Schody do suterénu Kolosea vedú do hĺbky 6 metrov. Mach a mäta zarastajú miesta, kde kedysi ležala drevená podlaha. Boli tu chodby pre zver a o kúsok ďalej kasárne pre gladiátorov.

Archeológovia skúmali, ktorá sa javí v dejinách ako najtemnejšia stránka Rímskej ríše. Rekonštruovali sa tu výťahové kabíny a pohyblivé platformy, časť javiskovej mašinérie, ktorou kedysi v minútových intervaloch dvíhali do bojiska šermiarov a divé zvieratá. V aréne sa bili zvieratá, zomierali ženy aj deti. Piati pisári sa odvážili vstúpiť do bojovej zóny, ale iba ozbrojení. Vedci a zasvätenci nazvali Koloseum znamením hanby, pretože sa v ňom rozstrekovala krv, sadizmus a masová psychóza.

„Javisko“ bolo poprepletané výťahmi, aby „šou“ bola čo najpestrejšia. Do oválneho hľadiska sa zmestilo 55-tisíc divákov. Počas prestávok ponúkali obchodníci slané pohostenie a octovú vodu (posca). Mali aj toalety. V horúčavách sluhovia pomocou dlhých palíc natiahli plachtové tienidlo ponad tribúnu. Od Vestfálska až po Eufrat sa ríša zabávala v sieti 186 amfiteátroch. Z Afriky sa dovážali exotické zvieratá. V aréne nezápasili len otroci, ale aj dobrodruhovia. Vysoké peňažné odmeny boli lákavé.

V roku 70 sa cisár Vespanzián pustil do stavania Kolosea. Avšak peniaze sa mu rýchlo minuli, tak zdanil verejné latríny a vyslovil vetu ktorá vošla do dejín: „Peniaze nesmrdia“. Koloseum bolo hotové po 10 rokoch. Diváci prúdili do kamenného oválu zadarmo. Čo sa potom dialo, nazvali historici drámou zla. Začínalo sa už ráno okolo desiatej štvaním zvierat. Egyptský strážcovia hnali zver po úzkych chodbách na výťahy. V pivničnom priestore vládla tlačenica. Vo svetle dymiacich faklí otáčali koleso otroci drevené koleso. Komory na zbrane slúžili ako sklad prístrojov a vyhĺbili aj 17 studní, aby sa podlaha mohla očistiť od výkalov.

Napoludnie sa vykonávali popravy vrahov, zneuctiteľov chrámu, podpaľačov.... Títo kandidáti dostali trest „ad bestias“. Spočíval v tom, že odsúdenca priviazali ku drevenej dvojkolesovej káre a vydali šelmám na zožratie. Okolo 3 popoludní nasledoval vrchol. Za zvukov trúb a vodného organu kráčali nádherne oblečení šermiari do arény. Zápas trval sotva 10 minút. Meče, ktoré používali gladiátori (gladius), boli krátke na to, aby sa s nimidalo súpera smrteľne zraniť. Niekedy boli gladiátori tak unavení, že už nemohli bojovať postojačky, potom smeli opustiť pole. Väčšinou bol však súper ťažko zranený a odhodil štít na znak, že sa vzdáva. Ak sa statočne bránil, publikum ho oslobodilo. Zdravotníci priebežne prinášali obete na nosidlách naspäť do klenbovej pivnice. Starali sa o nich najlepší mestskí lekári, lebo smrť gladiátora sa platila vysokým odškodným. So zbabelcami však publikum nemalo zľutovania. Porazený musel pokľaknúť a uštedrili mu smrteľný rez cez hrdlo. Kto sa nevládal ani plaziť, toho pichli odzadu do chrbta smerom ku srdcu.