Nemecko bolo jedinou z porazených krajín v Európe, ktorá oficiálne takéto hnutie nevytvorila. Navyše príslušníci tohto hnutia sa domnievali, že budú bojovať v uniformách, aby v prípade zatknutiamali nárok na to, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s vojnovými zajatcami. Keď sa však dozvedeli, že budú bojovať v civile, došlo k početným dezerciám. Jadro tohto hnutia tvorili fanatickí nacisti, a tak bol Speerov strach oprávnený. Avšak, aj koniec vojny prežil v poriadku a vďačil za to najmä tomu, že vedenie strany nikdy činnosť hnutia odporu nepovolilo. Hneď po Hitlerovej smrti sa v rádiu skutočne vysielala Speerova reč. Bolo to treba ako soľ. Ľudia boli zmätení, nevedeli čo si majú po porážke nacizmu myslieť, a tu sa z rozhlasu po desaťročiach lží ozval rozumný hlas technokrata, ktorý presviedčal národ, že treba vydať Spojencom nemecké priemyselné kapacity neporušené, lebo je nutné zachovať aspoň existenčné minimum, aby sa národ opäť vzpamätal.
Po tomto čine odcestoval Speer spolu s Dönitzovou vládou do Plönu, kde bol zatknutý Spojencami a postavený pred tribunál v Norimbergu. Vyhlásil, že proces je potrebný a po svojom odsúdení na dvadsať rokov žalára povedal, že by bol blázon, keby žiadal miernejší trest. Avšak aj v Norimberku sa Speer pokúšal očistiť. Vystúpil v rámci svojej obhajoby s veľkolepou obžalobou Hitlera, v ktorej hovorí o vinách nacistického režimu a všeobecne aj o svojom vlastnom zlyhaní. A tým môžem ukončiť svoje rozprávanie o Albertovi Speerovi, pretože práve tu sa končí história druhej svetovej vojny v Európe a nastáva nová, povojnová doba.
Poznámka: Tento článok nemožno chápať ako propagáciu nacizmu, má za účel iba osvetliť udalosti okolo Alberta Speera a jeho úlohu v posledných mesiacoch vojny a v Norimberku.
A tohto cieľa sa pridŕža.