OBSAH

I.Úvod
II.Vlastná práca
•2.1 PALATÍN ….......………………………..……………………3
•2.2 MATÚŠ ČÁK TRENČIANSKY…………………….....….5
•2.3 ŠTEFAN ILLÉSHÁZY……………………………………..…9
•2.4 JURAJ THURZO……………………………………………...9
•2.5 MIKULÁŠ ESTERHÁZI………………………………….…10
•2.6 PAVOL PÁLFI……………………………………...…....….10
III.Záver……………………………………...…………………………13
IV.Použitá literatúra……………………………………………………14

I.ÚVOD

Téma mojej seminárnej práce je nesmierne zaujímavá. Myslím si, že palatínska funkcia, ako aj samotní palatínovia, významnou mierou ovplyvňovali vtedajšiu spoločnosť. A zďaleka nemali vplyv len na dianie minulé. Ich životy, konanie ale aj samotná existencia pojmu palatín sa vo veľkej miere zúčastnili na tvorbe dejín. Dejín ako ich poznáme dnes. V tej dobe si určite ani neuvedomovali aký veľký vplyv mali na dianie a samotný vývoj histórie. Keby si to uvedomovali ich rozhodnutia, životy, a vykonávanie funkcie, ktorú zastávali by sa asi v mnohom líšili od toho čo poznáme dnes.

V tejto práci som sa snažil dopodrobna rozobrať pôvod, význam i funkciu najvyššej autority pôsobiacej na území Uhorska. Myslím si však, že na túto tému je nedostatok odbornej literatúry, z ktorej by sa dalo plnohodnotne čerpať. Aj to málo informácií, ktoré máme k dispozícii sa v knihách často opakuje.
Pri písaní práce som narazil na zaujímavý výrok, ktorý vystihuje vážnosť funkcie palatína.

,, Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, preto treba so mnou jednať s patričnou úctou.“

Tento výrok použil snáď najznámejší palatín Uhorska Pavol Pálf, pri jednom zo svojich prejavov. Vyjadril ním dôležitosť a vážnosť vyplývajúcu z funkcie palatína.

II. Vlastná práca

2.1 Palatín

Palatín (palatinus) alebo nádvorník, pôvodne po slovensky nádvorný župan, bol najvyšší krajinský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave. Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva.

Po prenesení stáleho sídla uhorských kráľov do Viedne sa stal najvyššou autoritou pôsobiacou priamo na území Uhorského kráľovstva. Palatín bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou finančnou a súdnou mocou. Jeho plat bol 1000 zlatých ročne.

V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom. Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína obmedzil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci zostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.

Za vlády Žigmunda Luxemburského sa palatín stáva prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob dosadzovania do funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína.

Za vlády Mateja Korvína boli v roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci palatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolili nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov a podobne. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutie nebolo možné sa odvolať.

Palatínsky úrad sa od roku 1526 obsadzoval tak, že kráľ menoval štyroch kandidátov, z ktorých potom krajinský snem jedného zvolil za palatína, a to na doživotie. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil zločinu. Keď sa miesto palatína uvoľnilo, s menovaním nových kandidátov naň niekedy až príliš dlho otáľali. To spôsobovalo vo fungovaní uhorskej krajinskej správy veľké problémy. Aby sa takéto prípady nevyskytovali, prijal uhorský snem v roku 1608 zákony, ktorými oficiálne oddelil inštitúciu miestodržiteľa od palatína a určil povinnosť neodkladného ustanovenia nového palatína po smrti starého. Napriek tomu však pôvodná prax, podľa ktorej stál na čele miestodržiteľstva palatín, pretrvala aj v nasledujúcom období. Z hľadiska dejín správy neraz veľmi ťažko špecifikovať ktoré konkrétne právomoci vykonával predstaviteľ oboch dotyčných úradov ako palatín a ktoré ako miestodržiteľ.

V rámci habsburskej ríše sa palatín považoval za hlavného reprezentanta Uhorska. Spočiatku fungoval na uhorskom dvore ako jeho hlavný správca. Organizoval denný vnútorný život kráľovského dvora, zásobovanie kráľovského dvora a ochranu kráľovskej domácnosti. Spravoval tiež kráľovské financie a zastupoval kráľa pri súdení dvoranov. Palatín predsedal súdnym zhromaždeniam, ktoré sa nazývali podľa neho palatínskymi kongregáciami. Konali sa na rozličných miestach kráľovstva. Zúčastňovala sa na nich predovšetkým šľachta z okolitých piatich až siedmych, neskôr z dvoch až troch hradských panstiev, respektívne stolíc, ktorá si vždy zo svojho stredu volila dvoch prísediacich. Do kompetencie tejto súdnej inštancie palatína patrili najmä trestné činy nešľachticov a majetkovo-právne spory šľachticov. Mal právo vyniesť rozsudok aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných, tak ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom.

Predsedníctvo krajinského snemu mu prislúchalo od stredoveku. V roku 1608 sa stal zároveň predsedom jeho hornej tabule. Naďalej bol najvyšším sudcom kráľovstva, predovšetkým však v jeho západnej polovici, hlavným veliteľom krajinských vojsk, zastupoval panovníka v jeho povinnostiach, bol členom kráľovskej rady, prijímal cudzích vyslancov a podobne.

S ohľadom na množstvo a náročnosť povinností, ktoré vyplývali pre palatína z jeho funkcií, vznikla na jeho zastupovanie v oblasti jurisdikcie ustanovizeň palatínskeho súdneho miestodržiteľa (locumtenens palatinalis in judicialibus).

V 16. až 18. storočí vykonávali palatínsku funkciu spravidla veľmoži pochádzajúci z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov. Po roku 1790 ju natrvalo ovládla panovnícka dynastia. Od tých čias funkciu palatína zastával vždy jeden z korunných princov.

Po roku 1848 bola funkcia palatína len symbolická. Palatínovi zostávalo len právo korunovať panovníka.

V roku 1918 funkcia palatína zanikla.