Úvod

Móda v 19. stor. sa vyznačuje rýchlym striedaním jednotlivých trendov. Nie je to už ako v predchádzajúcich obdobiach, napr. v baroku alebo gotike, keď jeden prúd pretrval dhlšiu dobu.

19. stor. by sa v našich dejinách dalo nazvať ako „najprevratnejšie“ storočie. Nevoľníctvo bolo síce zrušené už v roku 1785, výrazne sa však táto zmena prejavila až v priebehu 19. stor. Navyše sa v tomto období rozvíjala aj výroba a následne obchod, čím dochádzala aj k styku s oblasťami a obyvateľmi, ktorí žili dovtedy dosť izolovane. Typický je aj nárast vzdelanosti. Nová vznikajúca trieda podnikateľov, obchodníkov a inteligencie sa stala nositeľom nového životného štýlu, a to hlavne v mestách a mestečkách.

Na začiatku 19. stor. zohral významnú úlohu aj Viedenský kongres (1815). V tomto roku sa Viedeň stala centrom spoločenského života, a teda aj módy. Na kongrese sa zúčastnili panovníci a politici z celej Európy, ktorých samozrejme nasledovali aj dámy a presunuli sa sem v podstate celé ich dvory. Viedenská móda tak ovplyvnila módu ostatných krajín, avšak platí to aj opačne.

Prelom 18. a 19. stor.

Prelom 18. a 19. stor. bolo obdobím, keď sa v šľachtickej a meštianskej odevnej kultúre presadila európska dobová móda. Uhorský odev bol ovplyvnený empírovou módou z Francúzska.

Mladé ženy (u šľachty aj meštianstva) ešte na konci 18. stor. preferovali tzv. odev à la grecque a v prvých desaťročiach 19. stor. empírovú módu. Ideálnym vzorom odevu à la grecque boli splývavé rúcha neskorého helenizmu z jemných priesvitných tkanín prepásané vysoko pod prsiami. Košeľovité šaty mali hlboký výstrih, vysoký pás a zväčša boli bez rukávov. Vrchným odevom boli len dlhé jemné šály. Prevládajúcou farbou bola biela. Aj vlasy sa strihali viac nakrátko a upravovali do drobných kučier. Nosili v nich stuhy a závoje. Obúvali si nízke sandále bez podpätkov, ktoré sa upevňovali stuhami.

Typickými pre túto módu empíru boli „hladké šaty s hlboko dekoltovanými živôtikmi a nahými ramenami“. Pre empírovú módu boli typické ťažké hodváby, zamaty, čipky a zlaté a strieborné výšivky. Pôvodne hladké splývajúce tunikové šaty (grécke šaty) boli rozčlenené na krátky živôtik s hlbokým výstrihom a krátkymi naberanými rukávmi. Sukne mali dlhé vlečky. K šatám sa nosil dlhý zamatový plášť s vysokým stojatým čipkovým golierom. Vlasy sa upravovali do klasických uzlov alebo zložitých gréckych účesov. Denné šaty mali dlhšie rukávy a hlboké výstrihy na živôtikoch sa vypĺňali mušelínovou vložkou – plastrónom. Teplejším odevom boli vatované kabátiky (spencer) redingotové kabáty podšité alebo lemované kožušinou. Dôležitým doplnkom boli cylindrovité alebo čepcovité klobúky na rukách dlhé rukavice a nevyhnutnou súčasťou boli aj malé taštičky vo forme vrecúšok.

Pre mužskú módu bol typický frak z tmavého súkna (tmavomodré, tmavozelené, tmavohnedé), biela košeľa a biela alebo prúžkovaná vesta. Evanjelická inteligencia preferovala čiernu farbu. Spočiatku sa nosili priliehavé nohavice po kolená a pančuchami a nízkymi topánkami alebo čižmami, ale na začiatku 19. stor. sa presadili dlhé svetlé priliehavé nohavice. Frak mal vysoký tvrdý golier. Nevyhnutnou súčasťou mužského odevu bola umelecky viazaná šatka alebo kravata. Práve v tomto období si muži začali strihať vlasy nakrátko. Nosili cylindre alebo dvojrohé klobúky a ako doplnky farebné rukavice, vychádzkové paličky a hodinky s príveskami. Teplejším odevom boli redingoty alebo peleríny, ktoré mohli byť podšité aj kožušinou.

Móda po roku 1815

a) Šľachtický odev

Práve v období Viedenského kongresu začína vo Viedni vychádzať časopis, ktorý je obľúbený aj u nás, Wiener Zeitschrift fűr Kunst, Literatur, Theater und Mode. Prejavuje sa v ňom typický viedenský vkus a štýl, ktorý ovplyvnil aj odev uhorskej šľachty a meštianstva, pretože Viedeň sa stala centrom európskej kultúry. V zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave sa zachovala toaleta ušitá práve na jeden z bálov, ktoré sa konali počas Viedenského kongresu. „Je nesmierne jenoduchá, klasického empírového strihu, a pritom pôsobí vznešene a nádherne. Kratučký driečik má hlboký štvorcový výstrih a balónikové rukávy. Sukňa z ôsmich dielov padá vpredu hladko k zemi, vzadu je predĺžená do vlečky. Jednoduchému strihu zodpovedá i materiál – svetlozelený hodváb pretkávaný striebrom. V týchto šatách, ku ktorým patril i striebrom pretkávaný mušelínový šál, dokonale vyznela prirodzená ženská krása“.

Tento „viedenský vkus“ je charakterizovaný jemnými hodvábnymi látkami a hlavne doplnkami ako nadýchané hodvábne šály, jemné vejáre, jemné topánky a malé kapsičky a hlavne klobúčiky.

Denná móda sa od plesovej samozrejme odlišovala. Nosili sa už kratšie šaty bez vlečky (po členky). Výstrih bol oválny alebo štvorcový, ktorý sa však postupne zmenšoval alebo vypĺňal vyšívaným batistom alebo mušelínom. Z podobného materiálu bol aj čepček alebo závoj. V domácnosti sa viac nosili klasické čepce a do spoločnosti čepcovité klobúky, ktoré pretrvali až do biedermeieru. Zvonku boli tieto čepcovité klobúky zdobené kvetmi alebo perami a vnútorný okraj striešky lemovali čipky. Pod bradou sa uväzovali širokou stuhou.

Vrchným teplejším odevom ostali aj v tomto období krátke spencre a dlhé redingoty s vysokým pásom. Spencre sa zapínali na háčiky a redingoty mali gombíky. Rukávy mali balónovito rozšírené a naďalej sa podšívali mäkkým flanelom alebo kožušinou.

Práve vplyvom európskej módy a trendov sa začali tieto klasické línie narúšať. Na šatách sa objavujú volániky, stuhy, mašle a iné ozdoby. Našívajú sa dokonca aj na spencre a redingoty. Zväčšuje sa aj objem sukne, pretože pribúdajú spodné sukne. Súčasťou dámskej garderóby sa stávajú spodné nohavice šité z bieleho plátna, ktoré siahajú do pol lýtok a na spodnom okraji sú lemované volánmi.

Mužská móda sa veľmi nezmenila. Práve vo Viedni prevažujú uniformy, ktorých strohosť zjemňovali farebné drahé materiály a bohaté zlaté či strieborné výšivky a ozdobné šnúry.

b) Meštiansky odev

Módnym ideálom sa v tomto období stáva útla, krehká krásavica. Typické boli toalety, ktoré zdôrazňovali telesnú krásu. Móda štíhlych driekov si zákonite vyžadovala návrat šnurovačiek. Kontrastom k štíhlemu pásu boli oblé ramená, ktoré zvýrazňovali práve široké dlhé rukávy. Vsádzali sa veľmi nízko, čo vyžadovalo vystuženie kosticami.

Oválne výstrihy lemovali čipky a nosili sa aj trojuholníkové tylové šatky a dlhé vyšívané šály. Sukňa už nebola rovná, ale nadobúdala zvonový tvar, pretože sa pod ňu obliekalo viacero bielych spodničiek a dlhé spodné nohavice.

Slávnostné toalety sa šili z hodvábnych látok (taft, atlas), ale aj z ľahkých bavlnených látok (hlavne mušelín) a zdobili sa čipkami. Letné šaty boli zo vzorovaných bavlnených látok a zimné oblečenie sa šilo prevažne ťažkých vlnených látok, zamatu a ťažšieho hodvábu.

V móde boli aj komplikované účesy, ktoré boli častokrát až umeleckými dielami. Nad čelom sa väčšinou rozdelili cestičkou. Nad sluchami sa upravovali do bohatých lokní alebo vrkočov. Temeno zdobil komplikovaný uzol. Na ozdobenie účesu sa používali hrebene, kvety, stuhy a na slávnostné príležitosti aj diadémy. V domácom prostredí nosili hlavne staršie ženy čepce. Do spoločnosti sa nosili už spomínané čepcovité klobúky, ale aj turbany a barety.

Nepostrádateľným doplnkom bola jemná batistová vreckovka s výšivkou a bežným doplnkom sa stal aj vejár, ktorý bol dovtedy len doplnkom odevu šľachtických dám. Meštianky taktiež začínajú nosiť slnečníky a rukavičky. Typické sa stali bohaté šperky, pretože móda odhaľovala hrdlo a ramená.

Typickým mužským spoločenským slávnostnejším oblečením bol frak doplnený svetlejšími nohavicami. Na bežné nosenie sa používal redingot a remeselníci a muži, fyzicky pracujúci, nosili kazajky (krátke priliehavé kabátiky).

Večerným odevom bol taktiež frak – najmä čierny. Vrchným oblečením boli plášte a peleríny.

Vznik národného odevu

V 19. stor. sa začínajú formovať novodobé národy, čo sa samozrejme prejavilo aj v odievaní. Práve snaha prejaviť svoju národnú príslušnosť sa zapísala pod vznik tzv. národných odevov. Tvorcovia týchto odevov sa väčšinou inšpirovali neskorým stredovekom.

V najväčšej miere je to viditeľné práve v Uhorsku. Habsburská monarchia bola štátnym útvarom, v ktorom žilo obyvateľstvo rôznej národnosti, a jedným zo spôsobov manifestácie národnej svojbytnosti bol práve národný odev. Uhorsko malo navyše aj tú výhodu, že akýsi národný odev bol ešte stále živý. Uhorská šľachta napr. ešte v 18. stor. uplatňuje národnú tradíciu vo svojom štýle obliekania a zemianstvo a remeselníci ešte aj v 19. stor. V tomto období sa tieto odevy prakticky len prispôsobili dobovej móde. V uhorských mestách tak vidno odev uhorský, český, chorvátsky, ale aj nemecký.

Najpreferovanejším bol uhorský odev. Tento odev sa presadil hlavne v pánskej móde. Spočiatku bol určený len pre príslušníkov vyššej spoločenskej vrstvy a bol dielom popredných krajčírstiev. Stal sa slávnostným reprezentačným krojom. V priebehu 30. – 70. rokov 19. stor. sa však v Uhorsku stal rozšíreným typom oblečenia aj u zemanov a mešťanov. Spočiatku bol obľúbený aj medzi slovenským meštianstvom, avšak koncom 19. stor. nadobudlo jeho nosenie maďarský národný charakter, a preto ho slovenskí mešťania prestali nosiť.

Typickým bol priliehavý kabát po kolená – atila. Obľúbená bola aj mentienka (vrchný odev s rukávmi, podšívaný a lemovaný kožušinami; neskôr aj súčasť ženského odevu), ktorá bola trochu upravená a mala kratšie voľnejšie rukávy a široký kožušinový golier. Nohavice boli priliehavé a doplnené nízkymi topánkami do spoločnosti, ale na bežné nosenie boli určené vysoké čižmy s ostrohami. Neoddeliteľnou súčasťou bola aj kožušinová čiapka zvaná kalpak s agrafou (spona na ozdobu s puzdrom na pierko) a rajčím perím.

Odev bol šitý z farebného súkna alebo zamatu. Podšíval sa hodvábnymi podšívkami a lemoval kožušinami. Uhorský ráz mu dodávali aj strieborné gombíky, bohaté šnurovanie zlatými šnúrami, drahé reťaze na mentienkach a opaskoch. Šľachta navyše v tomto období využívala svoju starodávnu výsadu, a nosila zbraň. Tento odev sa v zjednodušenej podobe stal neskôr predpísanou uniformou uhorských úradníkov.

Národný odev sa uplatnil aj v dámskej móde, avšak v menšej miere. Asi najviac na slávnostných toaletách. Uhorský vplyv sa prejavil na strihu živôtika, ale aj v pripínaní závojov a zásteriek. Kabátiky už neboli dlhé, ale ich vzorom boli mužské mentienky. Do európskej módy preniklo z uhorskej práve dekoratívne šnurovanie a zapínanie na pozamentiersky zhotovované gombíky. Využívalo sa na pelerínach v 50. a 60. rokoch 19. storočia.

Záver

V novoveku, hlavne v 19. storočí, sa odievanie a móda v habsburskej monarchii viditeľne zmenili. Do tohto obdobia mala móda skôr regionálny charakter a európske trendy k nám príliš neprenikali. Typický bol ľudový odev, ktorý sa s malými obmenami uplatňoval aj u šľachtických vrstiev. Zlom nastal až po nástupe Napoleóna a hlavne po Viedenskom kongrese. Európska móda výrazne ovplyvnila uhorskú, ale aj naopak – v európskej móde nachádzame prvky typické pre Uhorsko. Aj v habsburskej monarchii tak ako inde nastúpila móda empíru a neskôr biedermeiera.

Od 20. rokov 19. stor. dochádza k návratu k ľudovým odevom. Vzniká tzv. národný odev, ktorý je spočiatku len reprezentačným krojom najvyšších vrstiev, neskôr však slúži ako prihlásenie sa k istej národnosti. Najrozšírenejší je jednoznačne uhorský národný odev.
Aj tu sa nám teda potvrdzuje to známe tvrdenie, že móda sa stále opakuje. Vidíme tu návrat k gréckemu štýlu obliekania, neskôr k ľudovým krojom a v 19. stor. sa dokonca opäť vracajú korzety a krinolíny.