Do poschodia tejto pôvodne kamennej veže so štyrmi miestnosťami nad sebou sa vstupovalo z chránenej severnej strany po drevených schodoch. Prvé podlažie bolo asi skladom, o druhom – vstupnom podlaží niet bližších dokladov, tretie podlažie slúžilo ako obytný priestor a zároveň chránilo štvrté podlažie, kde bol aj výstup na drevenú pavlač, lemujúcu vežu zo všetkých strán.

Kráľ Belo IV. po pustošivých nájazdoch Tatárov, ktorým sa hrad ubránil, organizoval novú obranu a veľkú nádej vkladal do prestavby hradov. V tomto období veľkej stavebnej činnosti na hradoch spevnili a nadstavili hlavnú vežu Trenčianskeho hradu. V nadstavbe vybudovali nepriechodnú obytnú miestnosť s tromi združenými oknami a krbom, nad ňou podobnú, ale jednoduchšiu, a najvyššie drevené poschodie rozšírili na konzolách uložených vejárovito do muriva. Celé toto dielo vzniklo niekedy pred rokom 1270.


Najväčší rozkvet prežíval hrad za Matúša Čáka, veľmoža zo starého rodu kmeňových náčelníkov z Čakváru v Zadunajsku, ktorý ho zdedil po svojom otcovi Petrovi Čákovi, trenčianskom županovi. Matúš Trenčiansky povýšil Trenčín na svoj sídelný hrad, zriadil si v ňom kniežací dvor a odtiaľ ovládal pomocou svojej družiny takmer po dve desaťročia veľkú časť územia dnešného Slovenska a severného Maďarska. Ním ovládané územie sa nazývalo Matúšovou zemou (terra Mathaei) a už vtedy mu prisúdili titul pána Váhu a Tatier. Za posledného uhorského panovníka z rodu Arpádovcov sa stal bratislavským županom a po vymretí tohto rodu zasiahol do sporov o obsadenie kráľovského trónu. Dosiahol, že sa načas stal uhorským vládcom syn českého kráľa Václava II. Václav III., vystupujúci po korunovácií pod menom Ladislav V. Čákovu pomoc pri obsadení trónu ocenil Ladislav V. roku 1302 tak, že mu dal Trenčiansku a Nitriansku stolicu. Vzápätí však Matúš Čák prešiel na stranu Ladislavovho protikandidáta Karola Róberta z Anjou. Za to si vyslúžil titul palatína i taverníka uhorského kráľovstva. Nakoniec aj tohto kráľa opustil a prešiel na stranu ďalšieho odporcu ústrednej kráľovskej moci – mocného oligarchu Omodeja z rodu Abovcov na východnom Slovensku. Podporoval ho i roku 1312 pred bitkou pri Rozhanovciach neďaleko Košíc, kam tiahol so svojím 12 000-vým vojskom, ale bitky sa už nezúčastnil. Omodejove vojska boli porazené. Na jar roku 1315 podnikol ozbrojenú výpravu na Moravu proti českému kráľovi Jánovi Luxemburskému, pričom zaujal so svojím vojskom hrad Brumov – Uherský Brod – Veselí na Morave – Holič. Matúšovo žoldnierske vojsko pozostávalo z 15 000 pešiakov a jazdcov, z toho bolo 1500 kopijníkov a rytierov.