Spoločenské hodnoty a normy

Cesty vzniku štátu a určovania správania spoločnosti pomocou právnych noriem, ktoré nevylučujú iné prístupy k vzniku štátnej organizácie spoločnosti, vychádzajú:

1. z mimoriadne dôležitej hodnoty ľudského života.

V prípade vzniku štátu uzurpáciou moci prevyšuje hodnota neistého a holého života ľudí hodnotu ich slobody 

2. jedna i druhá cesta ku vzniku štátu a práva vychádzajú z potreby sociálneho života 
3. vznik štátu spoločenskou zmluvou má jednotlivcom zabezpečiť aj iné spoločenské hodnoty, ktoré sa tradične spájajú so spoločenskou normativitou. Spoločnosť a jednotlivci prisudzujú rozmanitým procesom a javom spoločenského, národného, štátnopolitického, morálneho či právneho života určitý význam a hodnotu. S existenciou práva sa oddávna spája hodnota spravodlivosti.

Justitia bola rímskou bohyňou spravodlivosti. Stvárňovala sa a zobrazovala so zaviazanými očami. Meč v jej pravej ruke bol symbolom trestania. Na váhach, ktoré držala v ľavej ruke, spravodlivo vážila vinu a nevinu. Diovi /Zeus/, ktorý dozeral na zákony ľudské, rodinu a štát, slúžili Temis, Diké a Nemesis, trestajúca zločiny a spupnosť. Atribútom Diké bol meč, a bohyňa spravodlivosti Temis bdela nad poriadkom v prírode i ľudskom živote.

Významný rímsky právnik Ulpianus napísal, že jurisprudencia /právna veda/ je náuka o spravodlivom a nespravodlivom /iusti atque iniusti scientia/ a rovnako známy právnik Celsus je autorom výroku, že právo je umením dobra a spravodlivosti /ius est ars boni et aequi/. Hodnoty rímskej spoločnosti vyjadruje tiež široko známa právna veta, ktorú vyslovil právnik Ulpianus. Právne pravidlá sú tieto: Čestne žiť, druhému neškodiť a každému dať, čo mu patrí /Juris praccepta haec sunt: honeste vivere, alterum non leadere, suum cuique tribuere/. Rímska právna doktrína dospela tiež k názoru, že spravodlivosť nemožno docieliť nerozvážnym uplatňovaním zákonov, keďže čosi také vedie len k bezpráviu / summum ius summa iniuria/ , že poznať zákony neznamená poznať slová, ale predovšetkým ich význam.

V podmienkach spoločenského života nadobúdajú hodnoty regulujúci význam a orientujú spoločnosť, skupiny a jednotlivcov v ich rozhodovaní činností, konaní. Veda, ktorá sa zaoberá hodnotami a hodnotením, sa nazýva axiológia. Tvorí súčasť filozofie. Keďže právo vyjadruje mnohé spoločenské hodnoty, odôvodnene sa hovorí o právnej axiológii alebo o axiologických problémoch práva.

V historickom vývoji sa stretávame s tým, že všetky spoločnosti si vytvárajú určitý systém, sústavu hodnôt. Hodnoty sú v danej sústave hierarchicky usporiadané, takže vytvárajú rebríček hodnôt. Na jeho najvyššom stupni je, povedzme, hodnota osobnej slobody alebo vlastenectva, hodnota zdravia, bezpečnosti alebo hodnota pokory a neodporovania zlu násilím, prípadne hodnota a moc peňazí i majetku. Veľká Británia bola niekedy známa hodnotami, ku ktorým patrilo fair play, social reponsibility, charity a tiež community spirit. Ich opakom je nielen foul play, nezodpovednosť, ale aj krutosť, bezcitnosť a egoizmus. Hodnoty delíme podľa rozmanitých kritérií – napríklad na hodnoty mravné, kultúrne, ekonomické, politické a iné. Každá hodnota má svoj hodnotový protiklad, antipól, napríklad pravda – lož, statočnosť- zbabelosť. Hodnoty sa v niektorých prípadoch označujú výrazom „dobro“. Hodnoty prináležia do kultúry danej spoločnosti. Jej členovia majú celý rad spoločných hodnôt, ktoré upevňujú jej jednotu, súdržnosť a integritu.

Ideový predstaviteľ gréckej demokracie Prótagorás, ktorý žil asi v r. 485 p.n.l., ju vyjadril v spise Aléthei /Pravda/ takto: Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, a nejestvujúcich, že nie sú. Po tragických následkoch druhej svetovej vojny sa demokratické štáty sveta nanovo alebo s väčšou intenzitou prihlásili k hodnotám ľudských práv. Od skončenia druhej svetovej vojny až do rozpadu komunizmu bolo v Európe aj na celom svete dosť dôvodov na tvrdenie i vieru, že aspoň istá časť ľudských práv vyjadrených najmä Všeobecnou deklaráciou ľudských práv / 1948 /, ako aj Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach /1966/ i Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach /1966/ by mala tvoriť súčasť hodnôt každej spoločnosti.

Rozpad Sovietskeho zväzu i SFRJ a následné lokálne vojny poukázali naopak na konflikt hodnôt a noriem. Z empírie konfliktu hodnôt a noriem vzišla známa teória konfliktov súčasnosti i budúcnosti vrátane tretej svetovej vojny. Jej autorom je Samuel Huntington, ktorý ponúkol paradigmu príčin väčšiny svetových konfliktov budúcnosti. Hlavným zdrojom konfliktov majú byť nie hospodárske záujmy či ideológia krajín, ale rozdiely civilizácií, rôznosť hodnôt a kultúr, konflikty medzi národmi. Huntington pozná civilizáciu západnú, konfuciánsku, islamskú, japonskú, hinduistickú, slovansko-pravoslávnu, latinskoamerickú a africkú. Problém je o.i. v tom, že Západ vytvára prostredníctvom medzinárodných inštitúcií normy pre ostatný svet, ktorý predstavuje viac ako 80 % populácie . Odmieta niečo také, ako univerzálna civilizácia. Svet nie je jeden.

Hodnoty a hodnotové systémy sa v priebehu historického vývoja inštitucionalizovali. V spojení s normami vytvorili rozmanité systémy regulácie ľudského správania, v ktorých sú hodnoty vyjadrené a vyžadujú sa prostredníctvom noriem. Medzi najznámejšie súbory noriem, a tým vlastne aj hodnôt, prináleží právo, morálka, politika, technické normy, náboženstvo, mágia, zvyky a obyčaje, zásady slušnosti.