Albert Speer

Väčšina ľudí si myslí, že nacistickí pohlavári boli jeden ako druhý. Čiastočne je to pravda, ale zpomedzi nacistických vodcov vystupuje do popredia jedna postava. Je ňou Albert Speer, ríšsky minister pre zbrojenie a strelivo. Bol Hitlerovým dlhoročným osobným priateľom, architektom a v ňom videl aj svojho ochrancu. Možno práve to mu bránilo v skoršom uskutočnení jeho myšlienok, pretože nikdy nezabudol na vernosť, ktorú Hitlerovi sľúbil. Avšak predsa tu je jeden rozdiel. Väčšinu nacistov súdených v Norimberku Hitler akoby ešte aj z hrobu ovládal. Speera však nie. Ale príliš som predbehol udalosti. Treba sa pozerať a hľadať logickú príčinu, prečo Speer takto jednal. Speer bol zástancom technokratskej filozofie, ktorá hovorí, že politiku môžeme za určitých okolností prehliadať, a že záleží iba na technológiách, ktoré má civilizácia k dispozícii, aký bude jej ďalší vývoj. Takýto spôsob rozmýšľania u človeka, ktorý je vysoko postaveným ministrom zdať nepochopiteľný. Ale Speerovi sa to naopak skvele hodilo. On len staval diaľnice a mosty, stále sa držal svojej filozofie a politiku ignoroval. Avšak len do istého času. Ten čas nastal v zime roku 1944-45. Keď totiž Hitler videl, že je na pokraji porážky, že jeho armády ustupujú na východnom fronte Červenej armáde, vydal rozhodujúce rozkazy, ktoré uviedli do pohybu obrovský nezastaviteľný kolotoč udalostí. Ríšskemu vedúcemu NSDAP(ďalej len strana) Martinovi Bormannovi dal pokyn, aby ríšske vojská pri ústupe ničili všetky nemecké priemyselné kapacity a koncentračné tábory. Vyhlásil, že: "Všetci dobrí Nemci padli v druhej svetovej vojne, a to čo ostalo, je len menejcenný ostatok nemeckého národa, ktorý nemá právo na život. A preto musíme zničiť všetky továrne, aby pre túto menejcennú časť neostalo ani len existenčné minimum. Nemecký národ sa už nikdy nevzchopí a my musíme zabrániť tomu, aby z nečistých vznikol nový národ, ktorý sa bude nazývať nemeckým, lebo..." Táto veta absolútne vystihuje pravú podstatu nacistickej moci, ktorej nešlo o nič iné, než o sebazničenie nemeckého národa. A práve teraz, keď strana vyhlásila ničiteľskú politiku proti nemeckému národu a chcela siahnuť Speerovi na jeho dielo, ten sa konečne vzpamätal a pochopil obmedzenosť technokratskej filozofie. Keď sa dostavili dôsledky tyranovho jednania, Speer ich na seba vzal a začal jednať. Ale bolo príliš neskoro - Nemecko teraz už ležalo v troskách. Speer sa však rozhodol vytrvať.

Vedúcim pracovníkom tovární, ktorým dôveroval, rozdal automatické pištole, dal im rozkaz neprijať ničiteľskú politiku strany, počkať až sa fronta preženie a pokračovať vo výrobe pod vedením spojencov a v prípade nutnosti zbrane použiť proti gauleiterom, pokiaľ by mali námietky. Speera však hrýzlo svedomie, a tak napísal Hitlerovi 19.3.1945 otvorený list, v ktorom mu oznamoval a vysvetľoval svoje konanie. Speer bol Hitlerom osobne zbavený moci nad nemeckým priemyslom. Nič sa však nezmenilo, aj keď už bez formálneho oprávnenia, ale predsa minister pokračoval, vydával rozkazy menom kombinovaného generálneho štábu, kde nemal Speer vlastné spojenie, využíval spojenia vrchného velenia, alebo ríšskych dráh. Hitler si následne povolal Speera k sebe a žiadal o okamžité zastavenie tohto povstania a o ospravedlnenie. Speer to však odmietol a vyhlásil, že vojna je prehraná. Potom sa odohrala čudná scéna uzmierenia medzi anjelom skazy a jeho vzpurným žiakom. Speerovi sa nič nestalo, ale jeho meno sa v tichosti vytratilo zo zoznamu novej vlády. A tak sa Hitler smial naposledy. Ale tým sa, akoby sa mohlo zdať, nekončí Speerova úloha v posledných dňoch Tretej Ríše. Nacistická filozofia totiž mala ďalekosiahly dopad na nemecký národ. Celá jedna generácia musela po vojne úplne zmeniť svoje myslenie. Speer myslel aj na toto a obával sa, aby sa nevytvoril hitlerovský mýtus. A tak požiadal o pomoc dávneho priateľa. Bol ním hamburský gauleiter Kaufmann. Ministrovi sa zrodil v hlave plán. A tak tu, v podzemnom nahrávacom štúdiu hamburského rozhlasu pred dvomi cudzími úradníkmi, ktorých nepoznal s ťažkým srdcom nahrával na pásku svoj veľazrádny prejav. Potom ich požiadal, aby zvážili, či sa má jeho prejav k nemeckému národu zničiť, alebo uchovať. Úradníci súhlasili. Speer potom požiadal Kaufmanna, aby prejav v rádiu vysielali keby sa mu niečo stalo, ale v každom prípade až po Hitlerovej smrti. Ešte aj v jeho posledných chvíľach ho pútala láska k tyranovi, nezabudol na to, že v ňom mal toľko rokov svojho ochrancu a rodinného priateľa a ani na svoju prísahu vernosti. Speer, pretože upadol v Hitlerovu nemilosť sa bál. Nebál sa samotného führera, ale jednotiek neoficiálneho podzemného hnutia odporu Werwolf. Stalo sa to takto. Niekoľko dní po 20. Apríli navštívil Speer ríšske vojská východne od Berlína. Navrhol im, aby mesto obišli zo severu a z juhu a o mesto nebojovali. Odporučil im tiež, aby na ústupe obsadili "Radio Werwolf". Prejav chcel vysielať práve z tejto rádiovej stanice, ale tento postup bol nakoniec príliš nebezpečný, a tak radšej zvoli spomenutú variantu. Hnutie odporu však nikdy svoju činnosť nezahájilo, pretože až do Hitlerovej smrti nemecké vrchné velenie tvrdošíjne odmietalo porážku, a tak nemohlo fungovať hnutie odporu.

Nemecko bolo jedinou z porazených krajín v Európe, ktorá oficiálne takéto hnutie nevytvorila. Navyše príslušníci tohto hnutia sa domnievali, že budú bojovať v uniformách, aby v prípade zatknutiamali nárok na to, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s vojnovými zajatcami. Keď sa však dozvedeli, že budú bojovať v civile, došlo k početným dezerciám. Jadro tohto hnutia tvorili fanatickí nacisti, a tak bol Speerov strach oprávnený. Avšak, aj koniec vojny prežil v poriadku a vďačil za to najmä tomu, že vedenie strany nikdy činnosť hnutia odporu nepovolilo. Hneď po Hitlerovej smrti sa v rádiu skutočne vysielala Speerova reč. Bolo to treba ako soľ. Ľudia boli zmätení, nevedeli čo si majú po porážke nacizmu myslieť, a tu sa z rozhlasu po desaťročiach lží ozval rozumný hlas technokrata, ktorý presviedčal národ, že treba vydať Spojencom nemecké priemyselné kapacity neporušené, lebo je nutné zachovať aspoň existenčné minimum, aby sa národ opäť vzpamätal.
Po tomto čine odcestoval Speer spolu s Dönitzovou vládou do Plönu, kde bol zatknutý Spojencami a postavený pred tribunál v Norimbergu. Vyhlásil, že proces je potrebný a po svojom odsúdení na dvadsať rokov žalára povedal, že by bol blázon, keby žiadal miernejší trest. Avšak aj v Norimberku sa Speer pokúšal očistiť. Vystúpil v rámci svojej obhajoby s veľkolepou obžalobou Hitlera, v ktorej hovorí o vinách nacistického režimu a všeobecne aj o svojom vlastnom zlyhaní. A tým môžem ukončiť svoje rozprávanie o Albertovi Speerovi, pretože práve tu sa končí história druhej svetovej vojny v Európe a nastáva nová, povojnová doba.
Poznámka: Tento článok nemožno chápať ako propagáciu nacizmu, má za účel iba osvetliť udalosti okolo Alberta Speera a jeho úlohu v posledných mesiacoch vojny a v Norimberku.
A tohto cieľa sa pridŕža.