Koncepcie tvorby práva

Tvorba práva je otázkou o vzniku práva, o pôvode právnych noriem. Právo má spoločenský charakter, takže jeho korene sú v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch, potrebách, hodnotách, záujmoch spoločnosti. V systémoch práva obyčajového a precedensného akoby právo priamo vyrastalo priamo zo spoločnosti a bolo jeho integrálnou súčasťou, zdá sa, že súdy ho iba nachádzajú, ale netvoria. Naopak, v právnych systémoch, v ktorých sa uplatňuje štátom organizovaná tvorba práva, a kde dominantným prameňom je tzv. štátne právo, ktoré sa nazýva aj zákonným právom, sa vec tvorby práva javí inak, totiž, že právo je výrazom racionálnej vôle štátu. Podstata veci je však zložitejšia, pretože v oboch prípadoch ide síce o formovanie spoločenských záujmov, hodnôt a potrieb, ale rôznymi cestami. Jedna cesta, ktorá predstavuje tradičnú, sociatívnu koncepciu tvorby práva, vedie zdola nahor, od spoločnosti k štátu, kým druhá cesta , ktorá predstavuje legislatívnu, etatistickú koncepciu tvorby práva, vedie zhora nadol, od štátu k spoločnosti. V obidvoch prípadoch však v konečnom dôsledku ide o sociatívne determinovaný proces, v ktorom pôsobia mechanizmy formulovania spoločenských hodnôt a záujmov a ich vyjadrovania v práve. Preto prvá cesta neznamená vylúčenie štátu a štátnomocenských prvkov práva a druhá cesta vyradenie spoločenského charakteru a spoločenskej podmienenosti práva.

Život spoločností a jednotlivcov 20.storočia je natoľko dynamický, že vývoj pospolitostí bez flexibilnej tvorby práva reagujúcej na spoločenské zmeny si dnes nevieme predstaviť. Starovekej a stredovekej spoločnosti však bola bližšia predstava, že zákon nie je výtvorom človeka, prípadne výsledkom normotvornej činnosti štátu. Vládlo presvedčenie, že právo pramení priamo zo spoločnosti alebo od Boha, takže úlohou učených právnikov bolo právo objavovať, nachádzať. Myšlienka stáleho vývoja práva prostredníctvom tvorby práva štátom nemala vtedy v spoločnosti miesto. Podstatným znakom práva bol jeho vek, platilo od vekov ako spravodlivosť. Zákonodarcovia stredoveku neboli tvorcami zákonov. Právo iba ,,nachádzali“, obnovujúc lesk jeho spravodlivosti.

Konflikt medzi obyčajovým a zákonným právom

Právo vstúpilo novovekom na rázcestie, na ktorom sa odohrával konflikt medzi obyčajovým i precedensným právom na jednej strane a zákonným právom na strane druhej. Cestu k zákonnému právu kliesnili aj dominantné formy štátu s centralizovanou mocou tak pres Viedenským kongresom, najmä vo Francúzku, Španielsku a Rusku, ako aj postup a výsledky formovania centralizovaných národných štátov po kongrese, transformované rokom 1848, najmä v Nemecku, Taliansku i Rakúsko - Uhorsku. Nástup zákonného práva bol dôsledkom deklarácie rovnosti všetkých pred zákonom a výstavby centralizovanej štátnej moci.

Pramene práva

Pojem tvorba práva je veľmi úzko spätý s pojmom prameň práva tak z hľadiska koreňov tvorby práva, ako aj jej výsledkov. Chápanie prameňa práva, t.j. odpoveď na otázku, čo je prameň práva, podmieňuje orientácia právnej teórie. Sociologické školy hľadajú prameň práva v spoločnosti a v spoločenských vzťahoch. Jusnaturalisti v ľudskej prirodzenosti, absolútnych právach človeka či v Božskej prozreteľnosti a analytické smery právneho myslenia v ústave či zákone.

Stanoviská k poňatiu prameň práva, pokiaľ ide o jeho pojem, ako aj druhy prameňov a ich význam, sa v literatúre rôznia, o čom svedčí aj prehľad niektorých názorov na pojem prameň práva:

A)sociálne, ekonomické, mravné a politické podmienky a okolnosti ovplyvňujúce platné právo
B)vôľa suveréna, vládnucej triedy
C)orgán alebo orgány štátu s normotvornou právomocou
D)normatívne právne akty vydané orgánmi tvorby práva
E)norma ustanovujúca normotvornú právomoc
F)oficiálna zbierka právnych predpisov štátu
G)iné náhľady a vymedzenia.

Právna teória spravidla delí pramene práva na pramene v zmysle:

A)materiálnom, ktoré nazýva materiálne pramene práva
B)formálnom, ktoré nazýva formy práva.

Pod materiálnymi prameňmi práva treba rozumieť to, čo vyjadruje úvodné stanovisko vpredu uvedeného prehľadu názorov na pojem prameň práva, t.j. Prírodné, geografické demografické, sociálne, ekonomické, mravné a politické, technologické, ekologické, medzinárodnopolitické a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva, a z ktorých tvorba práva vychádza.

Materiálnym prameňom práva je v prípade autorského zákona umelecká tvorba v spoločnosti, ochrana záujmov autov, úprava podmienok tvorby práva a uplatnenia diela. Umelecká tvorba, umelecký život a medzinárodná výmena umeleckých hodnôt, ako aj medzinárodná spolupráca ovplyvňujú tvorbu práva, ktorá vytvára určitý právny režim ochrany autorského práva, prípadne zakotvuje aj priaznivé podmienky pre literárnu, umeleckú i vedeckú tvorbu a podnecuje subvencovanie kultúry.
Pojem práva sa častejšie používa v druhom význame, vo význame formy práva.

Právo ma nielen svoj obsah, ale aj formu

Obsahom práva sú práva a povinnosti subjektov práva. Obsahom autorského zákona je napríklad právo autora diela udeliť zmluvou súhlas na použitie diela. Autorský zákon obsahuje aj celý rad iných práv a povinností.

Tento či iný obsah autorského práva je jednak vyjadrený vo forme jazyka a jednak je vyjadrený vo forme zákona, v našom prípade je vyjadrený autorským zákonom. Z toho vyplýva, že obsah práva má vždy svoju formu práva. Prameňom práva vo formálnom zmysle je práve táto určitá forma práva, v ktorej je právo obsiahnuté a z ktorého formálne pramení, kde ho možno nájsť a identifikovať ako právo ustanovené štátom, a vďaka tomu sa domáhať jeho uplatnenia alebo splnenia.

Forma práva je dôležitým znakom práva jednak vo všeobecnom zmysle slova so zreteľom na určitý právny systém, napríklad na slovenský právny systém.

1.Vo všeobecnom zmysle je štátom uznaná alebo stanovená forma práva špecifickým znakom práva. Vďaka tomu sa právo svojou formou:

A)odlišuje od iných spoločenských noriem(morálky, politiky, športu)
B)existuje, platí, lebo má svoju štátom uznanú alebo stanovenú formu a v dôsledku toho aj všeobecnú záväznosť, kde nie je forma práva, nie je ani platné právo.

2.V osobitnom zmysle je štátom uznaná alebo ustanovená forma práva špecifickým znakom práva určitého štátu. Vo svete existuje rozmanitosť právnych kultúr a národných právnych systémov, a preto aj rozmanitosť foriem práva. Každý štát stanovuje a uznáva určité konkrétne formy práva, v ktorých nachádzame platné a záväzné právo tohto štátu.

Prameň práva vo formálnom zmysle tj. forma práva, má širší a užší význam.

Pojem formy práva v širšom zmysle slova zahrňuje formu v zmysle:

A)procedúry postupu prijímania či vzniku určitého prameňa práva
B)rezultátu, výsledku, ktorý vznikol v súlade s ustanovenou procedúrou. Takýmto rezultátom je napríklad autorský zákon, ktorý je všeobecne záväzný normatívny právny akt prijatý orgánom tvorby práva.

Pojem forma práva v užšom, a takpovediac vlastnom význame slova, zahrňuje len všeobecne záväzný výsledok legislatívnej činnosti orgánu tvorby práva. Na tejto forme je charakteristické to, že je ustanovená alebo uznaná štátom a že obsahuje všeobecne záväzné právne normy.

Právna náuka pozná najmä tieto pramene práva:

A)normatívne právne akty
B)normatívne zmluvy
C)precedensy
D)právne obyčaje
E)iné pramene (formy) práva

Zákon

Je to osobitná forma prejavu vôle zákonodarcu ( parlamentu ), ktorá predstavuje akt zvrchovanej moci v štáte a ktorej štátna moc poskytuje donútenie za cieľom jej zachovania.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pramene práva 1