Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania
Partizánske oddiely vnikali na Slovensku už roku 1942. Tieto prvé skupiny si hovorili Bojové Jánošíkovské družiny, v roku 1944 už väčšina z nich de facto neexistovala, alebo iba sústredila zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky. V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a na vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti fašizmu. Od roku 1943 sa vyprofilovali tri partizánske jednotky:
Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Ľ. Kukorelliho na východe.
Časť odporcov vtedajšieho režimu bola reprezentovaná komunistickou stranou. Títo sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Komunisti sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po porážke povstania. 12. december - Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine v Sovietskom zväze. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená 1. partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Príchodom sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, ale čoskoro začal nadobúdať adekvátnu vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. Slovenská armáda preto proti stúpajúcej aktivite partizánov dostala rozkaz 9. augusta 1944 zakročiť. Ten bol vyplnený 10. augusta , kedy sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia mala negatívny výsledok. Partizáni boli včas upozornení, aby sa z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi bolo priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O deň neskôr slovenská vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalším akciám partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu v partizánmi kontrolovaných oblastiach už neboli schopné jednať. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom.
12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorili tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť.
Vykonali:
- Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta taktiež aj na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová, prepadli pílu v Turanoch
- 25. augusta Horná Štubňa - Kremnica a rozdávali v Martine na námestí zbrane.
- 17. augusta 1944 A. S. Jegorov a A. P. Ržeckij osobne zabezpečili prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukoveckej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukoveckej doliny odviezli asi 9 ton potravín.
- Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.
Začiatok povstania
Povstanie začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním"). Už ráno 30. augusta obsadili povstalci v spolupráci s partizánmi Banskú Bystricu a založili generálny štáb. Začal vysielať Povstalecký Slobodný vysielač.
Nemci začali operáciu Kartoffelernte a odzbrojili dve najdôležitejšie a najlepšie vybavené východoslovenské divízie. Situácia týchto dvoch kľúčových divízii bola po začiatku povstania vskutku pozoruhodná. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď Talský po dohode so slovenskými letcami odletel 31. augusta z Prešova k jednotkám 1. ukrajinského frontu. Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu, nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť". Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si zo sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorý predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch.
Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana. K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. Prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckom údolí na smere Považská Bystrica - Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy.
Karpatsko-duklianska operácia
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo Vojenské ústredie predpokladal, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 kilometrový úsek frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko už 29. augusta 1944 znamenal, že povstanie sa nebude vyvíjať podľa predstáv jeho
organizátorov, hlavne po tom, čo 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády.
Tanky Pz IV-F2 a T-34/85 v Duklianskom priesmyku
1. septembra prijal maršal Konev plukovníka Talského. O ich rozhovore Konev najprv telefonicky, a potom písomne informoval Stalina a navrhol vyčleniť na pomoc povstalcom a partizánskemu hnutiu na Slovensku časť síl 1. a 4. ukajinského frontu k útoku na východné Slovensko. Stalin s týmto návrhom súhlasil a nariadil, aby najneskôr do piatich dní začali sovietske vojská ofenzívu v Karpatoch. Karpatsko-duklianska operácia, bola pravdepodobne najväčšia horská bitka druhej svetovej vojny. Nakoniec však neskončila úspechom a bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od vtedy ako útočiace jednotky neboli schopné dostatočne rýchlo preniknúť prvými dvoma nemeckými obrannými líniami, už ďalej nemala veľké vyhliadky na úspech a bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú cudzie krajiny povstaniu poskytli. Sovieti aj Čecho-Slováci však zaplatili za tento zbytočný pokus prebiť sa Karpatami k povstalcom krvavú daň, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Mnohonásobne viac ich bolo ranených. Samotní povstaleckí velitelia priznávajú, že bez Karpatsko-duklianskej operácie by bolo vylúčené, aby jednotky 1. česko-slovenskej armády a partizáni mohli dva mesiace viesť v tyle nepriateľa boje pravidelnou konvenčnou formou.
Partizánsky boj
Po zániku 1. československej armády a prechode jej časti na partizánsky spôsob boja dovtedy existujúce partizánske oddiely prichýlili množstvo povstaleckých vojakov, niektoré jednotky aj s dôstojníkmi vytvorili svoje vlastné partizánske oddiely. V prvých novembrových týždňoch roku 1944 museli partizáni čeliť sústredenému tlaku nemeckých jednotiek ako aj dôsledkom rýchleho rozkladu povstaleckej armády ako bola kolísajúca morálka vojakov a organizačné ťažkosti, ktoré ešte komplikovalo i zlé počasie. Tieto ťažkosti postihli najmä tie partizánske jednotky, ktoré bojovali na povstaleckých frontoch.V tomto období sa 1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika presunula od Krupiny a Zvolena cez Pohronie, Považie a Oravu do západnej časti Vysokých Tatier. Oddiely 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina bránili do konca októbra 1944 prístupy do dolín Veľkej Fatry z Turca, a potom väčšina z nich prešla na pohronskú stranu Nízkych Tatier. Partizánska brigáda Jánošík z južného úseku povstaleckého frontu prešla na novú základňu v Nízkych Tatrách severovýchodne od Brezna.
Náročné presuny urobila aj Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov, Brigáda kapitána Jána Nálepku a iné. V tejto dobe tiež došlo k poklesu počtu partizánov v jednotkách. V decembri 1944 sa však situácia stabilizovala a partizáni, ktorí sa medzi časom zorientovali, zvýšili aktivitu a začali podnikať partizánske akcie. Začiatkom roku 1945 boli partizánske oddiely rozmiestnené prakticky po všetkých slovenských horských oblastiach. Podľa dokumentov partizánskych štábov a 1. a 4. Ukrajinského frontu sa v tej dobe na Slovensku nachádzali dva veľké partizánske zväzky, 17 brigád a 22 oddielov s ceľkovým počtom okolo 13 500 partizánov (čo je však pravdepodobne dosť nadhodnotené číslo, pre to, že asi zahŕňa absolútny počet partizánov, ktorý inak dosť kolísal).
Od 1. novembra 1944 do 19. marca 1945 uskutočnili partizáni 168 diverzií na železniciach. Na východnom a strednom Slovensku následne koordinovali svoju činnosť s postupom sovietskych a česko-slovenských vojsk. Dôležité boli útoky partizánov v ceste Banská Bystrica - Staré Hory - Liptovské Revúce - Ružomberok. V Malej a Veľkej Fatre to boli útoku na cestu Kraľovany - Vrútky - Martin - Žilina. Pri bojoch na západnom Slovensku a postupe na Moravu pomáhala 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina. V súčinnosti s Červenou armádou partizáni obsadzovali a oslobodzovali mnohé dediny a mestá. Takáto činnosť hornonitrianskych partizánov vyvrcholila 31. januára 1945 v boji o Liptovský Hrádok, pri ktorom spolupracovali s 768. streleckým plukom Červenej armády s Československým armádnym zborom. V tej istej dobe partizáni oddielu Chruščov obsadili Čierny Balog a bránili ho pred nemeckými jednotkami až do príchodu sovietskych vojsk, pomohli tiež oslobodiť Brezno. Mnohé iné jednotky vyčkávali do priblíženia frontu, a potom všetkými svojimi silami prerazili nemeckými pozíciami a spojili sa so Sovietskou armádou. Tak tomu bolo napríklad v noci z 13. na 14. februára 1945 pri Tekovskej Breznici, kde nemeckú obranu zdolala Nitrianska partizánska brigáda. Časť partizánov, ktorí sa prebojovali k Červenej armáde absolvovala ďalší výcvik a na sklonku vojny potom vstúpila do 1. česko-slovenského armádneho zboru. Jedna z najrozsiahlejších a najsilnejších súvislýchpartizánskych oblastí na Slovensku sa vytvorila v západnej časti Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry, Starohorských vrchoch a v oblasti severovýchodne od Banskej Bystrice a nazývaná bola Partizánska republika. Priestor po kontrolou partizánov ohraničovali pohorské osady Rudlová (dnes časť Banskej Bystrice), Selce, Sásová (dnes časť Banskej Bystrice), Priechod, Špania Dolina, Uľanka, Turecká, Richtárová, Staré Hory, Donovaly, Moštenica, Korytnica, Hiadeľ, Podkonice, Slovenská Ľupča a osady Baláže a Kalište, ktoré boli centrom oblasti. Partizánske jednotky ako celok nemali dostatok síl na likvidáciu okupačnýchnemeckých síl na Slovensku. Ich definitívnu likvidáciu znamenal až postup Červenej armády, 1. česko-slovenského armádneho zboru a Rumunských vojsk, čo trvalo do apríla 1945.
V partizánskych jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov a Čechov i sovietski občania, Bulhari, Poliaci, Juhoslovania, Francúzi, Nemci a Maďari, celkovo antifašisti vyše 20 národov. SNP, vypuklo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Bolo jasným dôkazom toho, že Slováci nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Napriek tomu, že nezačalo za optimálnych podmienok a nakoniec bolo zatlačené do hôr patrí k najvýznamnejším míľnikom novodobých slovenských dejín.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Slovenské Národné Povstanie
Dátum pridania: | 10.07.2007 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | aadusa | ||
Jazyk: | Počet slov: | 6 868 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 21.3 |
Priemerná známka: | 2.99 | Rýchle čítanie: | 35m 30s |
Pomalé čítanie: | 53m 15s |
Súvisiace linky
Podobné referáty
Slovenské národné povstanie | SOŠ | 2.9657 | 978 slov | |
Slovenské národné povstanie | SOŠ | 2.9367 | 1977 slov | |
Slovenské národné povstanie | GYM | 2.9837 | 1260 slov | |
Slovenské národné povstanie | GYM | 2.9972 | 2476 slov |