zachránil sa útekom do Poľska, kde sa pridal na stranu protihabsburského povstania Štefana Bočkaia. Roku 1606 sprostredkoval medzi Habsburgovcami a Štefanom Bočkaiom mier a roku 1608 s Turkami. Po korunovácii Mateja II. za uhorského kráľa prevzal úrad palatína. Po smrti Štefana Ilešháziho roku 1609 nadobudol Trenčiansky hrad a panstvo jeho synovec Gašpar Ilešházi. V rokoch 1610 – 1648 bol hlavný župan Trenčianskej a Liptovskej, neskôr Oravskej stolice a prvý direktor Oravského komposesorátu. Postaral sa aj o zlepšenie vnútorného vybavenia obytných priestorov a dôkladnejšie vyzbrojenie hradu. Za Gašparových synov, Gabriela a Juraja, sa rozdelilo trenčianske panstvo na dve čiastky, na trenčianské a bánovské. V rokoch 1649 – 1667 bol Gabriel Ilešházi dedičným županom Trenčianskej a Liptovskej župy a krátko i direktorom Oravského komposesorátu, kráľovským radcom a komorníkom. Jeho brat Juraj Ilešházi bol v rokoch 1667 – 1689 trenčiansky a liptovský župan, cisársko – kráľovský radca a komorník. V roku 1666 dal Juraj Ilešházi do zálohu Jurajovi Rákocimu II. polovicu Trenčianskeho hradu, ktorá potom zostala v držbe tejto rodiny až do roku 1710.

V roku 1663 umiestnil cisár v obave pred tureckým vpádom, ale aj pred útokmi uhorských protihabsburských povstalcov, v dolnej časti hradu stálu vojenskú 400 člennú nemeckú posádku na čele s veliteľom, grófom Ernestom Leopoldom Suysom. Od príchodu stálej posádky na hrad začal objekt citeľnejšie pustnúť. Vojaci začali v zime páliť krovy bašty, neskôr vykradli mlyn na mletie pušného prachu a spôsobili rôzne škody krádežami a ničením zariadenia. Celý obranný systém pri veži zastaral, preto roku 1673 začali stavať ďalšie predsunuté opevnenie smerom k Brezine. Pobyt nemeckej vojenskej posádky na hrade urýchlil odchod Ilešháziovcov a ich personálu z objektu. Načas sa usídlili v kúrii v Nemšovej, neskôr v kaštieli v Dubnici nad Váhom, kde okrem zariadenia a rodinného archívu premiestnili i sídlo panstva. Na Trenčianskom hrade ponechali už len kastelána, niekoľkých drábov a využívali ho aj ako župné väzenie.

V druhej polovici 18. storočia sa postupne blížil smutný koniec Trenčianskeho hradu. V roku 1769 za Jána Ilešháziho hrozilo nebezpečenstvo zrútenia obvodového múru na hornom hrade, ktorý hradná posádka odmietla dať opraviť ešte aj v nasledujúcom roku. V tom istom roku silný vietor poškodil časť strechy hradného paláca nad klenotnicou. Hoci panovníčka Mária Terézia vydala roku 1779 príkaz na odsun vojenskej posádky z hradu a mesta, jej odchod sa uskutočnil až v roku 1783.