je podstatný rozdiel medzi obidvoma právnymi systémami z hľadiska funkcie právnej normy. V praxi to znamená, že kým v podmienkach právnych systémov kontinentálnej Európy treba každý prípad riešiť výkladom a aplikáciou existujúcej právnej normy, technika anglického práva vychádzajúca z porovnania daného prípadu a analogického prípadu v minulosti umožňuje vytvoriť na základe legal rules prijatých predtým aj celkom novú právnu úpravu, ktorá sa aktuálne aplikuje v danom prípade.

Takto je anglická koncepcia právnej normy /legal rule/ bezprostredne viazaná nie na výklad, ale na techniku rozdielov, ktorá predstavuje metódu anglického práva. V anglickom práve nenájdeme členenie na právo verejné a právo súkromné – typický to znak kontinentálneho právneho systému – ani v očiach kontinentálneho právnika celkom prirodzené členenie na jednotlivé právne odvetvia. Napriek tomu si však anglické právo dodnes zachovalo členenie na common law a – equity, ktorého vznik bol motivovaný historickými príčinami.

V USA má zákon oveľa významnejšiu úlohu , než ako je tomu vo Veľkej Británii, čo zrejme súvisí s existenciou písanej – ústavy. Inštitút porotcov si zachoval v USA oveľa väčší význam ako v Anglicku pravdepodobne preto, že sa bezprostredne opiera o ústavu Spojených štátov amerických. Významný rozdiel je tiež daný existenciou dvoch oddelených súdnych systémov v USA – súdov federálnych a súdov štátnych, s čím úzko súvisí aj americký právny partikularizmus, ale tiež s ním spájajúca sa dekoncentrácia súdneho rozhodovania. Naopak vo Veľkej Británii je súdna moc v podstate silne koncentrovaná, a to i teritoriálne, do Londýna.